Často počuť ľudí, ktorí hovoria, že sú proti “organizovanému náboženstvu.”Takíto ľudia často tvrdia, že sú “duchovní, ale nie náboženskí.”
Tejto druhej myšlienke sme sa venovali v predchádzajúcom článku. Videli sme, že “náboženstvo” jednoducho znamená “všetky naše vzťahy a povinnosti voči Bohu” a ako také je náboženstvo faktom života, povinným pre každého človeka. Tí, ktorí si myslia, že všetky tieto povinnosti sa plnia iba jednoduchou dôverou v Boha, sa stále zaoberajú náboženstvom.
Z tohto dôvodu myšlienka byť “duchovný, ale nie náboženský” nie je ničím iným ako nepochopením toho, čo je náboženstvo; a rétorické argumenty, ktoré stavajú protiklad medzi “náboženstvom” a “nasledovaním Krista”, sú zavádzajúce a neužitočné.
Ale po tomto konštatovaní, spolu so samotným prirodzené zdôvodnenie náboženstva (vedúce k tzv. “prirodzenému náboženstvu”), ako aj prečo je náboženstvo povinné a tiež prospešné pre každého človeka, rodinu a štát, stále nám zostáva kľúčová otázka:
Čím presne by malo byť skutočné náboženstvo ako, aby bolo hodné tohto mena? Malo by byť do istej miery organizované, vonkajšie a spoločné – alebo by malo byť výlučne spontánne, vnútorné a osobné?“
Malo by pozostávať z veľkého množstva pravidiel a predpisov spolu s veľmi špecifickým súborom právd, ktorým treba veriť, a s nejakým vonkajším prejavom a uctievaním – alebo by malo byť čo najjednoduchšie?
A ak je uctievanie vhodným vyjadrením povinností náboženstva, záleží na tom, ako sa Boh uctieva?“
Odpovede na tieto otázky možno nájsť vo vlastnej prirodzenosti človeka. Človek je “rozumný živočích” – fyzický tvor s intelektom a vôľou.
Tento intelekt je stvorený na dosahovanie pravdy a vôľa na dosahovanie dobra. Boli sme stvorení, aby sme poznávali pravdu, milovali dobro, a tak dosahovali šťastie.
Ako teraz uvidíme, každý z týchto aspektov ľudskej prirodzenosti určuje povahu náboženských povinností.
Intelektuálne a morálne povinnosti náboženstva
Predtým sme videli, že samotný-prírodný-rozum nám hovorí, že Boh je nekonečne najvyššia bytosť, samozrejmý stvoriteľ a hodný najvyššieho a najdokonalejšieho možného uctievania.
Našou prvou povinnosťou voči Bohu – t. j, prvý náboženský úkon – je prijať tieto tvrdenia o ňom spolu s akýmikoľvek ďalšími závermi, ktoré z toho vyplývajú.
Nemôžeme však súhlasiť s takýmito propozíciami bez toho, aby sme vedeli, aké sú.
Hnutie známe ako “modernism” hovorí, že propozície, s ktorými musíme súhlasiť, vyplývajú z nejakého vnútorného “náboženského zmyslu” –, čo je prinajmenšom implicitným popretím objektívneho základu týchto právd, ako aj možnosti, aby nám tieto pravdy poskytol rozum alebo sám Boh. To je podľa nich príčinou rôznorodosti náboženských predstáv vo svete, ale keďže tento “náboženský zmysel” nás smeruje k Bohu, všetky tieto náboženstvá sú aj cestami k Bohu.
Ale ako už bolo povedané, je to nepravdivé a nemožné. Naša myseľ nemôže legitímne súhlasiť s ničím iným než s pravdou – táto teória to popiera. Ďalej, prirodzené náboženstvo sa skutočne zakladá na pravdách o Bohu, poznateľných prirodzeným rozumom – a poznaných s istotou.
Ako hmotné stvorenia by naše vonkajšie správanie malo byť v súlade s naším vnútorným stavom. Zásadný rozpor medzi nimi je jednoducho pokrytectvo, pred ktorým sa všetci prirodzene krčíme. Z tohto dôvodu si ľudská prirodzenosť vyžaduje, aby sme pravdy o Bohu uznávali nejakým vonkajším spôsobom.
Naproti tomu popri povinnosti intelektu súhlasiť s pravdou je človek vôľou povinný pridŕžať sa dobra. To má dva dôsledky:
Ako sme už prediskutovali, “prirodzený zákon,” poznateľný rozumom, “je v nás účasťou na [Božom’večnom zákone.” Sv. Tomáš Akvinský pokračuje:
Svetlo prirodzeného rozumu, pomocou ktorého rozoznávame, čo je dobré a čo je zlé, čo je funkciou prirodzeného zákona, nie je ničím iným ako odtlačkom Božieho svetla, ktoré je na nás prenesené.
