Sv. Zefirín, pápež a mučeník –

25. augusta 2024  

Cirkev

Od roku 193 do roku 211 panoval v Ríme ako cisár Septimus Severus, pochádzajúci z Afriky. V mladom veku ho uzdravil kresťan Prokulus z ťažkej choroby a preto, keď sa Severus stal cisárom, povolal ho na svoj dvor a bol kresťanom tak naklonený, že i svojho syna Marka Aurélia Bassiana, inak Caracalla nazývaného, dal vychovávať kresťanke.

Roku 202 premohol Severus svojich odporcov a vydobyl skvelé víťazstvo nad Peržanmi; bol na vrchole svojej moci. Vo svojej sláve spyšnel a začal prenasledovať sv. Cirkev. Vydal prísny zákaz, aby nikto z pohanov na kresťanskú vieru neprestupoval. Miestodržitelia v Galii a v Afrike nemilosrdne vraždili nevinných kresťanov. Prvou obeťou bol sv. Ireneus, biskup v meste Lyone v Galii (Francúzsko), ktorý roku 202 s 19 000 veriacimi mučenícku smrť podstúpil, tak že kresťanská krv potokmi po uliciach mesta tiekla.

V
Afrike vykrvácal sv. Leonidas, otec slávneho učenca a cirkevného
spisovateľa Origena, a nesčíselný počet sv. mučeníkov. V tom
hroznom čase bol roku 202, po smrti sv. Viktora I. vyvolený za
pápeža Zefirín, rodom z Ríma.

Jeho horlivosť pre upevnenie sv. Cirkvi a jeho vynikajúce cnosti zapríčinili jeho vyvolenie na stolec sv. Petra. V tých smutných časoch ochraňoval sv. pápež neohrozene a prozreteľne svoje prenasledované stádo. Otcovské srdce jeho krvácalo, keď videl, ako vyznávači mena Ježišovho boli mučení, ale tešilo sa a plesalo i nad víťazoslávou ich mučeníctva.

Ale nielen ukrutný pohanský cisár Septimus Severus, lež i bludoverci strpčovali život horlivému Kristovmu miestodržiteľovi. Zaslepení a zlostní bludoverci, ako Marcion, Praxeas a montanisti, rozširovali medzi pravoveriacimi svoje bludné učenie a zapríčiňovali veľké pohoršenie.

Marcion sa narodil v meste Sinope pri Čiernom mori. Jeho otec stal sa v starobe biskupom a sám Marcion bol zbožne vychovávaný. Ako mládenec bol zvedený na zlú cestu a začal viesť pohoršlivý život, až ho jeho otec sám z Cirkvi vyobcoval. Prišiel do Ríma a chcel byť do Cirkvi prijatý. Keď mu hovorili, aby sa polepšil a od otca písmo doniesol, že bude prijatý, nahneval sa a zvolal: «Tak roztrhám vašu
Cirkev!»

A začal učiť, že sú dve večné bytia, svojvoľne vykladal sv. evanjeliá a listy sv. apoštolov, zakazoval stav manželský, požívanie vína a mäsa, a dovoľoval dva krsty. Jeho blud mal mnohých nasledovníkov. Praxeas učil, že jediná božská bytnosť stala sa v Kristu človekom. Montanus, narodený v meste Ardaban v Mýzii, stal sa kresťanom a pre svoje mnohé dobré skutky bol oslavovaný ako svätý. Zakrátko však spyšnel a chcel sa stať hlavou kresťanstva. Vydával sa za proroka a vymenoval si ku svojmu boku za prorokyne dve bláznivé ženy.

Učil, že jedine on s tými ženami obdržal plnosť milostí Ducha Svätého. Cirkev zachádzala posiaľ mierne s hriešnikmi, kresťania nemajú sa skrývať pred prenasledovaním, do manželstva neslobodno druhý raz vstúpiť, kto sa ťažkého hriechu dopustil, čo by aj pokánie činil, nemá byť v Cirkvi trpeným atď. Mal mnoho nasledovníkov. I vysokoučený a zaslúžený Tertulián čiastočne upadol do tohto bludu.

