27. decembra 2024
Kardinál Blase Cupich nedávno rozposlal okružný list, ktorým informoval veriacich svojej diecézy, že kľačanie pri prijímaní svätého prijímania už nie je povolené. Kardinál Cupich priamo nezmieňuje „kľačanie“, ale niet takmer nikoho, kto by popieral, že toto je zreteľný zmysel jeho listu. Tento boj proti pokľaknutiu pri sv. prijímaní nie je novinka, je to pozícia, ktorá reflektuje liturgickú „orthodoxiu“, ktorá sa na Západe stala štandardom už v 80. rokoch a po páde železnej opony si našla svoje miesto aj u nás.
zdroj: wikimedia commons
Tí, ktorí sa zaujímajú o liturgiu, o jej pravidlá, zákony a technické náležitosti, sú často obviňovaní z neplodného tradicionalizmu a z toho, že sa zaujímajú len o vonkajšie formy pokryteckej zbožnosti, a namiesto toho by sa mali radšej venovať charitatívnej činnosti. Toto chápanie podčiarkol aj pápežov dvorný životopisec, Austen Ivereigh, na platforme X, keď chválil Cupichov list a označil tých, ktorí si pri sv. prijímaní kľakajú za pokrytcov, hercov a falošných pútačov pozornosti.
zdroj: platforma X (exTwitter)
Chicagsky kardinál vo svojom liste argumentuje, že pri prijímaní Eucharistie nemáme kľačať, lebo to ruší priebeh procesu prijímania a že ide o upútavanie pozornosti. Ukazuje sa, že nasledujúce okázalé a rušivé aktivity sú odteraz v katolíckej Cirkvi v podozrení a sú silno neodporúčané:
– kľačanie, najmä ak to zdržuje Dr. Ivereigha, keď sa ponáhľa domov;
– klaňanie;
– prežehnávanie a iné podobné okázalé predvádzanie vlastnej „zbožnosti“;
– „Amen“ pri prijímaní;
– tvárenie sa neprimerane pobožne.
Alebo, možno toho Cupicha nebrať až tak vážne. To, čo predkladá nie je žiadny nový argument, a tí čo sa aspoň okrajovo venujú liturgickým otázkam, ho poznajú. Kardinál Cupich týmto postojom reflektuje dnes panujúcu liturgickú klímu. Aká je to klíma?
– omša je primárne hostina, sprítomňuje ani nie tak udalosť na Golgote ako skôr udalosť vo večeradle. Preto boli odstránené hlavné oltáre a nastavali sa stoly, stolíky, ponky a iné podivné kusy nábytku, kňaz sa otočil k ľudu, postavil si stoličku hneď za stôl a kňazi už neslúžia ani neobetujú, ale liturgii „predsedajú“;
– omša je verejný akt bohopocty a nie je v nej priestor na uprednostňovanie „súkromnej modlitby“. Ako ale možno verejne uctievať Boha bez nejakého vnútorného úkonu? Nie je to náhodou oné, progresívcami opovrhované, pokrytectvo?
– omša je spoločný liturgický úkon, v ktorom majú laici mimoriadne dôležitú úlohu plynúcu zo všeobecného kňazstva a preto a nemožno ich rolu nijako umenšovať;
– veriaci pristupujú na sv. prijímanie v rade (ako procesia veriacich) a počas toho spievajú;
– preto musíte ostať stáť aj po prijatí Eucharistie a spievať, neponárať sa do súkromnej modlitby, a najmä nikdy nekľačať. Pamätám si, že aj na Slovensku sme kľačiavali od premenenia až po Otčenáš. Teraz sa kľačí len počas premenenia. V niektorých bývalých katolíckych krajinách (Španielsko) už ani vtedy nie;
– tým, ktorým je ľúto, že nemôžu kľačať treba povedať, že kresťanský život je predsa o obeti, tak nech to obetujú;
– na najhlbšej úrovni to reprezentuje pocit liturgických reformátorov a tých, ktorí prevzali kontrolu nad liturgiou, že keďže omša je úkonom Božieho ľudu, tento úkon musí vyjadrovať, formou aktívnej účasti, vieru, ktorú ľud v tom danom momente v omši vyjadruje.
