Sv. Verena, panna –

1. septembra 2024  

Cirkev

Životopisné údaje

Sv.
Verena sa narodila
v 3. storočí po Kristu Pánu zo vznešených rodičov v Egypte.
Nábožní rodičia ju
odovzdali biskupovi sv.
Cheremonovi, aby ju vo sv. viere vyučoval. Po včasnej smrti dobrých
rodičov odišla z Egypta so svojimi pokrvnými, vojenskými
dôstojníkmi Móricom (Mauricom) a Viktorom do Milána v Itálii. Tu
žila nejaký čas
veľmi prísne
a túžila po mučeníckej smrti.

Toho
času panoval v rímskej dŕžave ukrutný cisár Dioklecián, ktorý
kresťanov veľmi prenasledoval. Zbožná panna navštevovala bez
strachu uväznených
kresťanov, utešovala
ich, upevňovala vo sv. viere a v stálosti v trápení a
odprevádzala ich na popravné miesta k mučeníckej smrti.

Roku 286 pozval Dioklecián za spolupanovníka Maximiána Herkulia, sedliackeho syna z mesta Sirmium (Sriem) v Panónii, ktorý bol veľmi surový, nemravný a ukrutný. Maximián tiahol s veľkým vojskom, súčasťou ktorého bola 22. légia, ktorá sa aj tébskou nazývala, z Itálie do Švajčiarska, aby tam a v Galii (terajšom Francúzsku) prenasledoval kresťanov. V kantóne Vallis, kde dnes Martinach (vtedy Oktodurum) stojí, obetovať chcel pohanským modlám obetu, aby víťazstvo dosiahol.

Tébská légia (6 600 mužov) bola kresťanská, na jej čele stál vodca Móric (Mauric), pokrvný zbožnej Vereny. Kresťanskí bojovníci nechceli pohanským bôžikom obetovať, pretože im to sv. viera nedovoľuje, že chcú však poslušne proti nepriateľom štátu bojovať a s pomocou Božou aj zvíťaziť. Keď im spolucisár Maximian riekol, že tiahnu proti kresťanom do Galie, odpovedali: «Radšej zahyneme mečom, než by sme proti svojim bratom a Ježišovi Kristovi svoj meč pozdvihli.»

Rozhnevaný Maximian hrozil. A zbožní kresťanskí vojaci, posilňovaní vo sv. viere svojím vodcom Móricom (Mauricom), riekli: «My nepôjdeme, my sme kresťania, nebudeme hrdúsiť svojich bratov!» A keď im ukrutník smrťou hrozil, riekol sv. Móric v mene svojich kresťanských bojovníkov: «Cisár a pane! My sme tvoji vojaci, ale sme i sluhami pravého Boha. Keď žiadaš od nás, čo neprotiví sa nášmu náboženstvu, poslúchame ťa vo všetkom a naše doterajšie držanie je ti toho dokonalým dôkazom; keď zamýšľaš iné, nuž
poslúchame Boha viac, než smrteľného človeka.»

Ukrutný
tyran dal tak dlho každého desiateho muža légie
zabiť,
kým všetkých 6 600 kresťanských bojovníkov neusmrtil. To stalo
sa roku
287 vo Švajčiarsku,
kde do teraz mesto Sv. Móric (vtedy Agaunum) slávu sv. vodca a
všetkých jeho spolumučeníkov ohlasuje.

Keď
zbožná panna Verena o tejto mučeníckej smrti svojich pokrvných a
celého kresťanského vojenského zboru
počula, ponáhľala sa na to krvavé miesto, aby,
keď to bude Božia
vôľa, aj
ona tam mučenícku korunu dostala.
Blízko terajšieho mesta Solothurn stretla zbožného muža, ktorý
jej radil, aby ďalej nešla a život svoj i naďalej Bohu zasvätila.
Keď jej túžba po mučeníckej smrti bola
zmarená, utiahla sa do
Jurských vrchov, vyhľadala tam zbožnú pustovníčku v skalnej
jaskyni, i žila s ňou za dlhší čas v zapieraní seba a na
modlitbách.

Chýr
o jej svätom živote rozniesol sa skoro po celom okolí. Mnohí
pohania obrátili sa na vieru Kristovu; lebo sv. panna poučovala
tých, ktorí sa k pustovni priblížili, v pravdách sv.
náboženstva. Na jej modlitbu boli
uzdravení mnohí
nemocní, slepí dosiahli zrak, zlým duchom posadnutí
boli pozbavení svojho
trápenia.

Keď
sa chýr o tých divoch rozniesol po okolí, zvedavý bol i rímsky
vladár v Solothurne, i žiadal si divotvornú pannu vidieť. A keď
ju uzrel, tak sa mu zaľúbila, že si ju chcel pojať
za manželku.

Sv.
panna nechcela vstúpiť do manželského stavu s pohanom. Vladár
dal ju chytiť a uväzniť. V žalári zjavil sa jej v nebeskej žiare
pokrvný mučeník, sv. Móric, obklopený mučeníkmi tébskej
légie.
Verena vzývala ich o pomoc a videnie zmizlo.

Tej
istej noci onemocnel nebezpečne pohanský vladár, i poslal pre sv.
pannu a prosil ju, aby ho uzdravila. Sv. Verena sa
modlila skrúšene k
dobrotivému Bohu za svojho nepriateľa. Jej modlitba bola vyslyšaná.
Vladár ozdravel a prepustil sv. pannu na slobodu. Sv. Verena sa
utiahla do svojej
pustovne a tam žila
so svojou družkou Bohu. Neskôr pridružili
sa k nim niektoré zbožné panny, až
povstal malý kláštor.

Nastal
veľký hlad v tom kraji a sv. panny, ktoré z práce rúk svojich a
z milodarov okolitých kresťanov žili,
trpeli
veľkú biedu. Sv. Verena modlila sa vrúcne k Bohu a jedného rána
našli
udivené
sestry štyridsať vriec múky pred dverami pustovne. Keď mnohé
zbožné panny pod jej správou
bohumilý život si volili,
odišla s nimi na ostrov pri ústí rieky
Aare
do Rýna; ale na ostrove bolo mnoho jedovatých hadov. Sv. Verena
modlila sa k Bohu, jedovaté
hady
sa odplazili do
vody a zbožné panny žily spokojne.

Neskôr
odišla sv. Verena do mesta Bad
Zurzach,
kde mnohých nemocných uzdravila. Posledné dni svojho Bohu milého
života prežila v pustovníckej
chyžke. I zjavila sa
jej preblahoslavená Panna Mária, ktorú neprestajne o príhovor
u božského Syna
vzývala, a oznámila jej, že ju k sebe povolá. A v krátkom čase
oslobodila sa duša sv. Vereny z väzby telesnej a odlietla do
nebeského blahoslavenstva.

To
stalo sa roku 320.
Telo sv. Vereny bolo
pochované bolo v Bad
Zurzachu. Keďže
sa nad
jej hrobom mnohé divy diali,
vystavené boli
k jej úcte mnohé chrámy vo Švajčiarsku.
Roku 308 dostal Rudolf IV. ostatky sv. Vereny, ktoré boli
roku
1350 prenesené do veľchrámu
sv. Štefana vo Viedni, kde sa podnes prechovávajú.

Modlitba

Ó Bože, ktorý medzi mnohými zázrakmi svojej milosti poskytuješ i slabému pokoleniu slávnu korunu svojich svätých mučeníkov, popraj i nám milosti, žeby sme príklad blahoslavenej Vereny, ktorej pamiatku dnes slávime, chválitebne nasledovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen

PDF (formát pre tlač)