Naša vôľa sa však nemôže držať toho, čo je správne, a vyhýbať sa tomu, čo je zlé, ak najprv nepoznáme čo je správne a čo zlé. To znamená, že náboženstvo vyžaduje, aby náš intelekt súhlasil nielen s výrokmi o samotnom Bohu, ale aj o jeho morálnom zákone.
Objektivita týchto povinností
Mnohí ľudia nemajú čas, schopnosti ani vôľu dopracovať sa k pravdám o Bohu alebo morálnom zákone prirodzeným rozumom. Nebolo by preto nerozumné tvrdiť, že všetci ľudia majú povinnosť súhlasiť s takýmito tvrdeniami a uvádzať ich do praxe?“
Nie je to nerozumné. Sniektorí ľudia môžu a niektorí ľudia už dosiahli takéto poznanie Boha a jeho morálneho zákona. Tieto vlastnosti, poznané prirodzeným rozumom, sa spájajú s povinnosťou v rámci spravodlivosti preukazovať mu úctu, poslušnosť, lásku a vďačnosť predtým diskutované.
Však táto situácia – v ktorej väčšine ľudí chýba čas, schopnosť alebo vôľa dosiahnuť potrebné pravdy a istoty – je jedným z hlavných dôvodov, prečo musí byť náboženstvo organizované a tradičné, keďže zahŕňa starostlivé odovzdávanie (tradíciu) objektívnych právd, ktoré sú známe o Bohu.
Na tom nie je nič prekvapujúce: každý dôležitý súbor poznatkov (či už ide o matematiku, elektroniku, medicínu, logiku, hudbu alebo čokoľvek iné) je organizovaný a odovzdávaný týmto spôsobom.
Mohli by sme byť znepokojení, keby mozgový chirurg povedal, že pri svojich operáciách verí v spontánnosť oživovanú osobným citom a že je proti dusivému vplyvu tradície a organizovanej medicíny. To isté platí pre policajta alebo sudcu, ktorý je proti “organizovanému právu.” Alternatívou nie je sloboda, ale tyrania a chaos.
To všetko dokazuje, že k povinnostiam náboženstva patrí intelektuálny súhlas s určitým počtom výrokov o Bohu a morálnom zákone.
Toto je len iný spôsob, ako povedať, že náboženstvo zahŕňa určitý druh povinného a objektívneho stanovenia alebo doktríny, ktorej treba veriť a vyznávať , ako aj kódexu alebo disciplíny života, ktorú treba praktizovať.
Viac, sme z podstaty spoločenské zvieratá. Každý jednotlivec, rodina a spoločnosť sú závislí od Boha, a preto majú aj povinnosť podriadiť sa tomuto objektívnemu učeniu a kódexu.
Nie je však možné mať povinné alebo objektívne vyznanie a kódex bez určitej úrovne vonkajšej organizácie veci. Bolo by absurdné a nespravodlivé, keby bol človek takto zaviazaný bez nej.
Objektívne intelektuálne a morálne povinnosti voči Bohu teda znamenajú, že každá forma pravého náboženstva bude nevyhnutne organizovaná.
O ‘kultúrnom’ (ceremoniálne) povinnosti náboženstva
Boh’nekonečný majestát znamená, že existuje rozdielnosť alebo “dlh” tejto lásky a uctievania, ktorý sa nedá preklenúť žiadnym prirodzeným vlastným úsilím.
(Mohli by sme len tak mimochodom spomenúť, že človek’neustálymi priestupkami voči Bohu a morálnemu poriadku, ktorý ustanovil, si na svoje konto pripisuje ďalší “nesplatiteľný dlh”. Ak nie sme prirodzene schopní nikdy úplne splniť svoje povinnosti voči Bohu, ešte viac sme schopní napraviť nespravodlivosť, ktorú páchame na jeho nekonečnom majestáte.
Napriek tomu je každý z nás povinný pokúsiť sa dodať Bohu to, čo mu dlhuje v spravodlivosti. Tento “nesplatiteľný dlh” je dôvodom, prečo je cnosť nábožnosti spojená s cnosťou spravodlivosti, a to s nesplatiteľnými povinnosťami, ktoré máme voči rodičom a národu.
Boh nepotrebuje naše vonkajšie ani vnútorné uctievanie, ani nemá prospech z uctievania samého. Nepotrebuje naše poklony ani piesne, ani nič iné – takéto uctievanie sa týka len jeho vonkajšej slávy – tým však nie sme oslobodení od tejto povinnosti.