Rubriky pred koncilom mikro-manažovali kňazov a laikov nechávali na pokoji. Kňazom predpisovali kedy a ako kľaknúť, pokloniť sa, ako zdvihnúť ruky, akým hlasom sa modliť. Laici mohli kľačať, či sedieť, či stáť, mohli sa modliť omšové pobožnosti alebo ruženec, alebo pozorne sledovať dianie pri oltári. Tešili sa zo slobody. Po koncile je to naopak. Kňazi môžu robiť prakticky čokoľvek, jazdiť po kostole na kolobežke v klaunskom oblečení, púšťať balóny alebo žonglovať so smaženým karfiolom a celý mikromanažment liturgie je zameraný na laikov. Laici musia toto, tamto, oné.
https://www.thesun.ie/wp-content/uploads/sites/3/2021/12/motorbike-priest-3.png?strip=all&w=772
Cieľ pokoncilového liturgického aktivizmu, aby bohoslužba bola „organickým vyjadrením nábožného života komunity“ bol uskutočnený tým, že zopár ľudí, na základe svojich preferencií, rozkazuje ostatným, čo majú robiť. Prečo? Pretože v zmysle aktívnej účasti sú ich úkony liturgickými úkonmi. Pretože sme Boží ľud, ktorý v tejto budove slúži liturgiu a všetko ostatné je buď narušením tohto slúženia, alebo z lenivosti prenechávame duchovnú zodpovednosť kléru, alebo, čo je ešte horšie, klérus nám ju chamtivo berie. My sme herci v hlavných úlohách, nie obyčajní diváci a naše činy konštituujú liturgiu.
List kardinála Cupicha má však ešte iný a dôležitejší význam. Zreteľne nám ukazuje, že napriek všetkým rečiam o „inkluzívnejšej“ a „načúvajúcej“ Cirkvi, a napriek všetkým propagandistickým vyhláseniam o tom, ako v synodálnej Cirkvi „ľud Boží“ „konečne“ dostáva svoj hlas, je všetka rétorika okolo Synody o načúvaní všetkým hlasom len obyčajný podvod. Možno je to tvrdá reč, ale slovo „podvod“ výnimočne presne vystihuje túto realitu. Načúvanie. Sprevádzanie. Synodalita. Dôvera dospelým katolíkom. Úcta a rešpekt. Ale len niekde a len pre niekoho.
A to je vlastne podstata problému. Cirkevné autority, ktoré podporujú synodalitu a načúvanie, v skutočnosti vôbec nepočúvajú a opäť selektívne uplatňujú normy a štandardy tu, ale nie tam, vidia vážne hrozby pre jednotu tu, ale nie tam, a oslavujú rozmanitosť tu, ale nie tam. Takže progresívne, liberálne a ľavicové prúdy áno, tradícia nie, tu sa treba dištancovať.
Nedávny list kardinála Cupicha je toho skvelým dôkazom, pretože nám dáva hmatateľne pocítiť, že všetky tie veľkolepé reči o inkluzívnejšej synodálnej Cirkvi, pokiaľ ide o liturgiu, sú len znamením toho, že liturgickí inovátori progresívneho zamerania môžu robiť absolútne všetko čo len chcú:
https://www.facebook.com/share/r/14QvgXuPLA
a pre tých, ktorých „skúsenosť“ je zakorenená v tradičnejších liturgických prejavoch, zostávajú len zákazy a obmedzenia.
Bolo tu nejaké „načúvanie“ marginalizovaným skupinám (a tradične orientovaní veriaci sú marginalizovaná skupina), skôr než kardinál Cupich vydal svoj list? Kde bolo sprevádzanie týchto vylúčených a kde bolo vstúpenie na „periférie“? Na kdejakých pohanov hľadia naši preláti s úctou, ale pre tých, ktorí sa pevne držia toho, čo Cirkev vždy učila a robila majú len zákazy a dištancovanie. Všetci poznáme tie nekonečné reči o „duchu II. vatikánskeho koncilu“. Tento „duch“ sa používa na ospravedlnenie všetkých druhov liturgických abúzusov.
Tento duch ale nie je nič iné, ako perverzné túžby a preferencie elitnej menšiny – teda progresívneho kléru –, ktoré boli násilím vnútené celej Cirkvi v mene idey „ Božieho ľudu“.
