Demokracia nezomiera cez noc. Rozpadá sa pomaly – s každým nesplneným sľubom a každým pocitom, že na názore obyčajných ľudí už nezáleží. Nemecký politológ a sociológ Veith Selk(špecializuje na politickú teóriu, dejiny politického myslenia a výskum súčasnej demokracie) vysvetľuje, prečo nastal súmrak liberálnej demokracie a čo môže prísť po nej.
Vedci, politici a novinári už niekoľko rokov zverejňujú analýzy príčin globálneho posunu doprava. A tiež návody, ako by sa vraj mohla demokracia zachrániť. Je to však vôbec možné? Nie, hovorí politológ Veith Selk. Na jeseň roku 2023 vydal svoju knihu „Demokratiedämmerung“ (Súmrak demokracie). V nej dochádza k záveru, že liberálna demokracia práve prežíva svoj pomalý zánik. V rozhovore pre magazín Krautreporter vysvetľuje, aké vývojové trendy za tým stoja a čo by mohlo nasledovať po demokracii.
Sme svedkami začiatku konca liberálnej demokracie? Po prvé: toto nie je začiatok. V 80. rokoch 20. storočia začala posledná vlna demokratizácie, v rámci ktorej sa mnoho autokratických režimov premenilo na demokracie. Táto vlna sa už niekoľko rokov obracia opačným smerom. Počet demokratických režimov klesá už dlhší čas.
Niektorí politológovia správne poukazujú na to, že počet zmien vlád a volieb zostáva relatívne stabilný. Voľby totiž vnímame ako príznak demokracie, ale konajú sa aj v nedemokratických režimoch. Nemožno teda nutne vyvodiť záver, že ide o demokraciu, iba preto, že sa v danom štáte konajú voľby. Po druhé: pojmom „demokracia“ označujeme celý rad režimov, ktoré vykazujú demokratické črty. Aj keby sa budúcnosť vyvinula tým najhorším možným spôsobom, niektoré z nich prežijú. Ale áno, myslím si, že táto vlna odklonu od demokracie neskončí.
Zároveň sa od demokracie odvracia aj časti voličov, ktorí nutne nevolia pravicových populistov. Pozorujem tiež rastúcu skepsu voči demokracii medzi liberálmi. Celkovo vzrastá nespokojnosť s vlastnou socioekonomickou situáciou a silnie dojem, že štát už nie je schopný riešiť verejné problémy. Napríklad iba menšina Nemcov sa domnieva, že štát ešte dokáže plniť svoje úlohy.
Na jednej strane je to spôsobené zhoršením vyhliadok do budúcnosti, pretože v mnohých západných demokraciách už veľa ľudí v budúcnosti neočakáva žiadne kolektívne zlepšenie. Na druhej strane sa tvrdenie, že sa práca oplatí, ukázalo ako ideológia. Veľa ľudí hovorí: tvrdo som pracoval, ale čo z toho teraz mám? Miera sklamania a rozčarovania sa v jednotlivých krajinách líši, ale tendencia je podobná. Stále viac ľudí sa obzerá späť a vidí, že sa kompromisný model demokratického kapitalizmu ukázal ako mylný.
A to sa stretáva so zmenenou svetovou situáciou, v ktorej sa zhoršujú rámcové podmienky pre demokraciu. Geopolitické konflikty sa stupňujú, napríklad v dôsledku narastajúcej polarizácie medzi USA a Čínou a vojny na Ukrajine. K tomu sa pridáva skutočnosť, že priame náklady na energetickú transformáciu sú veľmi vysoké a náklady na energiu znateľne rastú.
Sociológ Steffen Mau vo svojej štúdii „Triggerpunkte“ (Spúšťacie body) zistil, že 44 % Nemcov je „vyčerpaných zmenami“. Tvárou v tvár klimatickej kríze, vojnám a pandémii ľudia hovoria: už to nezvládam. Už nemôžem. Ak má človek pocit, že je rovnako všetko krehké, že vláda nemá situáciu naozaj pod kontrolou, že sa vyhliadky do budúcnosti zhoršujú a že teraz musíme navyše zmeniť svoj spôsob života a znášať s tým spojené náklady, je to pre demokraciu nepriaznivé. Problémom je tiež to, že – zjednodušene povedané – bohatí majú pri prijímaní politických rozhodnutí väčšiu moc.
Štúdie ukazujú, že politické zámery sa spravidla realizujú iba vtedy, ak s nimi súhlasí aj najvyššia spoločenská trieda. Pokiaľ tomu tak nie je, k ničomu nedôjde. To vedie k tomu, že mnoho politických zámerov vykazuje bias v prospech najvyššej spoločenskej triedy. To samozrejme u priemernej populácie nevzbudzuje práve nadšený súhlas s reformnými projektmi.
V dnešnej dobe žijeme vo verejnom priestore, v ktorom sa mnoho politických aktérov snaží presadiť svoj výklad reality. Verejný priestor je na jednej strane miestom debaty, na druhej strane však aj miestom zmätku a propagandy. Môže sa tiež stať, že si občania sami uvedomia, že politike už nerozumejú – a ak ho v každodennom živote vnímajú ako nespravodlivý a nefunkčný, prestanú systém podporovať.
Konštrukčnou chybou demokracie je, že sľubuje politickú rovnosť, ale tento sľub nenapĺňa. To platí aj pre informácie: pokiaľ sa nachádzam na vrchole spoločenskej hierarchie, častejšie som tiež súčasťou sietí, ktoré mi odovzdávajú informácie. Viem, čo sa deje. Pre ľudí mimo týchto sietí je oveľa náročnejšie získať dôležité politické informácie. Tie sa k nim nedostanú automaticky.
Nie všetky demokratické usporiadania zaniknú. Moja téza znie, že naše poňatie demokracie stráca na vierohodnosti, či už ide o poňatie vlády ľudu, alebo o poňatie volebnej demokracie. To je dané aj tým, že rámcové podmienky pre demokraciu sú nepriaznivé. Patrí k nim okrem iného aj subjektivita ľudí, ktorá je dnes jednoducho iná ako pred 50 rokmi – kľúčovým slovom je „individualizácia“. Nedá sa teda očakávať, že sa demokracia starých čias vráti.
Staré už nie je príliš presvedčivé, ale nové ešte nie je na svete. Niektorí chcú zaviesť postdemokratické, pravicovo populistické režimy. Iní by radi, aby vládli a zákony vytvárali odborníci. Navyše sa formujú nové politické strany a nie je možné predvídať, aké to bude mať dôsledky. Myslím si, že veľa záleží na politických elitách: aké projekty budú sledovať?
Mohlo by sa však tiež stať, že sa situácia veľmi dlho len tak nejako potiahne. Teda pokles stability, ešte viac protestov a viac protisystémových strán, ktoré však systém v skutočnosti nezmenia ani nezvrhnú. Čelili by sme pokračujúcu eróziu a nespokojnosti bez toho, aby sa na tejto kríze niečo zásadné zmenilo.
