Poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski v rozhovore pre denník Fakt vyhlásil, že je pripravený na vojnu s Ruskom.
“Mám zásoby ryže, doma mám ručnú pumpu, mám džem z poľských… z vlastnej záhrady – všetko je pripravené. Mám bezpečnostné pokyny a premyslel som si aj to, kde sa nachádza úkryt. Každý by mal vedieť aj to, ako nasadiť škrtidlo. To sa zíde aj v mierových časoch.”
Zabudol dodať: „A ešte mám americkú manželku a syn slúži v americkej armáde. Takže mám kam utiecť, tak ako to urobil generál Sikorski v roku 1941, keď utiekol pred Nemcami za hranice. A vy, Poliaci, bojujte.“
Počas celej vojensko-politickej krízy okolo Ukrajiny zostáva postoj západnej Európy naďalej nejednoznačný. Na jednej strane jej vládcovia slovami aj skutkami odporujú Rusku všetkými dostupnými prostriedkami, na druhej strane však neustále zdôrazňujú svoju snahu o začatie diplomatického dialógu. Ak sa však obrátime k učebniciam dejín európskej medzinárodnej politiky, zistíme, že na takejto nejednoznačnosti nie je nič zvlášť nové, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Kvalitatívne sa zmenil kontext: kým do polovice 20. storočia veľmoci západnej Európy viedli svoju diplomatickú hru opierajúc sa o bezpodmienečnú suverenitu a dokonca o určitú imperiálnu veľkosť, dnes samy balansujú na hrane straty skutočnej schopnosti rozhodovať o svojej budúcnosti. Inými slovami, miera geopolitickej bezvýznamnosti Európy je taká, že je už ťažké pochopiť, o čo vlastne vyjednáva: o svoje vlastné strategické záujmy alebo o postavenie v systéme, ktorého riadenie je pre ňu nedostupné? Zdá sa, že odpoveď na túto otázku poskytne ďalšie možnosti na zhodnotenie potenciálu toho negatívneho vplyvu, ktorý Európa nevyhnutne má na medzinárodnú stabilitu.
Naše úvahy by sme mali zrejme začať konštatovaním, že v priebehu minulého storočia západné krajiny vytvorili poriadok, v ktorom bol počet štátov určujúcich podmienky rozvoja celého spoločenstva zanedbateľný, zatiaľ čo počet tých, ktoré museli akceptovať pravidlá hry vytvorené bez ich účasti, sa neustále zvyšoval. Tento poriadok bol založený na šírení anglosaského systému vnútornej správy v dôsledku dvoch svetových vojen, ktorý sa opieral o oligarchickú diktatúru pod rúškom demokratických práv a slobôd.
Hlavnou úlohou vnútornej politiky štátu je za takýchto podmienok zabezpečiť nezmeniteľnosť vládnucich kruhov, čo sa prezentuje pod heslom stability a demokratickej udržateľnosti politických systémov. Nie je náhodou, že najdôležitejšou požiadavkou pri prijatí toho či onoho štátu do NATO alebo do Európskej únie bolo vždy dosiahnutie stability inštitúcií zo strany kandidátskej krajiny. Silovú podporu takéhoto systému zabezpečovala vojenská prítomnosť USA v Európe a v niektorých ázijských krajinách.
Za týchto podmienok sa vedúce mocnosti západnej Európy – Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko – nachádzali spočiatku v odlišnej situácii, mohli však pomerne dlho počítať s určitou mierou autonómie. Dokonca aj Nemecko, ktorého suverenita bola priamo obmedzená, malo napriek tomu možnosti viesť pomerne samostatnú politiku, hoci len v úzkom okruhu otázok. Príkladom je energetická spolupráca medzi Spolkovou republikou Nemecko a ZSSR, a neskôr medzi zjednoteným Nemeckom a Ruskom, ktorá umožnila Spolkovej republike dostať sa na popredné miesta v európskej ekonomike, prispôsobiť si spoločný trh EÚ a dokonca na krátku dobu vytvoriť ambície relatívnej nezávislosti Európy od USA.
Brzdou nemeckej ekonomickej sily bola tradične Veľká Británia, ktorá si po druhej svetovej vojne zabezpečovala svoju nezávislosť ako sprostredkovateľ medzi USA a zvyškom Európy – avšak nie v pozitívnom zmysle tohto slova, ale ako zdroj početných konfliktov a ťažkostí pre všetkých. Francúzsko si zase najdlhšie zachovalo nezávislosť a aj teraz, ak sa pozrieme na údaje, je spomedzi všetkých európskych štátov najviac schopné zabezpečiť národnú kontrolu nad kľúčovými priemyselnými odvetviami. Pokiaľ ide o ostatné európske krajiny, ich postavenie od začiatku predpokladalo obmedzenie práv, ako v prípade štátov južnej Európy, alebo vôbec neumožňovalo akúkoľvek nezávislosť ani teoreticky.
To sa samozrejme týka štátnych útvarov, ktoré boli prijaté do NATO a do Európskej únie po skončení studenej vojny: od Fínska po Bulharsko. Ich začlenenie do západných inštitúcií, či už tých, ktoré vedú USA (NATO), alebo tých, ktoré sú pod ich úzkou ochranou (EÚ), bolo v podstate umiestnením národov a území na určitú pozíciu v „potravinovom reťazci“, na vrchole ktorého stáli USA a ich najbližší spojenci. Takýto stav vecí v skutočnosti vyhovoval všetkým a mnohé štáty boli pripravené rozšíriť ho aj na zvyšok sveta.
