Spievajme my, dievky, všetky jednu pieseň, že sa my vydáme všetky v jednu jeseň.
Keď nie v jednu jeseň, tak aspoň v jednu jar, žeby nám nebolo za kamarátsvom žiaľ.
Veď si ja nespievam z srdca veselého,
ale si ja spievam od žiaľu veľkého.
Žiale mám, žiale mám, že frajera nemám, frajera mať budem, žiale mať nebudem.
Čakaj ma, môj milý, na važeckom moste, pošlem tu perečko na rybacom chvoste.
Nejedna rybečka popod ten most prešla, ešte som nevidel, že by pierko niesla.
Niesla ona, niesla, aké bolo malé,
môžeš dobre vedieť, že nebolo tvoje.
Nemám ja frajera, ale si ho kúpim,
ktorá mi naň pozrie, oči jej vylúpim.
To je môj, to je môj, čo po ceste kráča,
to je môj najmilší, maľovanô vtáča.
Akože ja nemám prežalostne plakať,
kázal si mi, frajer, za tri rôčky čakať.
Šuhajček za morom a ja z tejto strany,
srdiečka zviazané dvoma reťazami.
Janíčkove ústa ako medovníček,
bozkal ma deväť ráz, kým bol biely dníček.
Spadla som do lomu, nepoviem nikomu,
poď ma, milý, ťahať za ruku, za nohu.
Jedla by, pila by, robiť sa mi nechce,
môjmu frajerovi o tom nepovedzte.
Či si ty parobok, veď si ty len žaba,
škoda mojich očí, že ťa vidím rada.
Keby ja vedela, kde ja budem bývať,
šla by ta od terajška lyžičky umývať.
Keby len lyžičky, ale tanieričky,
žeby bolo pekne u mojej svokričky.
Vychodí slniečko spoza ostrej skaly,
nepovedz, šuhajko, že sme sa bozkali.
Zdroj: Život a pieseň podtatranského Važca, Štefan Rysuľa, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1960
