27. decembra 2024
predchádzajúce časti:
Španielske rytierske rády a ich význam pre zjednotenie Španielska (1170 – 1493), 1. časť
Španielske rytierske rády a ich význam pre zjednotenie Španielska (1170 – 1493), 2. časť
***
Máme za sebou Štedrý večer, sviatok Narodenia Nášho Pána Ježiša Krista, ako aj druhý sviatok vianočný – kedy sme si pripomenuli mučenícku smrť svätého Štefana. Slávnostný duch Vianoc sa pomaličky vytráca, takže ho môžeme opäť zdôrazniť príjemnými informáciami o katolíckej reconquiste, pri ktorej španielski a portugalskí katolíci definitívne zničili panstvo moslimov na Iberskom polostrove a v 15. storočí nastolili katolícku nadvládu a poriadok.
Žiaľ, v dnešnej dobe nekontrolovateľná migrácia opätovne oživila moslimské ohrozenie Európy. Už sa totiž skončilo obdobie pôsobenia generála Franca, kedy do Španielska chodili moslimovia za odmenu pracovať, rovnako ako sa skončila doba pôsobenia portugalského Salazara, ktorý tiež udržiaval Portugalsko v katolíckom duchu a bezpečné.
V dnešnej, tretej časti budeme pokračovať v rozprávaní o ďalších bitkách, ktoré sa však, na rozdiel od bitky pri Sagrajas, už niesli v znamení katolíckych víťazstiev a ktoré zlomili moslimskú moc. Napriek týmto víťazstvám však bolo treba ešte takmer 300 rokov bojovať, kým katolícki predkovia dnešných Španielov a Portugalcov definitívne zlomili moslimskú moc na Iberskom polostrove.
Takže v nasledujúcich častiach o španielskej a portugalskej reconquiste sa už budem venovať len jednotlivým španielskym rytierskym križiackym rádom a na bitky uvedené v prvých troch častiach sa budem už len odvolávať.
Bitka pri Las Navas de Tolosa (1212)
Jedna z najvýznamnejších bitiek reconquisty, kde kresťanské kráľovstvá (Kastília, Aragónsko a Navarra) porazili almohadskú armádu. Táto bitka otvorila cestu k oslobodeniu celého južného Španielska a urýchlila pád moslimských kráľovstiev.
zdroj: wikimedia commons
Obraz „Las Navas de Tolosa 1212“ Francisca de Paulu Van Halen, španielskeho maliara 19. storočia, je jedným z ikonických umeleckých diel, ktoré zobrazujú významnú bitku reconquisty. Bitka, odohrala sa 16. júla 1212, bola rozhodujúcou zrážkou medzi kresťanskými vojskami a almohadskými silami a mala zásadný vplyv na ďalší priebeh reconquisty.
Autor Francisco de Paula Van Halen (1814 – 1887), známy španielsky historický maliar zachytil dramatickú scénu z bitky, v ktorej katolícke vojská pod vedením kráľov Alfonza VIII. (Kastília), Sancha VII. (Navarra), Pedra II. (Aragónsko) a Alfonza II. (Portugalsko) čelili obrovskej almohadskej armáde vedenej kalifom Muhammadom an-Násirom.
Van Halen bol majstrom historických scén. Obraz je bohatý na detaily, dynamiku a symboliku, a vyzdvihuje hrdinstvo a odvahu španielskych rytierov reconquisty. Katolícki rytieri zjednotili svoje sily a podarilo sa im nielen zastaviť moslimskú expanziu, ale víťazstvo v bitke aj urýchlilo katolícky postup smerom na juh. Bitka sa stala symbolom katolíckeho spojenectva a odvahy.
Van Halen vo svojich dielach oslavuje historické dedičstvo Španielska a čiastočne aj Portugalska, heroizuje historické postavy, ktoré zohrali významnú úlohu v ťažkej dobe reconquisty. Na obraze sa mu podarilo zobraziť kontrast medzi chaosom a brutalitou bitky a katolíckou organizovanosťou, čo zdôrazňuje dramatickosť celej udalosti. Obraz je dedičstvom národnej pamäti a hrdosti víťazstiev španielskych katolíkov.
