Sedem hlavných hriechov –

11. októbra 2026  

Cirkev

„Videl som vystupovať z mora šelmu, ktorá mala sedem hláv“
(porov. Zjv 13,1)

Pán Ježiš mnohonásobne tešil sv. Jána apoštola vo vyhnanstve. Účastným ho učinil nebeskej radosti vo vytržení. Vo videní zjavil mu Ježiš budúce veci a v rozličných obrazoch ukázal mu budúci osud svätej Cirkvi. V takomto jednom vytržení hovorí Ján: „Videl som vystupovať z mora šelmu, ktorá mala sedem hláv.“ Táto šelma predstavuje hriech, tých sedem hláv predstavuje najhoršie druhy hriechov, totižto sedem hlavných hriechov, a síce: pýchu, lakomstvo, smilstvo, závisť, obžerstvo, hnev a lenivosť v službách Božích.

Sú nad hlavnými hriechmi niektoré ešte i väčšie hriechy, na príklad: vražda, a predsa týchto sedem nazýva katechizmus hlavnými hriechmi. Prečo? Veľký hriech podobný je stromu: akýkoľvek je on veľký, predsa osamotený stojí, sedem hlavných hriechov však podobá sa kroviu, ak zasadíme z neho jeden korienok, o pár rokov bude z neho celá krovinový les: tak i zo siedmich hlavných hriechov povstane celý roj hriechov, ako to budete počuť v nasledovnej kázni.

Jediný jeden hlavný hriech stačil by za predmet jednej celej nedeľnej kázne, predsa ja ich všetkých sedem do jednej kázne poskladám, lebo skoro o každom jednom zmienil som sa už pri Desatoro Božích prikázaniach. Teraz len podľa poriadku katechizmu pospolu vám ich prednesiem. Počúvajte!

1. Prvý hlavný hriech je pýcha

Pyšný človek veľa myslí o sebe, opovržlivo zmýšľa o druhom: on je lepší, múdrejší, obratnejší, usilovnejší, statočnejší ako iný. Ja tak mienim, že každého pyšného zachváti istý stupeň bláznovstva, lebo zdravým rozumom nepokladal by sa za lepšieho od celého sveta. Do koho raz diabol pýchy vstúpil, ten nezostane len pri pýche; ako zo zhnitej zdochliny červiaky, tak zo srdca pyšného človeka vychádzajú ostatné smrteľné hriechy.

Pyšný človek sa chvastá, čokoľvek činí, za veľa to považuje, hneď to vytrubuje, ako tá sliepka, čo jedno vajce znesie, hneď kotkodáka. – Pyšný človek nadúva sa, všade by chcel prvým byť, každé dobré postavenie on by chcel mať, ak sa mu žiadosť nesplní, vtedy búri-zúri, jeho namyslenosť – sťa črvotoč – požiera mu srdce, ešte i ten najposlednejší žobrák je blaženejší ako on. Ak by však došiel cieľa, keď sa vydriapal na nejakú hodnosť, nadutým opovrhovaním panuje nad poddanými, je surovcom a ukrutníkom, pred ním niet manželky, brata, priateľa, šliape po vlastnom otcovi, ak sa jeho namysleným snahám protiví. – Pyšný človek mnoho si zakladá na sebe, hrdý je na svoj rod, bohatstvo, nikoho nechce uznať nad sebou, cirkevnej a svetskej vrchnosti sa protiví, ako ten nadutý mládenec, ktorého pre pohoršlivé správanie sa v kostole dal zavolať kňaz na faru, ale namiesto toho, aby sa bol slušne dostavil, len jeden lístok hodil pod bránu, naň napísal, že jemu nie jeden naničhodný kňaz, ale ani sám Boh nerozkáže! – Je to človek a či diabol? I Lucifer v svojej prílišnej nadutosti za malého bôžika sa pokladal, osobitné kráľovstvo nebeské chcel založiť, i čo sa stalo s ním? Viete! Keď pýcha z anjela urobila diabla, čím urobí človeka? Druhom diabla.

Človeče, brat, zastaň pod krížom a pýtaj sa: Kto je ten tŕním korunovaný na kríži? Snáď ho poznáš? Tento Ježiš Kristus učil: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29).