Všetko sa údajne robí v mene „ľudu“, a predsa to, čo list kardinála Cupicha predstavuje, nie je nič iné, ako vnucovanie jeho vlastných predstáv celému jeho stádu bez zjavného ohľadu na pastoračné potreby veľkej časti tohto ľudu. Po toľkých rečiach o pastoračnom sprevádzaní a vítaní všetkých diskriminovaných. Ako to bolo v sedemdesiatych rokoch, tak je to aj dnes. To, čo sa deje, je otvorené znevažovanie tradičných foriem liturgickej úcty – obľúbenej a aj dovolenej všeobecnými smernicami k rímskemu misálu – je to ich klerikalistické potláčanie, s cieľom presadiť uniformnú zhodu s jednou konkrétnou liturgickou estetikou. Kde je tá kruciáta proti klerikalizmu, ktorú vyhlásil František?
„Všetci sú vítaní“, pokiaľ sa najprv prispôsobia kardinálovým predstavám, inak si môžu ísť kade ľahšie. Tu sa zdá, že skutočný pluralizmus a tolerancia odlišných prejavov liturgickej senzibility už nemajú miesto.
Kľačanie pri prijímaní svätého prijímania je praxou v Cirkvi už viac ako 17. storočí. A pokračuje aj dnes. Že to je Cirkvou schválené je mimo pochybnosti, pretože to je explicitne povolené. Takže tento list kardinála Cupicha treba čítať ako nie príliš sofistikované opovrhovanie tradičnou liturgickou úctou Cirkvi a protežovanie pochybnej liturgickej spirituality 70. rokov. Prečo by mala mať povrchnosť, ohavnosť a polyesterová estetika 70. rokov čestné miesto, kardinál Cupich neuvádza. Možno je to štýl jeho mladosti.
Ak ale Cupich vážne usiluje o neklerikálne podčiarknutie dôležitosti laickej skúsenosti, potom by žitá skúsenosť tradične zmýšľajúcich katolíkov, ktorí považujú za veľmi dôležité prijímať sväté prijímanie na kolenách, mala byť súčasťou toho, čo pápež František nazval „Todos!, todos! todos!“. Ale ani pápež František sa nezdá byť v tejto veci úprimný, pretože jeho „Todos – všetci“ očividne nezahŕňa tých, ktorí preferujú tradičnejšiu liturgiu.
Takže, opäť, celý tento synodálny režim „počúvania ľudu Božieho“ je podvod a nástroj, ktorý má odviesť pozornosť od iných plánov, ktoré bežia v pozadí.
Naviac zbytočnosť kardinálovej výzvy na uniformitu liturgickej praxe sa stáva ešte zjavnejšou, keď si uvedomíme, že aj keď „Todos“ nezahŕňa tradičných katolíkov, zahŕňa liturgie typu Cirque du Soleil otca Pflegera, liturgie s dúhovými vlajkami LGBTQ, klaunmi a množstvo iných terapeutických permutácií omše, ktoré kardinál vo svojom liste ani inde neadresuje. „Synodálna inklúzia“ v skutočnosti znamená, že jediní laici a klerici hodní „dialógu“ sú tí, ktorí sú v úplnom súlade s prevládajúcim sekulárnym Zeitgeistom.
Kardinál Cupich jasne ukázal, že tradiční katolíci nemôžu sedieť v synodálnej jedálni pri „stole Božích detí“. Pretože je už celkom zrejmé, že „synodalita“ neznamená skutočné počúvanie všetkých hlasov, a pretože je zrejmé, že takzvané „počúvanie“ je v skutočnosti starostlivo spracovaným zvukovým súborom prednahratých klišé, musíme sa pokúsiť určiť, aké teologické princípy sú naozaj v hre v synodálnej jedálni, aby sme lepšie pochopili, čo oživuje jej hlavných cirkevných zástupcov.
