Sv. Lev IX., pápež –

19. apríla 2026  

Cirkev

Krstné meno dnešného svätca je Bruno, celým menom Bruno z Egisheimu a Dagsbergu; meno Lev prijal až vtedy, keď ho zvolili za rímskeho pápeža. Pôvodom bol Nemec, pochádzal z grófskej rodiny v Alsasku, spriaznenej s kráľmi a cisármi. Keď prišiel na svet (r. 1002), bolo telo jeho pokryté červenými krížikmi. Keď mal päť rokov, zverili ho rodičia do výchovy biskupovi Bertholdovi z biskupstva Toul, ktorý viedol pri svojom dvore zvláštnu školu s dobrými učiteľmi pre šľachtickú mládež. Mladý Bruno prospieval nielen vo vedomostiach, ale i v cnostiach: nevinnosť a dobrota ho nemálo ozdobovali. Zasvätiac sa kňazskému stavu, dostal sa už ako diakon na dvor cisára Konráda, kde i uprostred najväčšieho lesku viedol prísny a bohabojný život.

Roku 1026 stal sa toulským biskupom a ako taký sa neúnavne snažil plniť si povinnosti svojho svätého svojho povolania; menovite hľadel napraviť živobytie kňažstva, povzniesť služby Božie a zdokonaliť cirkevný spev. Najväčší dojem na duchovenstvo i veriacich činilo jeho sväté správanie. On sám sa však vždy pokladal za biedneho hriešnika a každý deň niekoľkým chudobným nohy umýval, u svojho vlastného stola ich častoval a sám ich obsluhoval. Kto ho videl, akoby bol videl anjela. Avšak malé krížiky, ktoré ako nemluvňa na tele nosil, mali sa stať krížom. Očiernili Bruna i u samého cisára; on však mlčal, trpel a v modlitbe hľadal útechu. Vrúcne si ctil sv. apoštolov Petra a Pavla, ktorých hroby v Ríme každý rok navštevoval.

Po smrti rímskeho pápeža Damasa II. r. 1048 prišli k nemeckému cisárovi Henrichovi III. vyslanci z Ríma a prosili ho, aby im on navrhol za pápeža muža učeného, nábožného a rázneho. Cisár zvolal zhromaždenie biskupov do Wormsu a tam oči všetkých spočinuli na Brunovi, ako na najhodnejšom riadiť Cirkev Božiu. Pokorný Bruno však nechcel prijať voľbu, a keď na neho veľmi naliehali, vyprosil si tri dni na rozmyslenie. Po troch dňoch prišiel a v prítomnosti cisára a biskupov so slzami v očiach verejne spovedal sa zo svojich hriechov, aby len videli, čo je on za človeka, a ako zvolili toho najmenej hodného. Ani to však nepomáhalo, Bruno bol napokon prinútený privoliť k voľbe. Po veľkonočných sviatkoch sa vydal v sprievode niekoľkých kňazov na cestu do Ríma. Keď sa približoval k Večnému mestu, zišiel z koňa a ďalej šiel peši. V Ríme ho s veľkým jasotom uvítalo duchovenstvo i ľud a jednohlasne potvrdili jeho voľbu.

Za onoho času bolo práve žalostné postavenie katolíckej Cirkvi: v ustavičných vojnách zdivel nielen ľud, ale i kňazstvo; kňazi napriek cirkevnému zákazu sa ženili, kupovali si bohaté biskupstvá a fary, hľadeli viac ľúbiť sa svetu než Bohu. Aby tieto nemravnosti vykorenil, zvolával svätý pápež cirkevné snemy a vykonal tri cesty po Nemecku, Francúzsku a Itálii, vymetajúc všade zlé obyčaje, trestajúc nenapraviteľných hriešnikov, odpúšťajúc poslušným a zmierujúc rozvadených duchovných i svetských predstavených.

Vo Francúzsku začal arcidiakon Berengár rozširovať bludné učenie o Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, nakoľko popieral, že je v nej Kristus Pán skutočne a podstatne prítomný. Sv. pápež Lev IX. zvolal snem a dvakrát tento blud odsúdil. Berengár osem rokov pred smrťou ten blud odvolal a kajúcne zomrel.

Na Východe sa strhla búrka, ktorá, žiaľ, do dnes neodtiahla. Namyslený carihradský patriarcha Michal I. Cerularius, chcejúc sám byť akoby pápežom východnej cirkvi, nechcel sa podrobiť Rímskej stolici. Lev sa všemožne snažil povýšenca napraviť, no jeho snahy boli márne. Grécka cirkev sa odtrhla sa od rímskokatolíckej Cirkvi a tento rozkol trvá podnes.

Ešte jedno nešťastie postretlo sv. pápeža. Keď divokí a lúpeživí Normani pustošili dolnú Itáliu, Lev prosil proti nim o pomoc nemeckého cisára, dostal však len 700 dobrovoľníkov. S týmito udreli pápežské voje na Normanov, boli však u Civitella del Fortore úplne premožené. I sám pápež padol do normanských rúk, ktorí ho potom strážili v Benevente, ale ináč s ním zaobchádzali úctivo. Celý ten čas (deväť mesiacov), čo bol sv. Lev zajatý, zasvätil Bohu prísnym pôstom, častým vynechávaním spánku a ustavičnou modlitbou. Žínené (z konského vlasu zhotovené) kajúcne rúcho zo seba ani neskladal, spával na holej zemi, mávajúc za podhlavník kameň, a i z mála, čo mal, pomáhal chudobným. – Najviac ho zarmucoval a mučil cisár Henrich, ktorý ho i do tiesne s Normanmi vohnal a temer všetko mu zobral. Henrich chcel silou-mocou Cirkev Kristovu oslabiť, Sv. stolicu chcel zmeniť na nástroj svojej cisárskej ctižiadosti; hladom nútený Lev mal robiť všetko, čo len cisárovi na um zišlo.