2. Druhý hlavný hriech je lakomstvo

S lakomstvom nesmieme si zmýliť sporivosť. Kto usilovne pracuje, horlivo sprevádza svoje remeslo, vyhýba sa každému zbytočnému výdavku, jednoducho sa šatí, uspokojí sa so zvyčajným pokrmom, chráni sa zbytočných zábav, aby si trochu usporiť mohol, ten je nie lakomec, ale sporivý človek, takým má byť každý múdro zmýšľajúci smrteľník.

Lakomstvo je nenásytná chtivosť za peniazmi. Lakomec nie preto zhromažďuje peniaze, aby mal na starobu, ale preto, lebo miluje peniaze a klania sa im, čim viac nazhŕňa, tým viac žiada, podobný je Peklu, ktoré – hoci koľkokoľvek pohltilo – nikdy nepovie: „Dosť“. Lakomec hladuje, otrhaný chodí, trápi sa, len aby nakopil peňazí. Pokrvní sa hanbia za neho, susedia posmech robia si z neho, chudobní ohovárajú a preklínajú ho, lebo ani kúštik chleba nedostanú od neho. Utisnutý blížny darmo ho prosí, nie je v stave pohnúť jeho tvrdé srdce, také mu je, ako nákova: akokoľvek bijú na ňu, nestane sa mäkšou. Remeselníci boja sa ho, lebo vopred vedia, že zle bude platiť, služobníka nedostane, lebo nik nechce hladovať u neho. Naozaj, ohavnou duševnou chorobou ie lakomstvo. Nuž a keď ešte uvážime, k ako veľkým zločinom vedie lakomca jeho nenásytná ziskuchtivosť? V stave je klamať Boha i ľudí, falošne prisahať, úžerníčiť, kradnúť, len aby nazhŕňal majetku. Podobizňou lakomca je Judáš, ktorý i svojho Boha predal za tridsať strieborných, ale to bude aj ich osud, ako Judášov, ako je napísané: Lakomstvo je modloslužobníctvom, nemá dedičstva v kráľovstve Kristovom“ (porov. Ef 5,5)

Čo je najnebezpečnejšie v lakomstve, že kým druhého hriechu aspoň na starobu strasie sa človek, lakomstvo vzmáha sa s vekom človeka: či žena, či chlap, či chorý na lôžku, či na kraji hrobu nachádzajúci sa starec môže byť otrokom tejto ošklivej náruživosti. Podľa skúsenosti spomedzi sto pyšných, keď sa obrátia päťdesiati, spomedzi sto smilníkov, keď tridsiati, spomedzi sto lakomcov, keď sa traja obrátia a napravia, to som už veľmi mnoho povedal.

Kresťania, bratia, nepredajme svoju dušu za ten márny mizerný peniaz, vyobcujme zo svojho srdca hriešnu chtivosť za peniazmi, v ošklivosti majme lakomstvo. Držme sa učenia Kristovho: hľadajte najprv kráľovstvo Božie a spravodlivosť jeho a ostatné všetko bude nám pridané (porov. Lk 12,31).

3. Tretí hlavný hriech je smilstvo

Smilstvo je zverská náruživosť, bezuzdné žiadanie a požívanie telesných rozkoší.

Do koho sa usadil duch smilstva, ten zvlečie so seba všetku ľudskosť. Na spôsob psov dňom i nocou sliedi za svojou obeťou. V stave je zrieknuť sa svojho zdravia, svojej cti, majetku, svojej rodiny. Matka, ktorá štvoro-pätoro deti má, uteká, behá za jedným lotrom; otec, ktorý poriadnu ženu i niekoľko dietok má, za tmavej noci vláči sa za jednou smilnicou: pre hnilé telo premrhá svoju pozemskú blaženosť i večné spasenie, neštíti sa násilenstva, pohoršenia, ba ani vraždy, ak inak nemôže dosiahnuť svoje.

Ak ho nezavráti nejaká otrasná pohroma alebo nejaká veľká milosť Božia, smilník upadne do hanby, svoje telo uvrhne do nevyliečiteľnej choroby, mnohí stratia rozum, pre svoj ohavný hriech dostanú sa do blázinca alebo do žalára!

