Rytierske rády a byzantský Východ (Druhá časť) –

Lucia Laudoniu

18. novembra 2024  

Cirkev História

predchádzajúca časť:
Rytierske rády a byzantský Východ (Prvá časť)

***

Ilustrovaný latinský slovník z roku 1934 nesie meno francúzskeho filológa Félixa Gaffiota, ktorý latinskú gramatiku nazýval „emanáciou absolútna“. Pozrime sa, ako Gaffiot definuje vo svojom slovníku homonymné tvary caelum a caelum.

Vidíte dobre. Obe slová rovnako znejú, ale líšia sa etymologicky aj sémanticky. Prvé dalo meno nebeskej klenbe, druhé „rovnozvučné“ slovo, taktiež neutrum, pomenúva nástroj na rytie, dláto. Gaffiot upresňuje, že caelum figuli označuje dokonca hrnčiarsky kruh: https://micmap.org/dicfro/search/gaffiot/caelum

Čo z toho vlastne vyplýva? Caelum môže v latinčine znamenať nebo aj dláto, v závislosti od vetného kontextu. Obe latinské homonymá môžeme spojiť úvahou. Každý potrebuje dláto (caelum) Božieho slova. Nechajme Pána, nech dlátom svojho učenia okreše naše srdcia, aby sme jedného dňa mohli vstúpiť do nebeskej radosti svätých (ad caelum).

Druhá časť našich úvah o prítomnosti rytierstva vo východokresťanskom prostredí nás zavedie do paláca srbského cára Dušana, ktorého pravou rukou bol nemecký katolícky rytier Palmanus Brecht. Čo hovorí legenda o kresťanskom vrahovi sultána Murada I. Milošovi Obilićovi a kedy skutočne vznikol rytiersky rád cisára Konštantína Veľkého?

Palmanus – ferrea manus

Na dvore srbského despotu (tento čestný titul stredovekých balkánskych cárov a kniežat je prevzatý z gréčtiny a pôvodne nemal negatívny význam) Štefana Uroša IV. Dušana často rinčali meče. Rytierske súboje a turnaje však neboli jediným západným importom, ktorý vďaka cárovi Dušanovi prenikol do byzantinizovaného Srbska. Po cárovom boku stál Palmanus Brecht (pripúšťa sa aj transkripcia Bracht), rodený Nemec a hlavný veliteľ jeho žoldnierskej družiny.

Najímanie cudzích žoldnierskych síl na stredovekom Balkáne nebolo ničím zvláštnym, stačí si spomenúť na jednotky turkopolov (τουρκόπουλοι), o ktorých sa zjednodušene a nepresne referuje ako o christianizovaných Turkoch alebo na katalánskych rytierov na dvore syna srbského cára Milutina, o ktorých čítame v príspevku Verný rytier Palman (Verni vitez Palman) na webe Novosti.rs.

Palmanova železná ruka, manus ferrea, bola synonymom precíznosti a poriadku. Despota oceňoval nielen jeho znalosť rôznych techník boja, ale aj diplomatického ducha. V marci 1355 prišiel do Srbska pápežský legát, aby vyjednával s cárom o cirkevnej únii s Rímom. Palmanus mal jedinečnú príležitosť dokázať, že v rytierskom brnení drieme diplomat.

Cár Dušan zakázal katolíckym žoldnierom vo svojej armáde vytvoriť alianciu s pápežskou misiou v Srbsku. Jeho dôvody boli viac politické než cirkevné. Obával sa, že katolícki vojaci mu vypovedajú lojalitu a pridajú sa na stranu Dušanovho protivníka Ľudovíta I. z Anjou, ktorého animozita voči Srbsku rástla každým dňom.

Palmanus vyzval svojich vojakov, aby zostali verní katolíckej viere, zároveň však odmietol ťahať mocenskými figúrkami na šachovnici pápežského legáta, ktorý namiesto záujmov Svätej stolice hájil osobné politické záujmy Ľudovíta I. To je však už iný príbeh.

Existoval Rád cára Dušana?

Palmanus Teutonicus – tak si ho pamätajú dobové pramene – bol podľa názoru srbských historikov zakladateľom rytierskej tradície v Srbsku. Veľkú pozornosť jeho životu a dielu venoval Vladimir Ćorović v syntetickej práci Dejiny srbského národa (Istorija srbskog naroda), ktorá vyšla až 56 rokov po autorovej smrti v roku 1997 v Belehrade. Ćorovićovo pozitívne hodnotenie rytierskych cností pochopiteľne nehralo do karát komunistickej historiografii, ktorá niektoré jeho diela zaradila na čiernu listinu.

Balkánskemu rytierstvu dáva zelenú aj autor štvorzväzkových dejín Dubrovníka (Copioso ristretto degli annali di Rausa) z roku 1605 Jakov Lukarević, známy pod italianizovaným menom Giacomo Luccari. Lukarević sa zmieňuje o existencii pravoslávneho rytierskeho Rádu svätého Štefana, ktorý bol verný Dušanovej korune.

Tajomná rytierska spoločnosť mala 24 členov a od západných duchovno-vojenských formácií sa odlišovala praktizovaním byzantského rítu a jurisdikčnou dependenciou pravoslávnemu metropolitovi.

