Sv. Alžbeta Aragónska, kráľovná –

7. júla 2024  

Cirkev

Životopisné údaje

Alžbeta
sa narodila roku 1271 a pri sv. krste dostala meno po svojej tete,
sv. Alžbete Uhorskej. Jej otec bol kráľ Peter III. z Aragónska,
matka Konstancia, dcéra Meginfrida, kráľa zo Sicílie a vnuka
cisára rímskeho Fridricha II. Jakub I., jej starý otec, ktorý
stal sa svätým pre jeho cnosti a bol prezývaný víťazný pre
opätovné dobytie Majorky a Valencie, vychovával nábožné, útle
dieťa až do šiesteho roku, v ktorom zomrel.

Alžbeta bola taká krásna, že keď dorástla, volali ju «zúfalstvom maliarov»; no, väčšia bola krása jej duše. Od starého otca sa naučila nadovšetko túžiť po cnosti a nebeských veciach. Jej najmilšou zábavou bola modlitba. Už ako osemročné dievčatko počala svoje telo postami umŕtvovať, bojovala proti svojej vôli, dusila v sebe samoľúbosť, potláčala v sebe náchylnosť ku svetským márnostiam.

Chudobní
ju volali svojou matkou, otec anjelom strážcom svojho kráľovstva.
V dvanástom roku sa vydala za Dionýza, kráľa Portugalského. Keď
opúšťala otcovský dom, riekol jej otec: «Boh, ktorý ťa povolal
k tomuto manželstvu a o to sa postaral, že ako kráľovná z môjho
domu vychádzaš, nech ťa zachráni od každého nebezpečenstva na
ceste. Dcéra moja, ideš do cudzej zeme. Ja som ťa vychoval a
vzdelal. Nemám ti nič inšie povedať. Nepoznám žiadne stvorenie,
ktoré by sa mohlo s tebou porovnať ani podľa rozumu, ani podľa
srdca.»

Radosť
nad jej príchodom do zeme bola v Portugalsku veľká.
Ale povýšenie na trón nezmenilo myseľ svätej kráľovnej.
Každodenne vstávala zavčasu, aby sa modlila a rozjímala, potom
išla na sv. omšu, i prijímala často Božie telo. Žila
jednoducho, postievala sa prísno a často. Kráľ Dionýz nebol
nábožný, ale cnosti manželkine ho napĺňali hlbokou úctou,
takže jej prekážky nerobil. Keď jej to povinnosti dovoľovali,
pracovala s dvornými dámami svojimi na rúchach chrámových, alebo
šila šaty pre chudobných. Po skromnom obede chodievala do kaplnky
a tam sa modlievala
v slzách.

Keď
ju kráľ napomínal, aby sa postami nemučila, hovorila:
«Umŕtvvovanie
seba nikde nie je také potrebné ako na tróne, kde každá vec naše
náruživosti budí a živí.»

Sv.
Alžbeta sa najviac
vyznačovala láskou ku chudobným a nešťastným. Štedro
podporovala chudobných a vyhľadávala ich v núdznych príbytkoch.
Zvláštnu starosť mala o chudobné panny, ktoré boli
v nebezpečenstve hriechu, i dopomáhala im, aby sa
vydali
slušne. Po celej krajine zakladala nemocnice. V meste Coimbra
vystavala neďaleko svojho paláca špitál, v ktorom nemocných sama
opatrovala. Keď raz chudobným ženám nohy umývala, nachádzala sa
medzi nimi jedna, ktorá mala na nohe ohyzdnú ranu. Kráľovná
umyla jej nohu a pobozkala
ju: rana sa
zahojila.

Raz
niesla v zástere mnoho peňazí, aby ich rozdelila medzi chudobných.
Stretol ju kráľ Dionýz
a pýtal sa, čo by niesla? Sv. Alžbeta odpovedala: «Ruže!»
– «Čo, ruže?»
pýtal sa kráľovský manžel a usmial sa, lebo bola zima. A keď
zásteru odhalila, boli
v nej skutočne prekrásne ruže. Také zaľúbenie mal Boh v jej
skutkoch.

Keď dosiahla Alžbeta sedemnásť rokov, daroval jej Boh dcéru, menom Konstancia. Túto vydala za Ferdinanda IV., kráľa v Kastílii. Nezadlho Nezadlho po tom nebezpečne ochorel kráľ Dionýz. Sv. Alžbeta bola pri jeho bolestnej posteli vo dne v noci, aby ho ošetrovala a ku šťastnej hodinke smrti pripravovala. Svojím napomínaním a svojimi skrúšenými modlitbami pohla manžela svojho k opravdivému pokániu nad svojím predošlým hriešnym životom. Pohnutý v základe svojho kajúceho srdca prijal sv. sviatosti zomierajúcich, i zomrel odovzdaný do milosti Božej dňa 6. januára roku 1325.

Po slávnostnom pohrebe manžela zložila kráľovské rúcho, obliekla kláštorné a verejne oznámila velikášom zeme, že stala sa mníškou sv. Kláry. I putovala do Compostelly, odtiaľ vstúpila v Coimbre do kláštora Klarisiek, aby tam zložila rehoľný sľub.

Biskupi
jej radili,
aby vo
svete zostala, že tak lepšie bude môcť pôsobiť ku blahu
blížnych. Poslúchla a ubytovala sa v jednom dome blízo kláštora.
Od tohoto času žila len Bohu a slúžila chudobným. Z pokoja
svojho vyrušená bola vojnou, ktorá povstala medzi jej synom
Alfonsom, kráľom Portugalským, a medzi synom jeho sestry, kráľom
Kastílskym.
Hneď išla rozvadených pokrvných uzmieriť.
Sotva ich úplne uzmierila,
onezdravela ťažko a usúdila
hneď, že sa blíži
jej posledná hodinka.

I
usporiadala svoje pozemské
záležitosti a plná dôvery v Božie milosrdenstvo pripravovala sa
ku smrti. Dala sa zaniesť do kostola, vyspovedala sa skrúšene,
prijala Božie telo a sviatosť posledného pomazania. V bolestiach
svojich sa neprestajne
modlila: «Maria, matka
milosrdenstva – matka
milostivá! Ochraňuj
ma pred nepriateľmi a prijmi ma k sebe v hodinu smrti!»

Keď
umierala, modlila sa apoštolské vyznanie viery a modlitbu Pána. V
náručí svojho syna Alfonsa a nevesty vypustila svoju
dušu
4. júla roku
1336 v 65. roku svojho
požehnaného života.
Jej telo
bolo pochované
v kláštornom chráme
v Coimbre. Na hrobe sv. Alžbety sa
stali
mnohé divy a zázraky. Roku 1612, dňa 8. júla pozdvihli jej telo,
ktoré bolo posiaľ neporušené, a uložili ho do nádhernej rakvy.
Pápež Urban VIII. ju
vyhlásil za svätú
13. januára roku 1625, a uložil
jej pamiatku svätiť v deň 8. júla.

Modlitba

Vypros nám u Boha, svätá Alžbeta, milosť a ten dar, aby sme sa srdečne o mier a pokoj starali a podľa tvojho sv. príkladu i okolo seba svätý pokoj šírili. Amen

PDF (formát pre tlač)