Dojem, aký táto cisárova nepoctivosť na Leva učinila, bol strašný. Akokoľvek nebol ešte starý, cítil až priveľmi, že mu telesných síl ubúda; a žiadal si zomrieť v Ríme. Sami Normani ho čestne odprevadili do Kapuy, a odtiaľ s opátom Monte Cassina šiel ďalej. Keď prišiel do Ríma, dal sa zaniesť do Chrámu sv. Petra, oslovil krásnou rečou zhromaždených kňazov a biskupov, prijal sv. sviatosti a presťahoval sa do večnosti dňa 19. apríla 1054. Na jeho hrobe sa udiali zakrátko mnohé zázraky, takže ho ľud hneď ctil ako svätého.

Poučenie

Čo je slnko na oblohe nebeskej, to je Najsvätejšia Sviatosť oltárna v Cirkvi Božej. Vezmi preč slnko a celá príroda upadne do temnotu a smrť všetok život pohltí; lebo slnko musí svojimi lúčmi všetko, čo žije, zahrievať a osvetľovať.

Odním Cirkvi sviatosť Tela Božieho, t. j. keby tak viera v prítomnosť Pána Ježiša v Najsvätejšej Sviatosti vymizla zo sŕdc pravých kresťanov, vtedy by klesol celý kresťanský svet do temnoty neviery, do priepasti pohanskej pochabosti. V Najsvätejšej Sviatosti je Kristus, Syn Boží a Vykupiteľ, ktorý je slnce spravodlivosti, pravdivo, skutočne a podstatne prítomný.

Jeho prijímaním, tým, že On vchádza do ľudských sŕdc, požívaním jeho Tela a krvi seba udeľuje On všetkým, ktorí v Neho veria a hodne sa približujú k Jeho stolu, život milosti, spojuje sa s nimi čo najvrúcnejšie, chráni ich pred smrteľným hriechom a vkladá do nich zárodok slávneho vzkriesenia a života večného. – Preto i hovorí: Ja som chlieb živý, ktorý z Neba zostúpil.

Kto je ten chlieb, živý bude naveky. Chlieb však, ktorý ja dám, je moje telo pre život sveta (porov. Jn 6). Aby teda našej duši bol pokrmom a stravou, je Pán Ježiš, Syn Boží, prítomný v Najsvätejšej Sviatosti s Telom a s Dušou ako Boh a človek.

Vo sv. omši pri pozdvihovaní – všemohúcim slovom Božím, od kňaza vyrieknutým, premieňa sa chlieb v Telo a víno v Krv Pána Nášho Ježiša Krista, takže z chleba a vína potom nezostáva leda vonkajší spôsob, totiž farba, čuch, chuť a forma. Po pozdvihovaní už chlieb a víno nie je viac chlebom a vínom, lež pravým Telom a pravou Krvou Ježiša, ktorý je Boh a spolu človek. Však že je to veľké, zázračné tajomstvo, rozumu ľudskému nepochopiteľné; predsa však môže a musí katolícky kresťan v to tajomstvo veriť. Lebo Ježiš, Syn Boží, ktorý na svadbe v Káne Galilejskej vodu vo víno premenil, svojou všemohúcou vôľou môže práve tak premeniť chlieb a víno vo svoje sv. Telo a sv. Krv svoju.

Nuž a či to nie je tiež nepochopiteľné, ako zo zeme, z vody, vzduchu a lúčov slnečných každoročne stáva sa žírne obilie a sladké víno? A to pôsobí Boh vôľou svojou všemohúcou mocou bez toho, žeby sme sa tomu divili, akokoľvek to pochopiť nemôžeme. Žeby nemohol tenže všemohúci Syn Boží premeniť i chlieb v telo svoje – kto by o tom mohol pochybovať?

Však ale ty, duša kresťanská, o tom nepochybuješ, ty to veríš, pretože to Kristus Pán a jeho sv. Cirkev k vereniu predkladá. «Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa veria» hovorí Spasiteľ.

Ak však veríš, vzdávaj svojmu, v tej Sviatosti prítomnému, Spasiteľovi najhlbšiu poklonu a úctu; navštevuj, kedy len možno, chrám, a prinášaj Ježišovi svojmu vo Svätostánku obeť chvály, vďaky a lásky. Ak máš niečo na srdci, zanes to sem Pánu Ježišovi, ktorý vo dne, v noci tam je prítomný, aby ti preukazoval milosť a zmilovanie. – Prijímaj hodne často a s vrúcnou túžbou Najsvätejšie Telo Spasiteľovo, aby si vytrval v milosti, posilňovaný bol ku všetkému dobrému a dosiahol odmenu nebeskú.

Ó, aká veľká je láska Pána Ježiša k tebe, ako rád by sa s tebou spojil a milosť svoju ti udelil! Nuž daruj mu i ty svoje srdce, maj k nemu dôveru a miluj ho. Či tak chceš činiť?

Modlitba

Viera, že ty, ó Ježišu môj, v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej prítomný si a pokrmom duše mojej byť chceš, je najväčšou mojou útechou. Ó zachovaj vieru túto vo mne vždy živú a popraj mi milosti, aby som v poslednej svojej hodinke nebeskou touto potravou hodne posilnený byť mohol! Amen.

PDF (formát pre tlač)