Svätého pápeža Zefirína to veľmi bolelo, že práve Tertulián, ktorý podľa svojich zriedkavých darov a vysokej učenosti mohol byť veľkou oporou sv. Cirkvi, sa dal montanistami zlákať. Jeho pád zapríčinil jeho priateľ Prokulus, ktorý bol horlivým montanistom. Zbožný a učený kňaz Kajus presvedčil Prokula, ktorý sa s mnohými poblúdencami do lona sv. Cirkvi vrátil. Sv. Zefirín udatne a vytrvalo bojoval proti bludoverským zvodcom. Jeho horlivým pôsobením sa mu podarilo získať i zblúdeného Natalisa.

Ten žil v Ríme ako nábožný kresťan a pretrpel počas prenasledovania Septima Severa pre svoje stále vyznávanie viery veľké muky. Bludoverci Asklepiodot a peňazomenec Theodot, ktorého predtým sv. pápež Viktor I. z Cirkvi vyobcoval, zapierali božstvo Ježiša Krista. Títo zviedli Natalisa k svojim bludom a vyvolili ho za biskupa bludovercov, i platili mu mesačne 170 strieborných denárov.

Ale milostivý Boh sa nad ním zmiloval. Natalis spoznal svoje poblúdenie a opustil kacírov. Jedného dňa si obliekol kajúcné rúcho a s plačom padol k nohám pápeža sv. Zefirína, i prosil ho o odpustenie a o zaslúženú pokutu. Svätý pápež prijal kajúcníka Natalisa späť do Cirkvi, až keď sa úplne presvedčil o jeho kajúcnom obrátení a oslobodil ho od cirkevných pokút, ktoré v prvých storočiach kresťanstva boli veľmi zdĺhavé a ťažké.

Roku 211 zomrel ukrutný cisár Septimus Severus v Yorku v Anglicku a na smrteľnej posteli zvolal zúfalo: «Bol som všetkým a všetko nič mi neosoží!»

Jeho nástupca a syn Marcus Aurelius Bassianus odvolal otcovo prísne nariadenie proti kresťanom a doprial sv. Cirkvi pokoj. Sv. Zefirín si vydýchol. Kresťanstvo prekvitalo a mnohí pohania sa dali v Ríme pokrstiť. Nariadil, aby tí, ktorí sa za kňazov chystajú, boli verejne pred kňazstvom a veriacimi posvätení a aby do stavu kňazského boli povýšení len ľudia učení a svätého života.

Nariadil, aby kňazi pri sv. omši biskupovi prisluhovali, aby patriarchovia, prímasi a metropoliti (arcibiskupi) biskupov bez privolenia pápeža neodsudzovali. Vysvätil trinásť biskupov a rozposlal na rozličné miesta trinásť kňazov a sedem diakonov. Roku 217, dňa 8. apríla bol zavraždený cisár Caracalla a jeho nástupcom sa stal Macrinus; keď pretoriáni i tohto roku 218 zavraždili, stal sa cisárom Bassianus, ktorý dovtedy žil v Sýrii ako najvyšší žrec Apollóna, prečo bol aj Heliogabalom nazývaný.

Za panovania tohto zaťatého pohana podstúpil sv. Zefirín mučenícku smrť, dňa 26. augusta roku 218. Sedemnásť rokov viedol sv. Zefirín požehnane cirkev Kristovu. Jeho telo bolo pochované na Via Appia neďaleko Kalixtovho cintorína.

Sv. Zefirín sa vyobrazuje v pápežskom rúchu, pri nohách rozpadnutá modla.

Modlitba

Popraj nám, prosíme, všemohúci Bože, aby sme, ktorí sa tešíme zásluhami sv. Zefirína, Tvojho mučeníka a pápeža, i jeho príkladom poučení boli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen

PDF (formát pre tlač)