Len pre doplnenie. Mne sa vždy páčil Van Halenov obraz zobrazujúci asi najvýznamnejšieho vizigótskeho panovníka Wambu (672 – 680), počas vlády ktorého dosiahlo Vizigótske kráľovstvo svoju najväčšiu rozlohu a zasahovalo aj na územie dnešného južného Francúzska.
zdroj: wikimedia commons
Priebeh bitky pri Las Navas de Tolosa
Ako už bolo povedané, bitka pri Las Navas de Tolosa bola jednou z najdôležitejších udalostí reconquisty. Výsledkom bolo rozhodujúce víťazstvo kresťanských vojsk nad almohadským kalifátom, čo výrazne oslabilo moslimskú moc na Pyrenejskom (Iberskom) polostrove.
Almohadský kalif Muhammad an-Násir viedol veľkú moslimskú armádu na sever, aby zastavil postup kresťanských kráľovstiev a obnovil moslimskú nadvládu. Pápež Inocent III. si uvedomoval, aké nebezpečenstvo hrozí katolíkom na Iberskom polostrove a vyhlásil križiacku výpravu na pomoc katolíckym kráľovstvám v Španielsku.
Pápežova výzva nenechala Španielov a Portugalcov chladnými. Kastílsky kráľ Alfonz VIII. zjednotil svoje sily s aragónskym kráľom Pedrom II., navarrským kráľom Sanchom VII., k Španielom sa pridali aj portugalskí katolícki rytieri, ktorých síce nebolo veľa, no udivovali svojou odvahou a bojovým majstrovstvom. Významnou posilou boli aj templárski rytieri zo Španielska, Portugalska a Francúzska, ktorí mali cenné bojové skúsenosti aj z bitiek s moslimami vo Svätej zemi.
Katolícka armáda (okolo 12 000 – 14 000 mužov) sa zhromaždila v regióne Sierra Morena. Moslimská armáda (okolo 25 000 – 28 000 mužov) vybudovala opevnený tábor v blízkosti mesta Úbeda, chránený železnými reťazami a silnými jednotkami elitnej gardy.
Kresťanskí vojvodcovia si uvedomili strategickú výhodu boja mimo opevneného tábora nepriateľa. Miestni pastieri kresťanom ukázali horské cesty, ktoré im umožnili obísť almohadské pozície a zaútočiť zo slabšie chránených strán.
Po prekonaní horského priesmyku katolíci neočakávane zaútočili na almohadské línie. Prvé zrážky boli nesmierne intenzívne a brutálne, pretože moslimská armáda mala veľkú prevahu. No templársky klin rozrazil moslimské pozície a ukázal, že moslimovia síce majú veľa mužov, no len málo ozajstných hrdinov. Takmer všetci templári, ktorí tvorili hrot útoku, v boji zahynuli a vykrvácali aj rytieri rádov Santiago, Calatrava a Alcantara, ktorí samovražedný útok templárov podporovali. Vynikajúco v bitke bojovali aj talianski johaniti, ktorí tiež vyslali kontingent rytierov a žoldnierov do Španielska.
Navarrskému kráľovi Sanchovi VII. Silnému a jeho Baskom, ktorí nastúpili na miesto templárov, Santiaga a Alcantary sa podarilo preniknúť až do moslimského tábora, kde v krvavom kúpeli zmietli z povrchu zemského elitnú gardu kalifa Muhammada an Násira, ktorý si zachránil holý život útekom do Sevilly. Pád elitnej gardy znamenal, že sa moslimovia obrátili na útek a povesť kalifa ostala po porážke pri Las Navas de Tolosa nenávratne poškodená a už nikdy sa mu nepodarilo zozbierať väčšie vojsko na boj proti španielskym, portugalským a baskickým katolíkom.