Všetko to znamená, že Boh má právo na všetko, čo máme a čím sme, a že naše uctievanie spočíva v tom, že mu to dávame – prinajmenšom symbolicky mu dávame to najlepšie z tohto “všetkého“.”Musíme uznať jeho veľkosť a autoritu a podnecovať naše vnútorné skutky lásky k nemu.
Ale pretože sme rozumné živočíchy, (t. j, telesné stvorenia), Boh má právo aj na uctievanie našich tiel. Celé naše ja závisí od Boha, a preto sa celé naše ja musí podieľať na jeho uctievaní. To nevyhnutne znamená, že sme povinní ponúknuť Bohu vonkajší kult.
Naša živočíšna prirodzenosť vyžaduje, aby sme takmer v každom aspekte života využívali fyzické, materiálne a viditeľné znaky. Z tohto dôvodu svätý Tomáš hovorí:
[I]ndiktátom prirodzeného rozumu je, aby človek používal určité zmysly tým, že ich ponúka Bohu na znak podriadenosti a úcty, ktorá mu prináleží, podobne ako tí, ktorí prinášajú určité obety svojmu pánovi na uznanie jeho moci.
Však používanie fyzických prostriedkov nie je len povinnosťou – je pre nás aj veľmi prospešné: Vonkajšie uctievanie je potrebné na to, aby sme si udržali schopnosť ponúkať vnútorné uctievanie. Preto svätý Tomáš hovorí, že musíme používať hmotné veci na ponúkanie vonkajšej bohoslužby, pretože “ľudská myseľ, ak sa má spojiť s Bohom, potrebuje pomocnú ruku zmyslov.”
Vonkajšie prostriedky sú potrebné aj na to, aby naše vnútorné skutky boli hodné Boha a čo najdokonalejšie. Samotné vnútorné uctievanie by bolo slabšie a slabšie bez pomoci vonkajších úkonov uctievania.
Uctievanie je aj spoločné
Povinní sme uctievať Boha nielen ako jednotlivci, ale aj ako členovia rodín a spoločnosti. Toto spoločné uctievanie je povinné, pretože rodiny a spoločnosti sú rovnako závislé od Božej’udržujúcej moci ako každý jednotlivec.
Ale to nie je všetko. Ako už bolo spomenuté, každý jednotlivec, rodina a spoločnosť sú tiež závislé od Boha. To znamená:
Prirodzený zákon nám presne neukazuje, aké činnosti sa musia uskutočniť pri bohoslužbe. Svätý Tomáš hovorí, že prirodzený zákon síce vyžaduje, aby človek prejavoval úctu k Bohu, ale konkrétne obradné úkony má určiť ľudský alebo Boží zákon.
Napriek tomu sú určité prejavy určite potrebné. Medzi tieto prejavy patrí:
Ako sme už hovorili, tieto náboženské úkony sú vrcholne symbolizované obetovaním – obetovaním niečoho Bohu, aby sme vyjadrili jeho najvyššiu moc nad všetkým stvorením a našu závislosť od neho.
Tieto druhy spoločných úkonov musia byť v súlade s pravým, objektívnym poznaním Boha, o ktorom sme už hovorili – čo si vyžaduje určitú formu organizácie. Bolo by absurdné myslieť si, že každý jednotlivec, rodina a spoločnosť je povinná zapojiť sa do verejného, spoločného uctievania na základe – ako by povedali modernisti – slepého náboženského cítenia, ktoré vyviera z vnútra každého človeka.
Takýto sentiment by nás predsa mohol nasmerovať k uctievaniu Boha ako pôvodcu zla a hriechu; alebo ako surovej, iracionálnej moci; alebo ako konečného “boha” ako Zeus – čo všetko by bolo rúhavé.
Naopak, pravé uctievanie musí byť vyjadrením známych právd o Bohu, našich vzťahov k nemu a povinností, ktoré mu dlhujeme – ktoré môže väčšina ľudí poznať len prostredníctvom nejakej formy tradičného a organizovaného náboženstva.
Z podobných dôvodov nemôže byť vonkajšie a spoločné uctievanie založené na takýchto slepých pocitoch alebo na emóciách uctievača. Emócie, hoci sú samy osebe veľmi dobré, sú druhoradé: ak sa neriadia rozumom a objektivitou, môžu náboženstvo rôznym spôsobom zničiť.
Vcelku, keďže spoločné uctievanie je zo svojej podstaty nevyhnutne vonkajšie a musí sa zakladať na objektívnej pravde o Bohu, nebolo by možné, keby nebolo do istej miery organizované.