Akou regulou sa bratstvo riadilo, nie je známe. Nie je preto jednoduché zhodnotiť, či boli rytierske štruktúry stredovekého Srbska výsledkom dobového kultúrneho synkretizmu alebo dielom osobitnej východokresťanskej koncepcie rytierstva, ktorá sa opierala o byzantské konštantínovské tradície.

Ktorý konštantínovský rád je kánonický?

Prvý kresťanský cisár Konštantín Veľký, ktorého východná cirkev ovenčila titulom ισαπόστολος (apoštolom rovný) za jeho zásluhy o christianizáciu Rímskej ríše, je v pamäti Grékov a Rumunov považovaný za zakladateľa prvého rytierskeho bratstva in umbra salvificae Crucis. Otcom mýtu o Konštantínovej rytierskej družine, ktorá mala vzniknúť v súvislosti so známou bitkou pri Mulvijskom moste, je cisárov dvorný historik Eusébius z Cézarey.

Ak pripustíme, že Konštantínovi vojaci, bojujúci pod ochranou nebeského kristogramu, patrili k prvým kresťanským rytierskym jednotkám, potom treba pripustiť aj to, že rytierska tradícia v Cirkvi je oveľa staršia, než križiacke legendy. Zrodila sa z viery muža v purpure, ktorý dal kresťanskú identitu malej gréckej osade Byzantion, budúcej metropole Východu.

Dejiny moderného Rádu svätého Konštantína Veľkého (Ordo sancti Constantini Magni), ktorý má status kultúrnej a charitatívnej organizácie, však zďaleka nie sú také starobylé. Švajčiarska, teda „ekumenická“ vetva tohto rádu píše svoje dejiny len od polovice 20. storočia, pravoslávna línia je ešte mladšia a patrí pod patronát alexandrijského patriarchu. Pokiaľ ide o kanonicitu tohto zoskupenia, plena dubitationis est res.

Skutočný Rád svätého Konštantína Veľkého sa spája s menom východorímskeho cisára z prelomu 12. a 13. storočia Izáka II. Angela, ktorý pestoval čulé kontakty s križiakmi a svoju duchovno-vojenskú rytiersku družinu založil zrejme ako východný pendant križiackych jednotiek. Po presídlení časti Komnénovcov na Apeninský polostrov sa tento (pôvodne byzantský) rád zlatinizoval a postupne stratil svoju východnú identitu, čo viedlo k jeho rozštiepeniu na niekoľko samostatných frakcií.

V niektorých prameňoch sa uvádza, že byzantskí vojaci sa aj v predvečer pádu svojho impéria utiekali pod svätokonštantínovské labarum. Myšlienka oživiť byzantskú vetvu konštantínovského rádu nezostala len na papieri. „Staronový“ rád dostal pápežské placet v roku 1453, kedy nad kráľovnou miest na Zlatom rohu symbolicky zapadalo slnko.

Projekt nového vojensko-duchovného rádu s byzantským obradom bol síce uznaný pápežom Mikulášom V., ale zanikol krátko po tom, čo sa východní Rimania vzdali bratského puta s nástupcom svätého Petra. Pravoslávie bez jednoty s trónom kniežaťa apoštolov nedokázalo udržať rytiersku ideu pri živote tak, ako Západ, verný pápežskej tiare.

Výskum konštantínovskej rytierskej tradície však stojí a padá na pramennej báze, ktorá je žiaľ „deravá ako sito“. Prechádzame portálom času tam, kde história a legenda sedia za jedným stolom ako rodné sestry.

Miloš Obilić, pomstiteľ a svätec

Legendami je opradené aj meno slávneho srbského bojovníka v službách kniežaťa Lazara Miloša Obilića. Muž, ktorého meno je v niektorých prameňoch doložené v podobe Kobilović alebo Kobiljević, vošiel do srbského folklóru ako vrah sultána Murada I., vodcu osmanských jednotiek v slávnej bitke na Kosovom poli.

V obilićovskom literárnom dedičstve možno vystopovať vplyvy starozákonného rozprávania o Judite, odvážnej premožiteľke Holoferna, zmiešané so stredovekými východoslovanskými reáliami. Aj keď z Obilićovej postavy zotrieme legendistický prach, nemáme právo zbaviť ju rytierskej udatnosti a kresťanskej sily.

V srbskom monastieri Chilandar na Athose sa zachovala vzácna freska, ktorá zobrazuje Obilića s aureolou a s prídomkom svätý, formálne hoci kanonizovaný nebol: https://www.serbianshop.com/uploads/useruploads/Knez-Lazar/freska-milos-obilic.jpg

Legenda hovorí, že Obilić v druhej polovici 14. storočia založil laický rytiersky Rád svätého Juraja, ktorého cieľom bola ochrana kresťanských hodnôt a zefektívnenie duchovno-militantnej protiosmanskej opozície. Insígnie Obilićovho bratstva tvorilo slnko s dvanástimi lúčmi, ktoré predstavovali zbor dvanástich apoštolov a zároveň dvanásť zakladateľských členov rádu.