Tento hriech z nevinných učiní smilnice, z mladíkov činí zhýralcov, z dospelých starých hlupákov. I najviac svätokrádežných spovedí vykonajú smilnici, lebo tento hriech zatvára im ústa pri spovedi. Ich život je potupa, koniec však zatratenie podľa slov sv. Písma: „Smilnici budú mať svoj podiel v jazere, ktoré horí ohňom a sírou“ (porov. Zjv 21,8)

Tu môžem dať dvojakú radu: Či nie je pravda, že oheň dá sa dvojako uhasiť, t. j. alebo neprikladáme viac na oheň, alebo ho vodou zalejeme. Teda neklaď už dreva na oheň, neživ v sebe smilnú náruživosť nehanebnými pohľadmi, oplzlými rečami, obcovaním s necudnými osobami, potom vyhýbaj príležitostiam k hriechu, volaj so žalmistom: Mocný Pane Bože, vyslyš modlitbu moju, ak nie si už v hriechu, zalej ten oheň slzami pokánia, ponáhľaj sa k spovednici, vysloboď svoju dušu z bahna hriechov.

4. Štvrtý hlavný hriech je závisť

Závisť premení človeka na diabla: smúti nad zdarom iného, raduje sa nad škodou druhého, nepozná zľutovania, len stratou blížneho vie sa ochladiť. Na to čítal som v starých písmach nasledovný príklad.

U Skýtov stala sa táto udalosť. Kráľ počul, že medzi vojakmi má jedného lakomca a jedného závistlivca. Chcel zahanbiť oboch. Dal si ich predvolať a vyzval ich, aby si žiadali čokoľvek, že im to dá, ale oznámil im, že čo bude jeden pýtať, to dvojnásobne obdrží druhý.

Ani lakomec, ale ani závistlivec nechcel prvý pýtať. Lakomec si pomyslel: keď ja budem skôr pýtať, menej dostanem. Ale i závistlivec tak rozmýšľal: ak ja budem skôr pýtať, tak by sa môjmu druhovi viac dostalo, radšej nič nebudem pýtať. Keď kráľ videl, že sa nevedia rozhodnúť, rozkázal závistlivcovi, aby najprv on žiadal. Aby nemusel smútiť nad šťastím svojho druha, ba aby sa mohol radovať nad jeho škodou, pýtal si tento závistlivec, aby mu vyklali jedno oko, druhovi však obidve. Že či splnil kráľ žiadosť toho závistlivého človeka, o tom povesť nehovorí, ale že by si bol zaslúžil ten diabolský podliak, aby jemu vyklali obe oči, to je isté.

Naozaj, závistlivý človek je podlejší od zvieraťa, lebo zviera len vtedy škriabe, hryzie, kope, keď ho bijeme, závistlivec však i vtedy, keď sa ho nedotýkame, ba i nevieme, či je na svete. Závistlivý človek horší je od diabla, lebo diabol nenávidí Boha, nenávidí anjelov, nenávidí i nás, ale diabol do diabla nezapára, závistlivec však bol by v stave v lyžičke vody utopiť svoju vlastnú krv, svojho brata, svojho priateľa. Robí ako ošípané, ktoré sa nepasú medzi kvietím a v kroví, ale vyhľadávajú blato a barinu, tak i závistlivec vždy len chyby a slabosti svojho blížneho prerýva. A keď mu nijako nemôže škodiť, naplní ho zlosť, zaleje ho žič, zúri, kľaje, dňom i nocou sužuje a trápi sa.

Zaiste naučil sa tomu od Kaina, ktorý tiež závidel, že obeta Ábelova ľúbila sa Bohu a táto závisť popudila ho k vražde.

Chráň sa, človeče, takéhoto Kaina, takej čiernej duše, závistlivca, miluj ho len z ďaleka, aby sa i do tvojho srdca nevodrala táto smrtonosná otrava závisti. Protiliek závisti je spokojnosť a láska. Uspokoj sa so svojím, miluj každého, odpusť tvojim vinníkom, tak potom nebudeš mať príčiny závidieť.

5. Piaty hlavný hriech je obžerstvo

Boh učinil človeka pánom na zemi. Všetko stvoril pre človeka, preto nám dal pokrm, aby sme ho požívali, len nezjedzme s pokrmom i svoje zdravie. Preto nám dal nápoj, aby sme ho pili, len neprepime s nápojom i svoj rozum, lebo to je už obžerstvo, a obžerstvo patrí medzi sedem hlavných hriechov. Nielen nemierne jedenie voláme obžerstvom, ale i to hodovanie, keď niekto preto je, aby si chute dráždil. Nielen nemierne pitie voláme obžerstvom, i to je opilstvo, keď niekto preto pije, lebo to v ňom rozkoš budí. Opilstvo je najväčšou chorobou našej doby. Darmo im hovorí veda lekárska, že to im hubí zdravie, že predčasne zostarnú, že náhlou smrťou zomrú. Darmo im dosvedčuje skúsenosť, že opilstvo žobrácku kapsu im zavesí na hrdlo. Darmo im volá do ucha svätá Cirkev, že opilstvo je hriech, uvrhne ich do zatratenia, preto oni len pijú, kým zo svojho večného opilstva v pekelnom ohni nevytriezvejú.