zdroj: youtube.com
Almohadská armáda nebola schopná približne 20 rokov uskutočniť žiadnu významnejšiu bojovú akciu a almohadská moc na Pyrenejskom polostrove sa značne oslabila. Katolíci získali kontrolu nad dôležitými regiónmi a teraz už konečne katolícke jednotky začali s nájazdmi na moslimské územia, ničením moslimských dedín a braním porazeného obyvateľstva do zajatia. Po bitke pri Las Navas de Tolosa sa najsilnejším španielskym kráľovstvom a centrom reconquisty stala Kastília.
Oslobodenie Cordóby (1236)
Oslobodenie Cordóby v roku 1236 som mal vždy veľmi rád, pretože toto katolícke víťazstvo vyvolávalo zakaždým zdesenie v radoch liberálnych a progresívnych historikov, ktorí neustále hovorili o tom, akí boli moslimovia v Andalúzii vyspelí, tolerantní, pokrokoví, kultúrni a akí boli Španieli krutí a primitívni. A mne toto obohrané klišé liezlo na nervy. Ani raz totiž z úst liberálnych a progresívnych historikov nezaznelo odsúdenie moslimov za nájazdy a vraždenie katolíkov v severnom Španielsku v prvotnej fáze reconquisty. Keď sa však situácia obrátila a začali víťaziť katolíci, spustil sa z úst tolerantných liberálov a progresívcov hysterický rev, ktorý zaznieva aj dnes.
Na rozdiel od liberálov a progresívcov bolo pre mňa oslobodenie Cordóby v roku 1236 významnou udalosťou. Mesto oslobodili vojská Ferdinanda III. Kastílskeho, jedného z najvýznamnejších kastílskych panovníkov.
Ferdinand III. spustil rozsiahle vojenské operácie, ktoré mali za cieľ rozšíriť územie Kastílie a oslabiť moc moslimských štátov. V roku 1236 jeho armáda obliehala Cordóbu. Po niekoľkých mesiacoch obliehania sa mesto vzdalo, čo predstavovalo veľký úspech kresťanskej reconquisty. Po oslobodení bolo mesto opätovne osídlené kresťanmi a transformované na centrum kastílskej moci. Židia a moslimovia, ktorí chceli ostať žiť v meste, museli prijať katolícku vieru. Ak odmietli, cestu do púšte severnej Afriky mali voľnú, so sebou si mohli vziať všetko, čo uniesli. Veľká cordóbska mešita sa začala upravovať na katolícku katedrálu.
zdroj: youtube.com
Katedrála v Córdobe, známa aj ako Mezquita-Catedral de Córdoba, je jedným z najzaujímavejších architektonických a historických monumentov na svete. Jej jedinečnosť spočíva v kombinácii islamskej a kresťanskej architektúry, ktorá odráža zložitú históriu mesta. Katedrálu som tiež navštívil, no priznám sa, mne osobne výraznejšie neučarovala.
Pôvodným chrámom na mieste dnešnej katedrály bol rímsky Janusov chrám, ktorý neskôr prestavali Vizigóti na baziliku sv. Vincenta. Po páde Vizigótov moslimovia prestavali vizigótsky kostol na mešitu, ktorá patrila k najväčším islamským chrámom na svete. Keď však Cordóbu oslobodil Ferdinand III. Kastílsky, začal s prestavbou mešity na katolícku katedrálu. Prvotná fáza prestavby bola gotická, nasledovala renesančná fáza prestavby a nakoniec baroková fáza.
