Sv. Simeon Stylitus (Stojaci na stĺpe, Stĺpostojca) –

5. januára 2025  

Cirkev

Simeon Stylitus je zdá sa ten najpodivnejší zjav, aký kedy oduševnenosť za vieru mohla utvoriť. Prostý muž, ktorý utiekol spomedzi ľudí do horskej samoty, sa stal nesmrteľným v dejinách katolíckej Cirkvi. Chudobný pustovník sa v krátkom čase stal známym medzi všetkými národmi Východu i Západu; obyvatelia šumiacich hôr Severu i úrodných nív Juhu, spomínali jeho meno s bázňou a údivom.

Človek obmedzeného ducha, neschopný povzniesť sa nad každodenný život, všetko vo svete merajúci podľa svojej ničomnosti, nepoznajúci silu ľudskej vôle schopnej všetko premôcť, ten bude Simeonove skutky považovať za nemožné a nevyvrátiteľnú skutočnosť dejín vloží do ríše nábožných povestí. Sveták, muž zháňajúci sa len za pozemskými statkami, pomenuje Simeonov život podivným zaháľaním, ba ho snáď i ľutuje, že obetoval toľko sily, toľko sebazaprenia tak ničomnému podujatiu.

Voľnomyšlienkár však, ktorého srdce zázračný zvuk nebies sa nikdy nedotkol, ktorý povzbudzujúci vánok božského ducha nikdy nepocítil, bude Simeonovo počínanie považovať za pochabosť a bláznovstvo, a jeho stĺp označí za najvyšší stupeň fanatizmu. A predsa žiaden svätý nespôsobil toľkého obdivu medzi veriacimi národmi, ako sv. Simeon, takže sa na ňom vyplnilo slovo Písma: «Podivný je Boh vo svätých svojich!»

Životopisné údaje

Sv. Simeon sa narodil okolo roku 388 na malom hrade Sisan na hranici Kilíkie. Jeho otec bol pastierom, a on tiež prvé roky svojej mladosti prežil pri stáde. Na pustých a rozsiahlych pasienkoch vznikol v jeho srdci bolestný pocit prázdnoty a ničomnosti, z čoho sa vyvinula vrúcna túžba po veľkom, čo aj dosiaľ neurčitom cieli jeho života. Jedného dňa ráno, keď práve čerstvý sneh celé okolie do bieleho rúcha obliekol, šiel so svojimi rodičmi do kostola blízkej osady k službám Božím a počul evanjelium o ôsmich blahoslavenstvách. Slová: «blahoslavení sú, ktorí plačú a kvília», tak dojali jeho srdce, že sa hneď istého, pri ňom stojaceho starca opýtal: Čo má človek robiť, ak chce byť účastným tohoto blahoslavenstva? Pokým mu starec tieto slová vysvetľoval, zmocnila sa ho náramná túžba úplne opustiť svet, ukryť sa dakde v samote, aby tam svoje hriechy mohol oplakať a ľahšie sa dostať k spaseniu.

Hoci si ešte nebol vedomý žiadnych hriechov, predsa, nasledujúc vnútorné vnuknutie, šiel na púšť a tam strávil celých sedem dní bez jedla, modliac sa a oplakávajúc svoje hriechy. Potom sa vybral do blízkeho kláštora, kde, keď ho prijali, učil sa žalmy, obsluhoval bratov ako chlapec, a sotva že mu bolo len 14 rokov, už všetkých prevyšoval prísnym životom. Pretože sa mu však táto rehoľa nezdala byť dosť prísna, vstúpil do prísnejšieho kláštora, kde pod vedením opáta Heliodora bojoval proti svojmu telu, aby ho podriadil duchu.

V tomto kláštore žil Simeon asi desať rokov; cvičil sa neustále v sebazapieraní a boji s telom a krvou, učil sa trpezlivosti v dobrovoľne si uložených trápeniach, a cítil radosť vo vlastnoručne si zapríčinených bolestiach. Opát toho kláštora sa však obával, že by sa ostatní mnísi nad neslýchanou prísnosťou Simeona mohli pohoršiť, a preto sa ho snažil priviesť k tomu, aby upustil od ukrutnej horlivosti; a pretože Simeon na to nič nedal, opát ho prepustil z kláštora. Simeon sa potom na čas ukryl v jednej studni, kde vo dne v noci nahlas prespevoval žalmy. Opát onedlho však obanoval, že viac z obozretnosti než z lásky tohto prísneho rehoľníka z rehole odstránil a dal ho všade hľadať a prijal ho znovu do kláštora.

Simeon zotrvával tri roky v kláštore; pretože mu však kláštorný život, kde každodenne raz k obedu chlieb a zeleninu dostával, zdal pribujným, odobral sa do blízkych hôr a začal bývať v malom zrúcanom domčeku. Tu si zaumienil, že sa cez celý pôst jedla ani nedotkne a tak svojho Spasiteľa, Ježiša Krista, bude nasledovať. Jeho spovedník Bassus mu tam síce nechal 10 chlebov a kanvicu vody; keď ho však po Veľkej noci navštívil, videl, že sa ničoho nedotkol, jeho však našiel v bezvedomí ležať na zemi. Keď mu ústa vodou ovlažil, prišiel k sebe, načo mu potom velebnú Sviatosť oltárnu podal.

