Obrázok od Kaskar 537 z Pixabay
Nejde o „zničenie planéty“, ako sa pateticky zvykne hovoriť, keď je témou ekológia. Podľa historických stôp planéta Zem vcelku v dobrej kondícii prežila aj horšie katastrofy, akou je súčasné ľudstvo. Ale ľudstvo je na dobrej ceste podpíliť si pod sebou konár a urobiť svoj životný priestor neobývateľným.
Vnímam to tak, že žijeme dobu šialenstva vo viacerých smeroch. Ľudstvo si neuvedomuje, že kapacita prirodzenej regenerácie životného prostredia nie je všemocná a neobmedzená. Napríklad oceán sa vďaka mikro-plastom prehrieva a umiera v ňom planktón. Vidno to už aj na koraloch a teplá voda sa bude nadmerne vyparovať, čo spôsobí záplavy celých štátov po celom svete, zrýchli topenie ľadovcov a tým ovplyvní aj golfský prúd, kvôli čomu budú ešte väčšie extrémy v počasí, horúčavy, striedajúce víchrice, búrky i záplavy až kým sa svet opäť neocitne v dobe ľadovej, ak to prežije…
Ľudia sú nedokonalé bytosti a vyberajú si, dobrovoľne, cesty a spôsoby, ktoré často vedú k vlastnej škode. Veľký problém vidím v tom či to prostredie, ktoré vzniká je schopné udržať pri živote toľké množstvá ľudí. Obávam sa, že nie.
Ale ani pri najhoršom scenári sa mi kompletný zánik ľudstva zdá nepravdepodobný. Iste, ľudstvo nebude mať súčasnú podobu a prírodné katastrofy veľkú časť ľudstva zmietnu, ale nie všetko.
Podľa nášho popredného klimatológa, v rozvinutých,bohatých krajinách žije asi 1,25 miliardy ľudí, v rozvojových, chudobnejších krajinách žije 6,8 miliardy ľudí a každý rok tam pribúda 70 až 80 miliónov ľudí (každý rok jedno nové Nemecko). Všetci ľudia v rozvojových krajinách sa chcú mať tak dobre ako my v Európe. Zatiaľ sa tam majú dobre sú dosť bohatí asi 10 % obyvateľov (treba si ísť pozrieť bohaté mestá v rozvojových krajinách). To inak nepôjde len prostredníctvom zvýšenia spotreby a najmä cestou zvýšenia produkcie energie. V tom my v krajinách EÚ veľa nezmôžeme, podieľame sa už iba 7 % na celosvetovej emisii fosílneho CO2 a naša produkcia, vrátane priemyslu a odpadového hospodárstva patrí medzi najšetrnejšie na svete.
Keď každý na Slovensku alebo aj v EÚ začne od seba, tak budeme mať dobrý pocit, no celosvetové prírodné prostredie nezachránime a ani to nebude veľmi poznať. Páky na zlepšenie majú iní ľudia, ktorí o tom buď veľa nevedia, alebo sa vôbec nehodlajú pridať k ochrane celosvetového prírodného prostredia. Treba si priznať, že sme to boli my, bohatí Európania, ktorí sme naštartovali vysokú úroveň nielen spotreby ale aj zdravotnej starostlivosti. Obidve tieto aktivity prudko zvýšili populačný rast v rozvojových krajinách, ktorý sa už nedá zastaviť. Zabudli sme im poradiť, že na prvom mieste malo byť zlepšenie vzdelávania a nie zvyšovanie spotreby.
Som rád, že náš pedagogický personál SOŠ pri IPR kladie dôraz aj na ekologickú výchovu. Našim žiakom sa pravidelne zdôrazňuje, význam ochrany životného prostredia i život v súlade s prírodou. Rakovinou planéty vnímam samozrejme aj národy, ktoré prinášajú svetu len zbrane a smrť. Každopádne naši starí rodičia a ich predkovia sa správali oveľa ekologickejšie aj bez agendy 2030, lebo si boli vedomí ceny práce a hodnoty vecí.
Samozrejme niečo pre záchranu planéty treba urobiť, ale máme ju zachraňovať pred nami ľuďmi?
Alebo pred našimi odpadkami? Alebo pred hrozbami globálneho ozbrojeného konfliktu? To sú všetko veľké otázky…
Ako mi napísal môj priateľ psychiater k tejto téme: „Takže čisto pragmaticky, záchranou ľudstva nie je zmena politického systému per se, ale diverzifikácia potenciálnych „ostrovov” prežitia – teda rozsev ľudstva mimo rodnú planétu.“
V každom prípade odporúčam si pozrieť analýzy prof. Miroslava Bártu – českého egyptológa o vzniku a zániku civilizácii.
Ide o múdry pohľad na to, že sa veci opakujú, aj keď v iných reáliách…
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Obávam sa, že korene tejto tendencie sú historicky, filozoficky aj psychologicky veľmi hlboko. Z hľadiska najvplyvnejších svetonázorov, a to nielen kresťancko-židovských, ale aj ateistických, je planéta Zem objektom, ktorý ľudstvo dostalo do užívania. V kolektívnej psychológii prevláda názor, že „stvoriteľ“ je povinný Zem aj udržiavať v prospech človeka, alebo to za neho efektívne urobí samoorganizujúci chaos, ako veria ateisti.
Tieto svetonázory sú zdrojom prevládajúcej parazitickej mentality ľudstva. Ako uviedol autor, ľudstvo je rakovinou ekosystému Zeme. Môže si parazit uvedomiť, že ničí svojho hostiteľa a prestať? Môže rakovina sama seba odstrániť a zmeniť nádorové tkanivá na organicky a funkčne kompatibilné s celkom?
Museli by sme celkom zmeniť základy a mentalitu civilizácie. Verím, že to je možné, ale nie je popri tom možné zachovať po zisku bažiaci liberálny kapitalizmus. Taká snaha by vyzerala tak, ako keby paraziti chceli obmedzovať svoju spotrebu (populáciu) len preto, aby ich obeť – hostiteľka vydržala čo najdlhšie.