Výsledkom je však pre mňa architektonický hybrid, ktorý na mňa vždy pôsobil rušivo. Nejako som nedokázal obdivovať ani cordóbsky barok, pretože ma rušili moslimské architektonické prvky. Momentálne sa objavujú úvahy, žeby sa bazilika v Cordóbe mohla zmeniť na miesto medzináboženského dialógu, z čoho sú nadšení najmä progresívci a liberáli v katolíckej Cirkvi. Azda jediným pozitívom je, že ak sa tak stane, tak moslimovia s určitosťou odmietnu netolerantne kult Pachamamy, s čím sa však katolícki liberáli pravdepodobne bez väčších problémov zmieria (hlavne, aby tam neboli tradicionalisti 🙂 ).
Mnohí hodnotia baziliku ako symbol jej multikulti minulosti. Katedrála-mešita je pre mnohých liberálov unikátnym spojením dvoch veľkých civilizácií, ktoré formovali históriu Španielska, s čím sa nemôžem stotožniť – moslimovia sú v mojich očiach cudzím prvkom v histórii Španielska.
Oslobodenie Cordóby mala obrovský význam pre katolíckych panovníkov Španielska – bolo krokom k definitívnemu vytlačeniu moslimov z Pyrenejského polostrova, čo sa zavŕšilo v roku 1492 oslobodením Granady.
Ferdinand III. Kastílsky (1199 – 1252)
Na záver ešte pár slov o Ferdinandovi III. Kastílskom. Bol to jeden z najvýznamnejších španielskych panovníkov, ktorý zjednotil kráľovstvá Kastílie a Leónu. Zohral významnú úlohu pri reconquiste, bol kanonizovaný a v Španielsku bol až do II. vatikánskeho koncilu uznávaným svätcom.
Narodil sa v roku 1199 v kastílskej Zamore ako syn kráľa Alfonza IX. z Leónu a kráľovnej Berengárie Kastílskej. V roku 1217 sa stal kráľom Kastílie a v roku 1230 zdedil po smrti svojho otca aj León. Zjednotil obe kráľovstvá Kastílie a Leónu do jedného celku.
zdroj: wikimedia commons
Ferdinand III. bol jedným z najúspešnejších panovníkov španielskeho stredoveku. Oslobodil z moslimského područia mnohé mestá a regióny. Okrem Cordóby získal v roku 1246 Jaén, v roku 1248 získal Sevillu, jedno z najdôležitejších miest v Andalúzii (o Seville a Jaene si bližšie povieme v ďalšej časti). Keď umieral, moslimovia už ovládali len Granadu.
Podporoval zakladanie univerzít a šírenie vzdelanosti a to i prekladaním arabských a hebrejských diel do latinčiny; reformoval správu kráľovstva. Bol veľmi silne veriacim katolíkom, svoju vládu vnímal ako súčasť boja za Krista a katolícke kráľovstvo. Jeho zbožnosť sa prejavovala aj silnou podporou Cirkvi.
Počas svojich vojenských kampaní bol Ferdinand známy tým, že rešpektoval miestne obyvateľstvo a neničil dobyté mestá, čo mu získalo podporu aj medzi niektorými moslimskými poddanými. Dodnes je uctievaný ako symbol španielskej jednoty a katolíckej viery. Kanonizovaný bol pápežom Klementom X. v roku 1671, stal sa patrónom Španielska a Latinskej Ameriky. Jeho telesné pozostatky sa nachádzajú v Katedrále svätej Márie v Seville (nádherná obrovská katedrála, na rozdiel o Cordóby žiaden hybrid – najprv mešitu zbúrali a na jej troskách postavili v rokoch cca 1400 – 1507 katedrálu, ak to stihnem, rád by som o nej napísal článok tak, aby vyšiel v posledný deň roka 🙂 ).
zdroj: wikimedia commons
Ferdinand III. Kastílsky ako zbožný katolík zomrel zaopatrený všetkými sviatosťami v roku 1252 a na tróne ho nahradil jeho syn Alfonz X. Múdry (Alfonso X el Sabio), ktorý pokračoval v rozvoji kultúrneho dedičstva svojho otca a ktorý sa stal panovníkom aj v Nemecku.
zdroj: wikimedia commons
(Pokračovanie)
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
