Sv. Eteldreda, kráľovná a opátka –

23. júna 2024  

Cirkev

V siedmom storočí panoval vo východnom Anglicku nábožný kráľ Anna, ktorému Boh požehnal dcéru menom Eteldreda (Æthelthryth). Krásna princezná bola vychovávaná s veľkou starostlivosťou a čím bola telesne krajšia, tým nábožnejšou sa stávala. Celá jej postava javila neobyčajnú lásku k pokore a panenskej čistote.

Mocný knieža Tondberct, vládca južných Gyrwov, požiadal kráľovských rodičov o ruku Eteldredy. Záujem kráľovstva to vyžadoval, aby mu svoju dcéru dali za manželku. Nábožná dcéra poslúchla rodičov a vydala sa za Tondbercta. Keď mala urobiť ten vážny krok, modlila sa k Bohu celú noc a prosila o milosť, aby mohla panenstvo i v manželskom stave zachovať neporušené. A Boh vyslyšal jej vrúcnu modlitbu. Tondberct jej prisľúbil, že s ňou bude žiť ako brat so sestrou. A sľub svoj neporušil. Jej cnostný manžel zomrel o niekoľko rokov.

Eteldreda išla na ostrov Ely, ktorý predtým dostala od svojho manžela ako dar a viedla tam pustovnícky život. Jej radosťou bolo, keď mohla vzdialená od márnosti sveta slúžiť Bohu. Modlila sa, rozjímala o nestálosti ľudského života a prespevovala chválospevy Bohu. Päť rokov takto slúžila v pokore a kajúcnosti Bohu. Kráľ Northumbrie, Ecgfrith, počul o jej cnostiach a kráse a žiadal ju za manželku. Eteldreda mu odpovedala, že ju viaže sľub večného panenstva a preto sa nemôže stať jeho manželkou. Ecgfrith jej však sľúbil, že i v manželstve s ním bude si môcť svoju panenskosť zachovať a podľa ľúbosti slúžiť Bohu. A Eteldreda teda dala roku 659 svoju ruku kráľovi Northumbrie. A tí dvaja čím viac svoje zmysly strážili, tým vrelejšiu lásku k sebe cítili, tým horlivejšie pokračovali v kresťanskej dokonalosti. Kráľovná bola matkou svojich poddaných; chudobných podporovala, nespravodlivo utláčaných sa ujímala, veriacim bola príkladom nábožnosti a pokory.

Takto žila dvanásť rokov na dvore kráľa Ecgfritha až opäť zatúžilo jej srdce po samote. Neprestajne prosila svojho kráľovského manžela, aby smela vstúpiť do kláštora. Kráľ napokon vypočul jej úpenlivé prosby a Eteldreda roku 671 vstúpila do kláštora v Coldinghame, ktorý viedla kráľova teta, sv. Ebba. Sv. biskup Wilfrid z Yorku jej podal kláštorné rúcho a prijal jej slávny sľub. Za rok prevyšovala svojím zbožným a prísnym životom všetky svoje sestry. Na ostrove Ely nechala vystavať kláštor a zakrátko bola vymenovaná za jeho opátku. Mnohé vznešené panny vstúpili do jej kláštora a ona im bola starostlivou matkou a príkladom, ako majú profánnym svetom opovrhovať a o svoje duševné spasenie sa starať. Žila veľmi prísne – jedávala len raz denne, nosievala drsné rúcho, od polnoci až do rána zotrvávala na modlitbách a vo sv. rozjímaní. Kláštor viedla sedem rokov a svoje sestry viedla k Bohu.

Roku 670 pustošila Anglicko morová rana. Nevyhla sa ani niektorým kláštorným pannám. Sv. Eteldreda ich obetavo ošetrovala a tak sa i ona nakazila. Lež i s touto zhubnou chorobou im bola najkrajším príkladom, ako pokorne trpieť a ako sa majú do vôle Božej odovzdávať. Keď jej lekári na hrdle morový vred rezali, hovorila: «Čo na hrdle trpím, sama som si zavinila. Pamätám si, že som v mladosti zbytočnú ozdobu na hrdle nosievala. Bolo to ľahkomyseľnosťou mladosti, že som hrdlo drahocennou okrasou ozdobovala. Teraz ďakujem Bohu a zvelebujem Jeho milosrdenstvo, že práve na tej časti tela cítim bolesť, na ktorej som rada okrasy nosievala. A myslím, že Boh preto na mňa chorobu dopustil, aby som učinila zadosť za svoju ľahkomyseľnosť. Namiesto zlata a perál mám teraz na hrdle zápal a morový vred.»

Vyznala sa zo všetkých hriechov svojho života, ďakovala so slzami v očiach za veľkú bolesť, ktorú Boh na ňu dopustil, aby sa od pozemskosti mohla ako zlato v ohni celkom očistiť a usnula tíško v Pánu, odovzdajúc svoju čistú dušu nebeskému kráľovi a ženíchovi dňa 23. júna roku 679.

Jej panenské telo pochovali na obecný hrob, ako si to sama pred smrťou žiadala. Roku 695 dala otvoriť jej hrob sv. Seaxburha, jej rodná sestra. Ctihodný kňaz Beda píše, že telo sv. Eteldredy našli neporušené a rúcho jej celkom zachované. Mnohí, ktorí sa len dotkli jej ostatkov, boli zázračne uzdravení.

Sv. Eteldreda sa vyobrazuje v mníšskom rúchu, ako drží Umučenie v ruke, koruna pri jej nohách.

Poučenie

Zachovanie panenskej čistoty, sebazapieranie u sv. Eteldredy mali svoj základ v poznaní sv. náboženstva a Božej milosti.

Skrze sebazaprenie stala sa svätá Eteldreda, ako všetci svätí, hodná Božej milosti. Veď počiatkom dokonalosti je opravdivé sebazapieranie. Preto niet svätého, ktorý by sa nebol snažne zapieral. Kresťan, keď chceš ako rozumný človek žiť, musíš sa zapierať. Tvoj rozum nebude nad tebou vládnuť, ak svojim zmyslom neodoprieš, čo od teba požadujú. Sv. Eteldreda bola presvedčená o pravde slov Sv. písma (Múd 11,16): «Čím kto hreší, tým aj potrestaný býva.» Viedla vždy bohumilý život a predsa pri svojej smrti vyznala, že Boh na ňu dopustil bolesť pre chybu jej ľahkomyseľnej mladosti. A bolesť tú rada znášala.

Kresťan, často sa môžeš presvedčiť, že Boh trestá človeka práve tým, čo je jeho obľúbeným hriechom. A Boh to dopúšťa preto, aby ľudia poznali, čo majú očakávať tí, ktorí len v radostiach a rozkošiach trávia svoje dni, ktorí nemajú inú túžbu, len aby dobre jedli, pili a nádherne sa šatili.

Modlitba

Ó Bože, ráč na príhovor sv. Eteldredy popriať, aby sme sa na tele a duši zapierali, žeby sme tak po ceste cnosti vždy kráčať mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)