Sv. Knut, dánsky kráľ a mučeník –

19. januára 2025  

Cirkev

Dánsky kráľ Knut IV. bol ôsmym synom Svena II., ktorý ho dal výchovávať vynikajúcim učiteľom. A on v tomto učení znamenito prospieval, obzvlášť však vynikal dobrými mravmi, nevinnosťou, čistotou srdca a neobyčajnou ostýchavosťou. Následkom nábožnosti a nevinnosti bol aj vo vojne udatný a nepoznal žiadny strach.

Veľké víťazstvá, ktoré sv. Knut dosiahol, ho však nezviedli k pýche, ale ešte viac si zamiloval ako tú najkrajšiu ozdobu, pokoru. Všade a vždy sa koril všemohúcemu Bohu. Raz sa prechádzal po morskom brehu, jeho sluhovia mu lichotili mu, velebili jeho moc, pretože jeho vláda sa nad zemami a moriami rozširovala. Kráľ chcel týchto pochlebovačov zahanbiť, preto sa posadil na brehu celkom na jeho kraj a povedal: «More, prikazujem ti, aby si neprichádzalo ku mne tak blízko a nemočilo moje telo!» A keď morské vlny stále rovnako do neho dorážali až celkom zamočili, obrátil sa k svojim služobníkom, rieknuc: «Vy, pochlebovači, vidíte tu svojho mocného kráľa, ktorému prináleží vládnuť nad zemami a moriami a ktorý svojím rozkazom ani kvapku vody nedokáže od seba odvrátiť. Nikto nie je taký mocný, okrem Boha, a nikomu neprináleží česť byť nazývaný mocným, iba tomu, ktorý všetky veci stvoril a zachováva.» Takto zmýšľal Knut. Božia česť bola pre neho nadovšetko.

Preto nemal inú túžbu, len aby bola pravá viera všade rozšírená a hlbšie korene zapúšťala do ľudských sŕdc. Múdrymi zákonmi naliehal na to, aby sa v jeho ríši kresťanské mravy utužovali, čomu sám najlepším príkladom predchádzal. Jeho palác bol príkladom zbožnosti a mravopočestnosti a on sám žil ako svätý. Prísnym pôstom krotil svoje telo, držiac ho na okrem iného aj rúchom z konskej srsti. Neustálou vrúcnou modlitbou neprestával sebe i ľudu svojmu vymáhať Božiu milosť.

Zvláštnu úctu mal ku kňazom, sluhom Pána. Pretože jeho poddaní kňazov a biskupov považovali za cudzincov bez akéhokoľvek práva, učinil týchto rovnými kniežaťom a šľachticom zeme, dal im slobody a mnohé výsady; aby sa pred národom stali ctihodnejšími. Vedel dobre, že kňazi len vtedy môžu zdarne účinkovať vo svojom povolaní, keď budú požívať všeobecnú vážnosť a budú považovaní za námestníkov Najvyššieho; aby teda boli celkom nezávislí, vydelil im k výžive desiatky, žeby takto vo svojom stave mohli primerane žiť a chudobných podporovať. Miesto starých drevených kostolov dal vystavať nové a ozdobil ich kráľovským leskom. Kostolu svojho hlavného mesta Röskild daroval drahocennú korunu, ktorú sám nosieval.

Medzitým však čo sa o náboženstvo a kňazstvo staral a kostoly staval, nezanedbával ani spravovanie svojej ríše. Prísne vysluhoval právo a spravodlivosť, vdov a sirôt sa zastával, a nestranne trestal aj bohatierov svojej ríše, ak utláčali nižších. Jedného zo svojich miestodržiteľov, ktorý, aby si vo svojej zlobe hovel, lode na mori drancoval, dal Knut povolať pred súd povolať, odsúdiť a obesiť. Táto nestranná prísnosť popudila proti nemu veľmožov, medzi ktorými bol i jeho vlastný brat, ktorý už dávno po korune striehol, a čakal len na vhodnú príležitosť, kedy by svoj úmysel mohol uskutočniť. Táto príležitosť sa mu naskytla, keď kráľa Knuta normanským Viliamom Dobyvateľom utláčaní Angličania volali na pomoc. Knut ozbrojil svoje námorníctvo, majúc v úmysle ísť na pomoc Angličanom. Viliam, normanský kráľ, však Knutových vodcov na radu vlastného brata dánskeho kráľa podplatil.