Po troch alebo štyroch rokoch opustil toto bývanie, šiel na samý vrchol hory a tam si vystaval z kamenia chyžu, avšak bez strechy, tak aby bol aj dažďu aj slnku vystavený; nedôverujúc však sám sebe, a obávajúc sa, žeby aj toto nové bývanie opäť mohol opustiť, dal sa dlhou reťazou prikovať ku skale, aby tak v pravom zmysle slova bol k tomuto opustenému miestu pripútaný. Tu ho však raz navštívil antiochijský biskup, a vidiac ho, povedal mu, že sa cnosť s nútením nijako nezrovnáva a že Bohu sú milé len slobodne a dobrovoľne vykonané skutky; načo Simeon reťaz zo seba sňal.

Tento život hrozného sebazaprenia, táto neslýchaná horlivosť jedným vzletom zaniesli meno a obraz Simeonov do palácov boháčov a do chatrčí chudobných nielen v celej rímskej dŕžave, lež aj medzi národmi kočovnými, ktoré stále bývanie nemajú. Z najvzdialenejších krajov sveta hrnuli sa davy ľudu k opustenej pustovníkovej chyži posilniť sa jeho príkladom, počuť z jeho z úst poučenie, obsiahnuť na jeho príhovor vypočutie v núdzi a útrapách, pohľadom na neho nadobudnúť sily v ťažkostiach života. Písali mu rímski cisári, biskupi ho prosili o radu; každé oko pátralo za jeho pohľadom, každé ucho sa obracalo k jeho ústam, každá ruka hľadela dotknúť sa okraja jeho rúcha, každé koleno sa zohýbalo, aby bolo účastné jeho požehnania.

Napokon, aby sa narastajúcemu návalu ľudu obránil, prišiel na nápad dovtedy neslýchaný, nad ktorým ustrnul v nábožnom údive vtedajší svet, ten terajší snáď sa bude smiať. Roku 423 si dal vystavať stĺp 6 lakťov vysoký, na vrchu 4 stopy široký a zábradlím opatrený, na ktorom bol vystavený všemožnému počasiu. Neskôr si dal 12, potom 22, 36 a napokon 40 lakťový stĺp vystavať, na ktorom stojac alebo kľačiac, Boha chváliac a zvelebujúc vo dne v noci, každému počasiu vystavený zotrval vyše 40 rokov. Spával veľmi málo, aj to len kľačiac; v noci pred veľkými sviatkami stál obyčajne od západu až do východu slnka s rozpätými ramenami; rúcho mal z drsnej kože, hlavu mal pokrytú čiapkou. Bol vysokej postavy, muž dokonale vyvinutý, priateľských pohybov, s dlhou až po pás siahajúcou bradou. Dvakrát denne hovoril k zástupom; jeho silný hlas sa ozýval ďaleko povetrím do šíreho sveta, a každý, kto ho počul, zachvel sa v srdci a ľutoval svoje hriechy.

Avšak podivný, posiaľ neznámy život svätého neušiel tiež ľudskému karhaniu; najmä egyptskí pustovníci egyptskí o ňom hovorili, že je pyšný čudák, ktorý len preto vedie tak mimoriadny život, aby bol ľuďmi obdivovaný. Keď to počuli biskupi a opáti, začali preverovať jeho pokoru a poslušnosť. Poslali k nemu niekoľko pustovníkov s rozkazom, aby ihneď zišiel dolu zo stĺpa a s nimi viedol poriadny život. Sotva však tento rozkaz počul, hneď bol pripravený zísť dole zo stĺpa. Skrze toto bola jeho pokora a poslušnosť potvrdená a bolo mu dovolené naďalej zotrvávať na stĺpe.

Pokora ho povýšila, pokora ho udržala na výške, kým neprišiel anjel Pána, aby ho ešte viac povýšil. Roku 460, začiatkom januára, videli ctihodného starca mlčiaceho kľačať cez dva dni; nebolo to nič neobyčajné; ale keď sa ani na tretí deň, v nedeľu, nehýbal, Antonius, jeden z jeho učeníkov, išiel k nemu, aby ho zobudil, nemohol však zobudiť spiaceho, pretože spal spánkom spravodlivých. Usnul teda v Pánu roku 460 v 69. roku svojho veku. Traja biskupi spustili mŕtvolu zosnulého zo stĺpa na oltár, ktorý pod ním stál, nesčíselné množstvo ľudu sa zbehlo zďaleka a zoširoka a sprevádzali mŕtvolu do mesta Antiochia, kde ju patriarcha mesta v sprievode 6 biskupov v hlavnom chráme pochoval.

Poučenie

Čo o sv. Simeonovi čítame, zdá sa byť na prvý pohľad nepravdepodobné, avšak tisíce očitých svedkov, králi a kniežatá ho na vlastné oči videli. Načo je však dobré takéto podivínstvo? Boh to nežiada a navyše je to aj proti zdravému rozumu. Očití svedkovia, spisovatelia, ktorí s týmto svätým v jednom čase žili, hovoria, že oni život sv. Simeona k nášmu zahanbeniu opísali. Však, k nášmu zahanbeniu. Kráľovstvo nebeské násilie trpí, a len kto si násilie činí, dosiahne ho; nuž a my, aké násilie si činíme, aké obety prinášame? Či nás príklad sv. Simeona len zahanbovať má, či nás nemá povzbudzovať k nasledovaniu? Vystavme si preto aj my stĺp k nebesám, stĺp vždy vyšší a vyšší, vystavme ho na viere ako základe, oviňme ho kvietím a ovocím lásky, a napokon zavŕšme ho vencom nádeje!

Modlitba

Ó božský Spasiteľ, Ježišu Kriste, ktorý si sv. Simeonovi tak veľkú horlivosť v kajúcnosti poprial, popraj i mne milostivo, aby som, nakoľko to môj stav dovoľuje, kríž v duchu kajúcnosti za Tebou niesol a tak večnej slávy hodným sa stal. Amen.

PDF (formát pre tlač)