Videl som istého opitého človeka. Sťa hlupák tackal sa celou ulicou, úzka mu bola cesta, padal, keď mu len niečo zavadzalo, a zasa vstával. Deti sa mu posmievali, on však oplzlými rečami im odpovedal, tadiaľ idúci s úžasom počuli jeho ohavné, do Neba siahajúce zlorečenia. Nevdojak prišli mi na um slová sv. Písma: „Opití nebudú vládnuť kráľovstvom Božím“ (porov. 1Kor 6,10). Teraz si predstavte, čo vystrája doma tento na hovädo spustlý človek, ktorému všetok cit počestnosti otupila pálenka. Svojím zverským revaním pobúri v noci svoju odpočívajúcu rodinu; jeho trasúce sa dietky, plačúca manželka povyskakujú z biednej postieľky, do stajne, do stodoly, na pôjd alebo k susedom utekajú pred ukrutným opilcom, ktorý päsťou hrozí sa Nebu, opäť Nebo uráža svojím zlorečením a keďže na Pánu Bohu nemôže vyplniť svoju pomstu, láme, ničí všetko čo len schytí, prevracia stôl, stoličky, o zem hádže taniere, krčahy, aby ešte viac ožobráčil svoju biednu rodinu. Čo popudilo tohoto podliaka k takejto zverskosti?

Obžerstvo! Konečne obžerstvo činí ho lenivým, záhaľčivým, i čo ako-tak vyhrabe, i to prepije, manželka musí pracovať za neho, presilí sa jej nenáležiacimi prácami, predčasne padne do hrobu, jej osirelé dietky spustnú, pokazia sa, znivočenie jednej rodiny ohlasuje kliatbu opilstva.

Ty, opilec, ktorý si nešťastným otrokom tejto zatracujúcej náruživosti, keď si triezvy, rozmýšľaj o týchto mojich slovách, nemožno, aby si si nápoj viac vážil ako svoju manželku; nemožno, aby si krčme skôr dal prednosť ako svojim dietkam; nemožno, aby si Nebo dal za Peklo. „Ktorý opilec nečiní pokánie nad svojím hriechom, ale zostáva opilcom do smrti, isto na veky zahynie“, hovorí sv. Augustín. (Kázeň 231)

Keď inak nemôžeš zanechať opilstvo, urob tak, ako ten továrenský robotník, ktorý raz večer dostavil sa na faru, vytiahol spod pazuchy zazátkovanú, pálenkou naplnenú fľašu, podával ju zadivenému farárovi, prosiac ho, aby na tú zátku dal pečať kostolnú. Farár zdráhal sa, ale ten chlap ďalej naliehal: „Prosím, dajte mi na to pečať kostolnú“. Konečne farár vyplnil zvláštnu prosbu a ten človek opäť schoval fľašu pod pazuchu a, vrelo sa poďakujúc, odišiel. Ten človek veľmi pil pálenku, ale si zaumienil, že viac nebude ju piť a aby svoj úmysel istejšie zachoval, dal zapečatiť fľašu. I potom neraz ho pokúšal diabol, vždy vzal do ruky fľašu, zažblnkotal ňou, obzeral si ju: „Však by si vyšla z nej? Hej, ale nemožno!“ Ešte i dnes je tá pečať na fľaši, od toho času nevypil ani kvapku pálenky. Jeho vytrvalosť požehnal Boh, nadobudol si pekný majetoček a blažený rodinný život vedie.

Každý opilec môže sa napraviť, ak len chce. Pevná vôľa vydobyje víťazstvo, lenže prvou a hlavnou podmienkou je, aby sa istý čas zdržoval od každého liehového nápoja, lebo ľahšie je nič nepiť, ako v pití mieru držať.

Pritom nech sa každý deň pomodlí jeden Otčenáš k ukrižovanému Pánu Ježišovi, častejšie nech pristúpi k sv. spovedi a k sv. prijímaniu; tá najsvätejšia krv utíši jeho rozbúrené vnútro, nech vyhýba sa krčme a kamarátstvu, vtedy so sv. Pavlom hovorím: „Bude nádobou ku cti posvätenou, na pohotové ku každému dobrému skutku“ (porov. 2Tim 2,21).

