V jednom zo svojich spoločných videí na kanáli AISPIK hovorili O. Pavľučenko a G. Sidorov o jednom zaujímavom nedávnom objave, ktorý opäť zostal nepovšimnutý. Faktom ale je, že po tom, čo alternatívni výskumníci objavili staroveké ruiny neďaleko Petrohradu, teraz boli na Sibíri objavené jasné stopy takzvanej starovekej civilizácie.
Sibírski bádatelia spolu s G. Sidorovom objavili v Severnom Altaji na území lomu starodávne štandardné rezané bloky umelého kameňa, ktorých technológia výroby sa stratila po katastrofe, ktorá zničila jedinú védsku civilizáciu „zlatého veku“, ktorý sa v učebniciach dejepisu nazýva „staroveký.“
K týmto kamenným blokom sa podarilo dostať len vďaka tomu, že sa tam vykonávali lomové práce. O tomto náleze povedal G. Sidorov: „Keby tam lom nebol, nikto by tento nález nenašiel. Začali kopať a ukázali sa tieto bloky. Bloky sú z rovnakého betónu ako bloky starovekých ruín v parku Pavlovsk. Sú také isté hladké a vyleštené. Len sa ukázali zo zeme, a preto neboli ovplyvnené zvetrávaním. Len nedávno ich vyzdvihli zo zeme. Čo je to? Nikto nevie. To všetko tam stále je. Ale najzaujímavejšie je, že sú viac oranžovej farby, t.j. betón nie je žltý ako v Egypte alebo ako v Petrohrade, ale tu na Sibíri je oranžový. Očividne je tam viac železa…“
Pre tých, ktorí sa chcú o tomto objave dozvedieť viac, pozrite si video na kanáli AISPIK s názvom „Starobylé ruiny objavené v Altaji. Georgij Sidorov a Oleg Pavľučenko.“ Mimochodom, alternatívni výskumníci spájajú rôzne odtiene antických blokov z umelého kameňa s vlastnosťami miestnych kameňov, ktoré boli priemyselne rozdrvené na jemné práškové plnivo pre frakcie tohto antického betónu, z ktorého boli kamenné bloky odlievané. To znamená, že takmer v celej Eurázii (a pravdepodobne aj v Severnej Amerike) existovala jediná civilizácia, jediná védska kultúra, spoločné technológie a tá istá architektúra „starovekého“ štýlu.
Samozrejme, tento objav tak silno vyvracia lož normanskej teórie, že Sibír bola údajne vždy „nehistorickou a riedko osídlenou krajinou“ (na ktorej je postavená rusofóbna verzia západnej histórie, ktorá je nám prezentovaná ako „oficiálna“), že oficiálny historici radšej o tomto objave mlčia a „nevšímajú si ho“, rovnako ako si „nevšímajú“ mnohé iné artefakty, ktoré nezapadajú do „oficiálnej“ verzie histórie.
A to opäť potvrdzuje to, čo viackrát povedali A. Kadykčansky a G. Tymnetagin s odvolaním sa na dôverné rozhovory s geológmi, v ktorých tvrdili, že vo východnej Sibíri (kde bolo epicentrum globálnej katastrofy, ktorá zničila sibírsku metropolu) vrstva sedimentárnych hornín dosahuje v závislosti od vrásnenia terénu až 300 metrov. Tu sa v skutočnosti nachádzajú pozostatky jej miest, ktoré boli ešte vyznačené na mape Fra Maura z roku 1459. Samozrejme, v západnej Sibíri je táto vrstva oveľa menšia, ale tiež nie je malá – až 30 metrov.
A to všetko dobre vysvetľuje, prečo tu ešte neboli objavené kamenné mestá civilizácie „zlatého veku“, ale všetky najstaršie zo súčasných známych sibírskych miest majú svoju vlastnú podzemnú časť. To isté platí pre najstaršie ruské mestá v európskej časti Ruska, v ktorých historickej časti pri kopaní jám stavitelia neustále narážajú na zvyšky stavieb z bieleho kameňa. A nie nadarmo sa Rusi hovorilo „bielokamenná“. Falzifikátori a ich služobníci nás však naďalej klamú o tom, že Rus bol údajne takmer výlučne vystavaná z dreva a kamenné mestá existovali iba v „civilizovanej Európe“.
Na tej istej mape Fra Mauro je však jasne vidieť, že v skutočnosti väčšina kamenných miest a tie najväčšie sa nachádzali práve na území sibírskej metropoly. Na území Ruska ich bolo veľa. Ale v Európe sú medzi veľkými mestami uvedené len Praha a Paríž. A dokonca aj Londýn vyzerá ako priemerné mesto. A samotná „civilizovaná Európa“ vyzerá ako provinčná, provincia toho predpotopného sveta.
Áno, falšovatelia, ktorí vymysleli „oficiálnu“ históriu a chronológiu, informácie o tejto katastrofe počas predchádzajúcich storočí starostlivo „upratali“. Spomeňte si, koľko „predkresťanských“ kníh bolo zničených v Európe počas inkvizície, v Rusku po Nikoneovskej schizme, ako aj za čias falošného Petra. A nemeckí historici najatí Romanovcami prehľadali celú Sibír, napísali historiografiu Romanovcov a zničili (alebo poslali do vatikánskej knižnice) všetky historické pramene, ktoré tomu odporovali.
Napriek tomu Afanasy Kircher v niektorých svojich knihách spomína určitú „tatársku miestnu povodeň“ a jej následky. A vďaka E. Topsida o tom teraz vieme. Ostáva len otázka: kedy k tejto katastrofe vlastne došlo? Na mape Fra Maura z roku 1459 sú všetky tieto sibírske mestá. A pripomeňme si, že potom, čo Batuova armáda porazila štyri vybrané armády križiackych „psích rytierov“ zo Svätého Ríma, ktorí sa pripravovali na inváziu do Ruska, potom niekoľko storočí celá Európa žila v strachu z čakania na novú inváziu „zlých Mongolov.“ A to pokračovalo až do 15. storočia vrátane. A potom, záhadne, všetci na tento strach zabudli.
To všetko teda opäť potvrdzuje verziu, že k tejto katastrofe došlo niekde v období rokov 1492-1502, keď európske kroniky zaznamenali mnohé pozemské katastrofické javy, ako aj pozorovania komét, ohnivých gúľ a „padajúcich kameňov“. A už v 16. storočí sa Európa, najmenej postihnutá katastrofou, stala novým „stredom sveta“. A práve vtedy sa pod záštitou Svätého Ríma začalo vytváranie novej histórie a chronológie, najprv Titusom Liviom a Scaligerom a potom Petaviusom a ďalšími falzifikátormi.
Takže objav v kameňolome v Severnom Altaji opäť potvrdzuje túto verziu, ako aj skutočnosť, že v minulosti existovala jediná védska civilizácia „zlatého veku“, ktorú falzifikátori skryli. A samozrejme, falšovatelia a ich služobníci dúfali, že v európskej časti Ruska a na Sibíri sa ľudia nikdy nedostanú k pozostatkom kamenných miest kedysi zjednotenej konfederácie. Ale každá lož bude skôr či neskôr odhalená a pravda o minulosti sa predsa len ukáže.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info
Post Views:
24
