ŠIMEČKY
Istý Milan Šimečka bol jedným z najviac fanatických komunistických ideológov Československa 50. rokov. Istý Eduard Friš bol jedným z najviac fanatických komunistických novinárov Československa prelomu 40. a 50. rokov. Prvý bol podľa dobových svedkov dokonca aj prominentným udavačom, druhý zase na stránkach komunistickej tlače horoval za tresty smrti pre obžalovaných Miladu Horákovú a spol.
Milan Šimečka a Eduard Friš sa napokon stali obeťami komunistického monštra, ktoré pomohli stvoriť. Z prenasledovateľov sa stali prenasledovaní. Dejiny sú plné podobných príbehov. Milan Šimečka neskôr precitol z boľševicko-trockistického poblúznenia až do takej miery, že napísal veľmi múdru knihu s titulom Obnovenie poriadku. Len škoda, že toto dielko si jeho potomstvo vôbec nezobralo k srdcu.
Milan Šimečka mal syna Martina M. Šimečku. Eduard Friš dcéru Martu Frišovú. Deti oboch bývalých zúrivých komunistov sa akosi neomylne našli a stali sa z nich manželia. Medzi rokmi 1968 – 1989 neboli životy rodín Šimečkovcov a Frišovcov vôbec jednoduché. Avšak po novembrovej revolúcii sa karta opäť obrátila.
Milan Šimečka sa stal poradcom prezidenta Václava Havla. Nevieme, ako by vyzeral jeho druhý dotyk s mocou, pretože už v septembri 1990 zomiera vo veku 60 rokov. Milanov syn Martin M. Šimečka sa však uchytáva na poli propagandy (on to síce nazýva žurnalistikou, ale veď vieme svoje) a na vrchole pyramídy politickej agitácie je dodnes v postavení ideologického vedúceho tlačového orgánu strany svojho syna.
A to nás privádza k predsedovi Progresívneho Slovenska, istému Miškovi, vnukovi Milana Šimečku a Eduarda Friša. Ide naozaj o poľutovaniahodný osud, pretože zdediť fanatické gény z otcovej aj matkinej strany je katastrofálny koktail. Samozrejme, nikto z nás nemôže za zdedené gény. Rovnako je však samozrejmé, že je vo verejnom záujme venovať pozornosť Miškovej rodinnej anamnéze, pretože nielen on, ale aj jeho otec sa usilujú získať v štáte moc. Miško priamo v politickej aréne, ocko nepriamo výživným ideologicko-propagandisticko-agitačným úsilím.
Ak existuje podobnosť medzi fanatizmom Miška a jeho ocka na jednej strane a dedov Šimečku a Friša na strane druhej, zrejme to nebude náhoda. A nielen to. Ide totiž o vážne bezpečnostné riziko, respektíve o hrozbu politickej recidívy v priamej pokrvnej línii.
Mimochodom, ak už je toľko hluku okolo poskytovania verejných fondov, stálo by nepochybne za úvahu financovať výskumný projekt s pracovným názvom Šimečky. Jeho súčasťou by mala byť dôkladná analýza tvorby dedov a otca progresívneho Miška, ďalej analýza tvorby a politických či programovým výstupov samotného Miška a výsledkom tejto analýzy rozsiahla monografia mapujúca myšlienkový svet tohto rodinného klanu, ktorého sa slovenská politika len tak ľahko nezbaví.