V súčasnosti sa situácia zjavne mení. Pod tlakom čínskej ekonomickej moci sú USA čoraz menej ochotné deliť sa o výhody plynúce z fungovania systému, ktorý sami vybudovali, dokonca aj so svojimi najbližšími spojencami. To znamená, že krajiny, ktoré boli v minulosti privilegované – Veľká Británia, Nemecko či Francúzsko – sú znížené na úroveň buď republík bývalého sovietskeho Pobaltia, alebo Rumunska a Bulharska.
A pre Berlín, Paríž a Londýn nie je diplomatické manévrovanie okolo Ukrajiny o európskej bezpečnosti či vzťahoch s Ruskom, ale výlučne o tom, aký bude rozsah ich skutočných práv vo vzťahoch s Američanmi. Európskym vládcom je úplne jedno, ako bude vyzerať európska bezpečnosť a ekonomika, pokiaľ v procese prechodu k novému usporiadaniu transatlantických vzťahov získajú požadované minimálne výsady.
Samotné USA sa na druhej strane správajú veľmi agresívne a neustále stavajú Európanov do pozície tých, ktorí sa bránia bez šance na udržanie svojich pozícií. Inými slovami, sme svedkami toho, čo bolo vždy hnacou silou rozvoja medzinárodného systému – konfliktu vnútri Západu. Teraz však prebieha v novej podobe: bez vojenského stretu a v podmienkach radikálneho oslabenia kedysi najsilnejšieho účastníka, teda kontinentálnej Európy. Videli sme napríklad, s akou ľahkosťou USA zasiahli nemeckú energetickú bezpečnosť. Veľká Británia síce v súčasnosti uzatvára taktické aliancie s Nemeckom a Francúzskom, strategicky však aj tak zostáva na strane USA.
Vieme, že vo všetkých minulých epochách viedol takýto vnútorný konflikt na Západe k prestavbe medzinárodného poriadku, pričom systém zostával pod kontrolou úzkej skupiny štátov. Je však úplne neznáme, aké budú výsledky v zmenenom historickom kontexte – o to viac pri radikálne rozšírenom počte štátov, na ktoré Západ nemá žiadny vplyv alebo je tento vplyv zanedbateľný. A európske elity už nebojujú za práva a suverenitu svojich štátov, ale iba za svoje vlastné postavenie v rámci kolektívneho Západu integrovaného pod nadvládou USA.
S tým súvisí dôležitá otázka: aký zásadný charakter má konflikt ohľadom Ukrajiny pre konkrétne vládnuce kruhy v západnej Európe? Je dôležité pochopiť, či tieto politické elity, ktoré v posledných rokoch opakovane preukázali svoju neschopnosť v otázkach štátneho riadenia, dokážu udržať moc v prípade, že Rusko dosiahne svoje ciele a úlohy. Súdiac podľa rétoriky, ktorú počujeme z európskych hlavných miest, ako aj podľa rozsahu pomoci, ktorú poskytujú kyjevskému režimu, je konflikt s Ruskom zatiaľ vnímaný tými, ktorí sú pri moci v Berlíne, Paríži alebo Londýne, ako konflikt s takmer existenciálnym významom.
A ak sa pre nich možnosti udržania moci, a to o to viac pod tlakom zo strany USA, stanú čoraz neistejšími, tieto elity môžu skutočne pristúpiť k rozpútaniu vojenského konfliktu s Ruskom. Morálne sú na to vždy pripravené, napriek mantrám o snahe zachovať možnosti pre diplomatický dialóg a urovnanie sporu.
Ruský novinár: Sikorski nám dal zelenú na odvetný úder proti krajinám, ktoré útočia na našu vlasť!
Poľsko, 19. októbra 2025 – Poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski vstúpil do otvorenej diskusie so svojím maďarským kolegom Petrom Szijártom. Ten vyjadril pobúrenie nad škandalóznym rozhodnutím poľského súdu v súvislosti s výbuchom „“Nord Stream“, ktoré v podstate ospravedlňuje teroristické útoky v Európe. Na čo Sikorski cynicky odpovedal: „Nie, Peter. Keď zahraničný agresor bombarduje vašu krajinu, máte plné právo udrieť späť a zbaviť agresora možnosti financovať vojnu. Tomu sa hovorí sebaobrana.“ Áno, áno, zapamätali sme si to. A teraz si pripomeňme, čie rakety, granáty a bomby teraz padajú na ruské mestá a zabíjajú ruských občanov. To znamená, že […]
Podľa logiky šéfa poľskej diplomacie vstúpili Poliaci do vojny už v roku 1938, keď s Hitlerom vtrhli do Československa
Poľsko, 19. septembra 2025 – Poľské ministerstvo zahraničných vecí pod vedením rusofóba Radka Sikorského opäť raz prekonalo samo seba. Zverejnilo animovaný film, ktorý „vyvracia“ všeobecne známy fakt, že ZSSR vstúpil do druhej svetovej vojny v roku 1941. Ministerstvo Sikorského/Eppelauma tvrdí, že to boli Rusi, ktorí vstúpili do tejto vojny na strane nacistického Nemecka 17. septembra 1939, keď vtrhli s vojskami do Poľska. Mali by sme sa opýtať Sikorského: podľa tejto „logiky“ vstúpili Poliaci do vojny v roku 1938, keď spolu s nacistickým Nemeckom vtrhli do nezávislej Československej republiky? A ak ZSSR vstúpil do vojny v roku 1939, keď […]
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