6. Šiesty hlavný hriech je hnev

Avšak hneď poznamenám, že nie každý hnev je hriechom, vysvitá to z nasledujúcich slov žalmistu: „Hnevajte sa, ale nehrešte“ (Ž 4,5).

Človeka všelijaká neresť a príkrosť stíha v tomto boji na zemi: nástroje sa kazia, voz sa láme, dobytok sa prieči, počasie je nepriaznivé, čeľaď pochybí, preto krehký človek najeduje sa, kričí a hrmoce. Ale ten hnev netrvá dlho, pochádza on len z nedokonalosti nášho srdca. Ak vtedy nevybúšime hriešne slovo, ak sa k nejakému nerozumnému skutku neprenáhlime, nezhrešili sme, nemáme hriech.

Čeľadní otcovia a matky ako veľa jedu musia prehltnúť od svojich dietok, hoci by i živými svätými boli, i vtedy by ich vyniesli z trpezlivosti. Alebo nazrime len do školy, tam sú všetky samopašné deťúrence z celej obce, ten učiteľ potrebuje veľkú milosť Božiu, aby uprostred toľkej mrzutosti nestratil trpezlivosť. Potom raz mládenci, raz dievky neslušne sa správajú, robia neplechu v kostole, duchovný otec svätým hnevom napomína a karhá ich. – Nuž či ten rodič, ten učiteľ, ten kňaz hreší tým, keď poriadku, slušnosti, bohabojnosti učí a napomína mládež?

Ba práve svoju povinnosť plní i ako by tým hrešil? Len nenasledujte zvyk niektorých nerozumných rodičov, ktorí miesto toho, aby svojim nezbedným deťom prísne pohrozili, ich dobre pokarhali, nuž začnú mrzko kliať, ohavne preklínať, rozličné pohromy i smrť privolávajú na svoje deti, to je už iste hriešny hnev. Čo je teda hriešny hnev? Hriešny hnev je prílišné vzbúrenie srdca spojené s pomstou.

Pohliadnite na takého hnevníka, zľaknete sa ho: telo sa mu trasie, jazyk sa mu zajaká, tvár sa mu červenie, oči sa mu iskria, ústami ošklivú špinu sype, najnečestnejšie slová, najošklivejšie názvy trepe o hlavu svojho protivníka.

Vynikajú v tom zvlášť ženy: beda tomu, kto ju rozdráždi, sta jedovatá vretenica, vypustí jed, nestíchne, kým za mak cti ostane na jej blížnom. Za týmto znevážením nasleduje nepriateľstvo, ktoré často roky, ba neraz až do smrti trvá. Takáto prchká, zatvrdlivá jazyčnica je záhubou obce: kde len vkročí, tam je už po pokoji, nikoho nemá za priateľa, sťa od nákazlivej choroby odťahujú sa od nej, lebo taká neberie ohľad na matku, na muža, na brata, na predstaveného, ako besný pes uhryzne každého, koho pochytí.

Takýto hnev nazýva katechizmus hlavným hriechom; taký hnev je jedna z najnebezpečnejších duševných chorôb.

Je on nebezpečnou duševnou chorobou, lebo nemôže pristúpiť k sv. sviatostiam, jeho modlitbu Boh nevyslyší, z jeho srdca pomaly vyhasne láska, dňom i nocou hubí ho srd, ničí ho náruživosť hnevu, kazí si telo i dušu, konečne ovládne ho diabol pomsty: dotiaľ sa neuspokojí, dokiaľ sa nepomstí na svojom hnevníkovi; zapadne do nespravodlivých sporov, jeho majetok pohltia právnici; v svojej rozhorčenosti číha na život svojho hnevníka, ako nám život mnoho smutných príkladov ukazuje, že nejeden hnevník vo svojej náramnej zúrivosti zabil svojho nepriateľa; druhým len krátko trvajúci bôľ, nepatrnú škodu zapríčinil, seba však o večný život pripravil.