Dánski vojaci teda opustili kráľa. Za túto nevernosť Knut nariadil, aby všetci buď kňazom platili desiatky, alebo zaplatili veľké dane, ktoré ako pokutu vypísal. Dáni radšej zaplatili veľkú daň, než by platili desiatky kňazom. Na poburovanie kráľovho brata sa zmocnila nespokojnosť aj samých roľníkov. Kráľ, akonáhle sa o tomto dozvedel, pripravoval sa na odpor. Jeho nepriatelia, neodvážiac sa napadnúť ho na otvorenom poli, oklamali ho falošnou prísahou. Jeden zo zradcov sa odobral ku kráľovi a falošnými prísahami ho ubezpečoval, že sa ľud opäť k svojim povinnostiam vrátil. Kráľ uveril zradcovi.

Následne povstalci získali čas a napadli kráľa, ktorý bol v meste Odensee so svojimi vernými.

Dňa 10. júla roku 1086 sa Knut odobral do blízkeho kostola sv. Albána k večernej modlitbe; tu vypuklo povstanie – povstalci obkľúčili kostol, sluhovia a verní kráľovi utekali brániť svojho vládcu, drevené steny kostola však rýchlo padali pod mocnými údermi sekier divokých zradcov. Knut sa rýchlo vyspovedal kňazovi a ponáhľajúc k oltáru sa modlil: «Ó Pane, rád obetujem svoj život Tebe, lebo som len Tvoju česť a Tvoju Cirkev bránil. Prijmi milostivo túto obeť a popraj, aby moji nepriatelia raz svoju neprávosť poznali a oľutovali ju, aby od Teba odpustenie dosiahli, ako im aj ja zo srdca odpúšťam.»

Kým sa takto modlil, kopija, celou silou cez okno hodená, prebodla jeho srdce. Sv. Knut klesol a odovzdal svojho ducha Pánu.

Poučenie

Sv. Pavol Apoštol píše: Celé ľudské pokolenie podobá sa ľudskému telu, ktoré pozostáva z mnohých údov. K jeho celosti sú potrebné všetky údy, hoci podľa práce, ktorú konajú, podľa služby, ktorú zastávajú, jedny pred druhými si zasluhujú prednosť a väčšiu dôležitosť. Každému z nás je podobne čestné a dôstojné byť údom tela Kristovho a patriť ku katolíckej Cirkvi, hoci práve aj tu rozličné údy, podľa rozličných služieb, jedných nad druhými vyznačujeme. Hlava, ktorá myslí, ústa, ktoré hovoria, sú predné údy pri každom tele; preto aj pri tele Ježiša Krista, ktoré je Cirkev Božia; hlava a ústa sú údy najprednejšie. Kto je však touto hlavou, týmito ústami v Cirkvi? Kto iný, než tí, ku ktorým povedal Pán: «Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás, iďte a učte všetky národy!» Kto iný, než apoštoli a učeníci? Kto iný, než ich nástupcovia, to jest duchovenstvo.

Veriaci stoja teda k svojim kňazom v tom pomere, ako údy tela k hlave a ústam. Z toho plynie, že kto duchovenstvo znevažuje, sám seba po tvári bije. Ľud, ktorý si nectí kňaza, nemá úctu ani pred oltárom, ani pred trónom, a preto, ako to bohužiaľ, teraz zakusujeme, nepriatelia poriadok a právo tak radi znevažujú a na posmech obracajú duchovenstvo a snažia sa ho o česť, vážnosť a dôveru ľudu priviesť, dobre vediac, že akonáhle sa im podarí duchovenstvo znevážiť, znevážené s týmto bude aj náboženstvo a po zbúranom oltári zboriť kráľovský trón bude už ľahkou prácou. Ľud bez náboženstva je ako divoké zviera.

Preto, drahý kresťan, neopováž sa haniť kňaza, hoc by si spozoroval, že sa mýli a je hriešny; váž si vysoko jeho dôstojnosť, lebo slnko vždy slnkom ostane, hoc sa aj na chvíľku zatmie. Pod slncom nieto človeka bez chyby; je možné, že aj kňaz má svoje chyby, ale ty ich zakrývaj plášťom lásky a neodkrývaj nahotu duchovného otca, aby si neuvalil na seba kliatbu, ako Chám. Boh bude súdiť kňaza, ty nie si jeho sudcom.

Modlitba

Ó Bože môj, popraj mi, aby som úctu k Tvojim kňazom mal, podľa ich slov a napomínaní sa riadil a tým spôsobom vyplniac Tvoju svätú vôľu, spravodlivým a spaseným sa stal. Amen.

PDF (formát pre tlač)