Teda podobne ako v prípade intelektuálnych a morálnych povinností, o ktorých sme hovorili vyššie, kultové alebo obradové povinnosti, ktoré človek, rodiny a spoločnosť dlhujú Bohu, znamenajú, že každá forma pravého náboženstva bude nevyhnutne organizovaná.
Záver: Organizované a zjavené náboženstvo
Videli sme, že náboženstvo je založené na objektívnom poznaní Boha, morálnych povinností a spôsobe, akým ho treba uctievať. Z toho vyplýva, že jediná dobrá, legitímna alebo povinná forma náboženstva bude taká, ktorá učí pravdu o týchto veciach a správne prikazuje naše konanie voči Bohu.
Základom každého náboženstva je realita, skutočnosť o Bohu. Skutočnosť je však jedna: existuje jeden súbor objektívnych právd, ku ktorému sa musíme prihlásiť a z ktorého vyplývajú ostatné povinnosti náboženstva. Preto môže v zásade existovať len jediná forma pravého prirodzeného náboženstva, aj keď podlieha rôznym interpretáciám a dôrazom.
Ale tu máme problém. Myšlienka pravého organizovaného prirodzeného náboženstva je abstrakcia: zjavne nedokonalá situácia človeka nás necháva upadnúť do omylu a zmätku a do mnohých rôznych spôsobov prekrúcania náboženských povinností. Nemôžeme poukázať na jediný príklad, v ktorom by človek dokázal udržať organizovanú formu prirodzeného náboženstva bez toho, aby upadol do nejakej formy povery alebo zvrátenosti.
Další problém je tento: pravé náboženstvo je to, ktoré učí pravde a prikazuje, čo je správne. Ale ako má bežný človek – na ktorom leží povinnosť – vedieť, čo je pravda alebo čo je správne, ak ho nikto neučí a neprikazuje?“
Abstrahujúc od toho, čo už vieme, že je v prípade náboženstvo Ježiša Krista, tieto dva faktory by boli silnými dôvodmi na to, aby sme si mysleli, že Boh, všeľudský Boh, nám sám ponúkne zjavenénáboženstvo spolu s nejakými prostriedkami, ako uchrániť jeho súbor právd, skutkov a bohoslužieb pred upadnutím do omylu.
V takejto abstrakcii by zjavené náboženstvo mohlo obsahovať pravdy, ktoré sú v dosahu prirodzeného rozumu samé o sebe, a tak ich sprístupniť tým, ktorí nie sú schopní k týmto pravdám dospieť sami. Môže tiež obsahovať pravdy, ktoré sú nad dosahom prirodzeného rozumu.
Takéto zjavenie, aby dosiahlo cieľ sprístupniť náboženstvo všetkým ľuďom, by muselo byť potvrdené znakmi svojej pravosti (napr. zázrakmi alebo proroctvami) nezávislými od pravdivosti zjaveného náboženstva doktríny, morálky a kultu. Len tak by si mohli byť vzdelaní aj nevzdelaní ľudia istí jeho božským pôvodom. To samozrejme Boh urobil prostredníctvom diela Ježiša Krista a jeho Cirkvi.
Tieto ťažkosti sú zároveň nepriamym dôkazom toho, že existovalo “prvotné zjavenie” – a to pravdy (prirodzené a nadprirodzené), ktoré Boh zjavil na začiatku a ktoré sa odvtedy odovzdávali. Toto prvotné zjavenie bolo rôznym spôsobom narušené, najmä vytvorením modiel a stratou týchto právd.
V skutočnosti práve toto – a nie rôznorodosť národov a ich slepé náboženské cítenie – vysvetľuje rôznorodosť náboženstiev a to, prečo nie sú všetky cestami k Bohu.
Ale bez ohľadu na to, či existovalo prvotné zjavenie, alebo následné a definitívne zjavenie, je isté, že objektívna povaha povinností človeka znamená, že pravé náboženstvo musí byť nevyhnutne vonkajšie, a teda organizované.
Z týchto dôvodov námietky proti “organizovanému náboženstvu” zlyhávajú. Človek si tiež nemôže pomôcť a pýta sa, či by tí, ktorí túto námietku vznášajú, uprednostnili “neorganizované náboženstvo.”
V každom prípade otázka nestojí tak, či je organizované náboženstvo dobré alebo zlé. Náboženstvo je nevyhnutneorganizované.
Naopak, mohli by sme si položiť otázku: “ako organizované by malo byť náboženstvo?”
A odpoveď na túto otázku znie: “Tak organizované, ako to chce Boh.”Objektívna povaha náboženských povinností znamená, že sme povinní hľadať a nájsť pravé náboženstvo a prijať ho bez ohľadu na to, či je stupeň jeho organizovanosti podľa nášho vkusu alebo nie.