Proti hriešnemu hnevu čítal som v jednej zbožnej knihe dobrú radu: „Hnev, hovorí táto kniha, javí sa v srdci, na jazyku a v skutkoch. Ak chceš hnev premôcť, nepripusť ho do srdca; ak predsa vkradne sa ta, nevypusť ho na jazyk, lebo na jazyku sa neudrží, ale strhne ťa k pochabým skutkom.“

Múdry človek je, ktorý v hneve nič nerobí, nehovorí, ale sa skrúti a tam nechá príčinu svojho hnevu. Svätý človek je, ktorý hotový je podať zmiernu pravicu svojmu vinníkovi, aby „nezapadlo slnko nad ich hnevom“ (porov. Ef 4,26). Týmto riekol Pán: „Blahoslavení pokojamilovní, lebo oni volať sa budú dietkami Božími“ (porov. Mt 5,9).

7. Siedmy hlavný hriech je lenivosť v službách Božích

V službách Božích lenivý je, kto zanedbáva svoje ľudské a kresťanské povinnosti.

Vyniesol Boh nad človekom svoj výrok: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb“ (Gn 3,19). Rozumom alebo rukami však každý musí robiť. Kto sa odťahuje od práce, protiví sa vôli Pána Boha.

Staré porekadlo hovorí: lenivosť je diablovou hlavnicou, ktorá plodí hriech. A pravda je. Keby ľudia vytrvalou usilovnosťou pracovali, ani polovicu biedy by nebolo na svete, o polovicu menej hriechov by spáchali. Avšak mnohí chytajú, sa kratšieho konca, radi by sa každý deň nasýtili, ale pracovať sa im nechce, preto dajú sa na krádež, klamstvo a zbojstvo. Poniektorá ženská vždy má kedy frfotať, celé hodiny pretrkocú pri studni, pod bránou, domácu robotu zanedbajú, v dome potom hotové je peklo. Ďalej nejedna žena alebo dievka rada má cifrované šaty, márnu nádheru, ale všetko to nevedia si zadovážiť prácou, na to im vraj nestačí čestným spôsobom, nuž zadovážia si to nepoctivosťou: dajú sa na taký život, ktorý ani vypovedať nesmiem tu na tom svätom mieste.

Za príklad uvádzam vám vodu: kým voda rýchlo tečie, vtedy ženie mlyn, nesie loď; keď ale rozleje sa po rovine, zastane, stáva sa marasom, zošklivie, zosmrdne, stáva sa ložiskom rôznych červiakov. Tak i človek: kým je pracovitý, usilovný, dotiaľ duša mu zostáva čistou od hriechu, akonáhle však začína zaháľať, lenivieť, duša mu ošpatnie a stáva sa domovom hriechov.

Druhý spôsob lenivosti je duševná lenivosť, keď niekto svoje kresťanské povinnosti zanedbáva.

Lenivcovi kostol v zime je studený, v lete horúci, omša je dlhá, kázeň nudná, modlitba ťarchou, spoveď bremenom. Roky odkladá svoje obrátenie, tým sa klame, že keď zostarne, bude chodiť do kostola, v chorobe že zmieri sa s Bohom. Keď býva upozornený na svoju povinnosť, rozsrší sa, že je vraj on nie mních, mníška, aby sa naveky do kostola skrýval, ani je nie poznačeným zločincom, aby sa jednostaj do spovednice tisol. Takto pomaly tratí svoju vieru, do jeho duše zažerie sa tá zúfalá myšlienka, že on i beztak zatratený bude. Preto hovorí sv. Bernard: „Ja som videl obrátiť sa k Bohu mnoho lakomcov, ukrutných vojakov, bezočivých smilníc a pohanov, títo sa i polepšili, ale trasiem sa, lebo nikdy som nevidel, aby sa bol lenivý v službách Božích navrátil k Pánovi.“

Váž si dušu aspoň natoľko, ako žobrák svoju barlu, ako dieťa svoju hračku, lebo vyprší určený ti čas, otvorí sa ti hrob, súd, prísny súd ťa očakáva: „Zlorečený, kto koná prácu Pánovu nedbanlivo“ (Jer 48,10).

Drahí kresťania! Vyložil som vám sedem hlavných hriechov, teraz ich už každý jeden poznáte i podľa mena i podľa jeho nebezpečnej vlastnosti. Spytujte svoje svedomie a koho duše ktorý hriech sa najviac chytil, nech bojuje proti nemu, s pomocou Božou nech vytrhne s koreňom túto divokú bylinu zo svojho srdca a miesto nej nech zasadí kvety im odporujúcich cností, aby si toľkými cnosťami vynikal v záhrade Božej, koľkými hriechmi si bol zaťažený. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)