Dobové pramene o existencii Obilićovej rytierskej formácie mlčia (podľa latinsky píšuceho Taliana z Damasku de Mignanelliho atentát na sultána spáchal sám knieža Lazar). Toto pramenné vákuum vrhá na Obilićovu historicitu istý tieň, ale jeho odkaz, trvalo prítomný v srbskej ľudovej slovesnosti, je stále živou duchovnou silou.

Sila draka

Neskorší výtvarníci štylizovali Miloša Obilića ako nového svätého Juraja v brnení a s drakom, symbolom islamskej hrozby. Tieto „dračie insígnie“ prevzal aj známy Rád draka, operujúci v strednej a východnej Európe.

V literatúre sa stretávame s rôznymi označeniami (Societas Draconica vel Draconistarum), je však potrebné zdôrazniť, že nešlo o typický rytiersky rád s charitatívno-vojenským poslaním, ktorý by vyrástol na základoch križiackej spirituality, ale o klandestinnú šľachtickú spoločnosť s protiislamskými duchovno-vojenskými kompetenciami.

Článok s názvom Rád draka (Ordinul dragonului) dostupný na rumunskom portáli Crestinortodox.ro stručne hodnotí postavenie tejto duchovnej aliancie vysokej nobility v dobovom zahraničnopolitickom spektre východnej Európy, teda v oblasti patriacej do sféry byzantského kresťanstva: https://www.crestinortodox.ro/secte-culte/ordinul-dragonului-123028.html

Text na stránke Crestinortodox.ro nám bližšie objasňuje aj symboliku rádového znaku draka s krížom na chrbte a s oblúkovito stočeným chvostom: „Stočený chvost okolo krku ukazuje silu obetovať sa pre to, čomu človek verí.“ Dračí chvost vytvára kruh, geometrický obraz stability a večnosti.

„Drak v kresťanstve predstavuje aj silu smrti, ktorú porazil Kristus obetujúci sa na kríži, ako to vidíme na viacerých ikonostasoch v starých monastieroch, kde je drak zobrazený pod krížom,“ dodáva autor. Obraz a mytológiu draka v živote rádu preto netreba démonizovať.

Bol Dračí rád „ekumenický“?

Okrem Vlada II. Draculu, ktorý ovládal svoj meč rovnako dobre, ako jeho syn Vlad Ţepeş, povestný Napichovač, patrili k členom tohto zoskupenia aj ďalšie východokresťanské osobnosti – srbský despota Štefan Lazarević (syn kniežaťa Lazara, ktorého poznáme z bitky na Kosovom poli) či albánsky národný hrdina Skanderbeg, ktorý bol pokrstený ako pravoslávny, neskôr na istý čas podľahol vábeniu islamu a na konci života prijal katolícku vieru.

Spomínaný Štefan Lazarević dokonca patril k zakladajúcim členom tejto „dračej družiny“, čo je zaujímavejšie o to viac, že táto (vo svojej dobe medzinárodná) šľachtická formácia mala hlboko západný katolícky charakter. K rádu sa pripojil aj Lazarevićov brat Vuk, zbožný pravoslávny kresťan a bojovník proti islamizácii, ktorý ale pôvodne nezdieľal záujem svojho brata vytvoriť alianciu so Západom.

Na príklade Skanderbega však vidíme, že členstvo v Dračom ráde predpokladalo isté filokatolícke tendencie (náklonnosť ku katolicizmu ako vedúcej sile v protiosmanskom odboji) a tieto pro-katolícke sympatie mohli v prípade balkánskych magnátov viesť k plnej jednote s katolíckou Cirkvou.

Štefan Lazarević by sotva mohol zložiť vazalskú prísahu do rúk „otca“ rádu Žigmunda Luxemburského, keby predtým nevyznal katolícku vieru. Niektorí historici sa na tento akt odmietajú pozerať konfesionálne a vidia v ňom len politické gesto, ďalší aplikujú na Dračí rád moderné ekumenické kritériá.

Po prvé, Dračí rád nemohol byť ekumenický, teda interreligiózny in sensu moderno, nakoľko termín ekumenický (v latinizovanej podobe oecumenicus) mal v stredoveku diametrálne odlišné sémantické zafarbenie, než je tomu dnes, čo výborne ilustruje táto krátka analýza: https://www.getsemany.cz/node/178

Po druhé, príslušný rád mal síce charakter kresťanského bratstva a jeho členovia boli vedení k vernosti katolíckej doktríne a k niektorým monastickým zvykom (napríklad nosenie kajúcneho čierneho plášťa počas piatkov), avšak nebol rehoľou ani mníšskym spoločenstvom (jeho členovia neskladali sľuby a neboli viazaní stabilitou voči kláštoru, ako napríklad benediktíni). Dračí rád operoval ako societas religiosa, spájajúca rímskych a byzantských katolíkov v spoločnom boji proti krvavému polmesiacu.

Akú stopu zanechal Rád nemeckých rytierov („teutónov“) v rumunskom pravosláví a ktorý ruský cár sa stal veľmajstrom maltézskeho rádu, to sa dozviete nabudúce.

PDF (formát pre tlač)