Avšak môže sa stať, že v synodálnej jedálni nebude čo jesť. Ako ukazuje poučný príklad z diecézy Washington, ktorá sa pred dvoma rokmi rozhodla nadobro skoncovať s tradičnou latinskou omšou v kostole Old St. Mary a v piatich ďalších farnostiach. Táto arcidiecéza zažíva už desaťročia strmý úpadok, ako nakoniec všetky diecézy na Západe. Sedem farností, ktoré ponúkali tradičnú omšu, patrilo medzi najživšie a aj najštedrejšie v arcidiecéze.
zdroj: wikimedia commons
Rozhodnutie kardinála Gregoryho skoncovať s tradičnou omšou bolo pravdepodobne snahou získať priazeň v Ríme, pretože z hľadiska jeho vlastnej diecézy je úplne nepochopiteľné. Obzvlášť šokujúce bolo zrušenie latinskej omše v kostole Old St. Mary v Chinatown. Kostol Old St. Mary začal upadať, ale keď bola v polovici 80. rokov znovu zavedená tradičná latinská omša so súhlasom kardinála Jamesa Hickeyho, vrátila sa farnosť k životu. Ako uviedol bývalý farník, tradičná omša v kostole Old St. Mary predstavovala približne dve tretiny príjmu tejto farnosti, 100 percent dobrovoľných spevákov a asi 90 percent ostatných jeho dobrovoľníkov“. Tradiční farníci financovali krásnu obnovu kostola Old St. Mary. Po zavedení reštrikcií na tradičnú omšu stratil kostol Old St. Mary takmer všetkých svojich pravidelných účastníkov omší.
Dvaja predchodcovia kardinála Gregoryho (kardináli Theodore McCarrick a Donald Wuerl) rezignovali s obrovskou hanbou a ponížením (homosexuálne „hrátky“ nie sú lacnou zábavou), čo stálo milióny dolárov na odškodnom za sexuálne zneužívanie. Lavice sú takmer prázdne v mnohých, ak nie vo väčšine katolíckych kostolov v DC (District of Columbia), a arcidiecéza je na pokraji bankrotu.
Prečo arcidiecéza v takomto stave zvažuje niečo tak deštruktívne ako zrušenie tradičnej omše, čím zničí svoje najštedrejšie farnosti, je záhada. Miestny farár otec De Rosa energicky protestoval, ale kardinál Gregory ho synodálne ignoroval.
Nová správa portálu The Pillar hovorí, že od odhalenia McCarrickových sexuálnych zločinov v roku 2018 sa ročná prevádzková strata strojnásobila na takmer 10 miliónov dolárov ročne, pretože dary v celej arcidiecéze výrazne poklesli. V USA si všetky cirkevné výdaje platia veriaci a kto by chcel dávať peniaze organizácii s tak pošramotenou povesťou? Okrem toho audit ukázal, že hlavný finančný správca diecézy vo svojich súvahách klamal a podvádzal.
Teraz arcidiecéza zavádza nový systém, ktorým chce v snahe odvrátiť bankrot uchmatnúť ešte viac peňazí z finančne najzdravších farností arcidiecézy. Týmto však krach len urýchlia, pretože, ako vysvetľuje otec De Rosa, „mnoho ľudí dáva peniaze na farnosti s jasným porozumením, že 100 % ich daru zostane vo farnosti“. Ak to nebude platiť, tak dary prestanú prichádzať.
Prípad katastrofálneho manažmentu arcidiecézy Washington je len ďalšou ukážkou toho, čo sa deje v celej Cirkvi. Zlomyseľné útoky na zostávajúcich tradičných veriacich, kombinované s priamym klamstvom a podvodom, urýchľujú dlhodobý úpadok Cirkvi. Františkov nástupca bude čeliť monumentálnej úlohe. Je jasné nad akúkoľvek pochybnosť, že obnova Cirkvi môže prísť iba od jej tradičných veriacich – nie predlžovaním súčasného stavu. Je pravdepodobné, že aj progresívna úderka začína chápať, že jej projekt je v koncoch. Indiáni majú príslovie: „Nedá sa jazdiť na mŕtvom koni.“ Na Slovensku máme príslovie: „Skapínajúca kobyla najviac kope.“ Vyššie spomenuté kroky kardinálov Cupicha aj Gregoryho pravdivosť týchto prísloví demonštrujú.
Titulný ilustračný obrázok, z návštevy kardinála Raymonda Lea Burka na Slovensku, zdroj: archív Christianitas.sk
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
