Stretnutie týchto dvoch svätcov na posvätnom cykle má zvláštnu krásu. Cyprián v slávnom spore (O otázke platnosti krstu udeleného heretikmi) kedysi oponoval Apoštolskému stolcu: Večná Múdrosť sa teraz ponúka na úctu sveta v spoločnosti jedného z najslávnejších nástupcov svätého Petra.
Kornélius pochádzal z najvyššej šľachty; svedčí o tom jeho hrob, nedávno objavený v rodinnej krypte, obklopený najčestnejšími menami z radov patricijov. Povýšenie potomka Scipiovcov na panovnícky pontifikát spájalo minulú veľkosť Ríma s jeho budúcou veľkosťou. Decius, ktorý “by ľahšie znášal konkurenta vo svojej ríši ako biskupa v Ríme,” (Cyprián, Epist. x. ad Antonianum, ix.), práve vydal edikt na siedme všeobecné prenasledovanie. Ale Cæsar, ktorým hlavné mesto sveta obdarovala panónska dedina, nemohol zastaviť osudy Večného mesta.
Okrem tohto krvilačného cisára a jemu podobných, ktorých otcovia boli v meste známi len ako otroci alebo porazení nepriatelia, pravého Rimana, potomka Kornéliovcov, bolo možné spoznať podľa jeho rodovej prostoty, podľa pokojnej sily duše, podľa neohrozenej pevnosti, ktorá patrí k jeho rodu a ktorou ako prvý zvíťazil nad uzurpátorom, ktorý sa mal čoskoro poddať Gótom na hraniciach Dunaja. (Cyprián, Epist. 10: ad Antonianum viii, ix) A predsa, svätý pontife, si ešte väčší pokorou, ktorú na tebe obdivoval Cyprián, tvoj slávny priateľ, a tou čistotou svojej panenskej duše, vďaka ktorej si sa podľa neho stal vyvoleným Boha a jeho Krista. (Tamže, viii)
Ako veľký je po tvojom boku sám Cyprián! Akú cestu svetla vytýčil na nebi svätej Cirkvi tento konvertita kňaza Cœciliusa! Vo veľkorysosti svojej duše, keď raz zvíťazil pre Krista, zriekol sa poct a bohatstva, rodinného dedičstva a slávy nadobudnutej na poli výrečnosti. Všetci žasli, keď v ňom videli, ako hovorí jeho historik, úrodu zozbieranú skôr, ako bolo zasiate semeno. (Pontius, Diac., de vita et pass. Cyprian ii) Oprávnenou výnimkou sa stal pontifikom ešte ako neofyt.
Počas desiatich rokov jeho biskupského úradu naňho upierali zrak všetci ľudia nielen v Kartágu a v Afrike, ale na celom svete; pohania volali:
„
Pontifikát je pre mňa veľkým šťastím: Cypriána na lvy! Kresťania čakali len na jeho príkaz, aby ho poslúchli. Týchto desať rokov predstavuje jedno z najnepokojnejších období dejín. V ríši vládla anarchia, hranice boli dejiskom opakovaných nájazdov, všade zúril mor: v Cirkvi po dlhom mieri, ktorý ukolísal ľudské duše, nasledovalo prenasledovanie Deciusa, Galla a Valeriána. Prvé z nich, ktoré náhle prepuklo ako búrka, spôsobilo pád mnohých; toto zlo zasa viedlo k rozkolom pre prílišnú zhovievavosť jedných a prílišnú prísnosť druhých voči odpadlíkom.
Kto teda mal učiť padlých pokániu, (Cyprián, de lapsis.) pravdu heretikom, jednotu schizmatikom, (Cyprian, De unitate ecclesiæ) a synom Božím modlitbu a pokoj? (Cyprian, De oratione Dominica) Kto mal vrátiť panny k pravidlám svätého života? (Cyprián, De habitu virginis) Kto sa mal obrátiť proti pohanom ich rúhavým sofizmom? (Cyprián, Lib. ad Dementrianum a De idolorum vanitate) Pod mečom smrti, kto by hovoril o budúcom šťastí a prinášal útechu dušiam? (Cyprián, De mortalitate) Kto by ich naučil milosrdenstvu, (Cyprián, De opere et eleemosynis) trpezlivosti, (Cyprián, De bono patientiæ) a tajomstvo premeny jedu závisti na sladkosť spásy? (Cyprián, zelo et livore) Kto by pomohol mučeníkom, aby sa dostali na vrchol svojho božského povolania? Kto by podržal vyznávačov pri mučení, vo väzení, vo vyhnanstve? Kto by uchránil tých, čo prežili mučeníctvo, pred nebezpečenstvami, ktoré im hrozia pri znovuzískaní slobody. (Cyprián, De exhortatione martyrii a Epist. ad confessores)
Cyprián, vždy pripravený, ako sa zdalo, vo svojom neporovnateľnom pokoji vzdoroval mocnostiam zeme a pekla. Nikdy nemalo stádo istejšiu ruku, aby ho ubránilo pri náhlom útoku a zahnalo na útek divoké lesné svine. A aký hrdý bol pastier na dôstojnosť tejto kresťanskej rodiny, ktorú mu Boh zveril do vedenia a ochrany! Láska k Cirkvi bola takpovediac charakteristickou črtou kartáginského biskupa. Vo svojich nesmrteľných listoch svojim najodvážnejším a najšťastnejším bratom, vyznávačom Krista a cti Cirkvi, zvoláva: “Ó! naozaj blahoslavená je naša matka Cirkev, ktorú božská blahosklonnosť tak poctila, ktorá sa v našich dňoch preslávila slávnou krvou víťazných mučeníkov; predtým bola biela dobrými skutkami našich bratov, teraz ju zdobí purpur zo žíl jej hrdinov; medzi jej kvetmi nechýbajú ani ruže, ani ľalie.” (Cyprián, Epista viii. Ad martyres et confessores)
Nanešťastie práve táto láska, táto oprávnená, hoci falošne uplatňovaná žiarlivosť na vznešenú nevestu nášho Spasiteľa, priviedla Cypriána k omylu v závažnej otázke platnosti heretického krstu. “Jediná,” povedal, “jediná vlastní kľúče, moc Manželky; bránime jej česť, keď zavrhujeme znečistenú vodu heretikov.” (Epist. to Jubaianum, i. xi.) Zabúdal, že hoci vďaka milosrdnej liberálnosti nášho Pána’najnevyhnutnejšia zo sviatostí nestráca svoju cnosť, keď ju udeľuje cudzí človek, alebo dokonca nepriateľ Cirkvi; predsa len aj vtedy čerpá svoju plodnosť z Nevesty a skrze ňu; je platná len vďaka spojeniu s tým, čo ona sama koná.
Ako je pravda, že ani svätosť, ani učenosť neudeľuje človeku ten dar neomylnosti, ktorý náš Pán prisľúbil len nástupcovi svätého Petra. Možno práve na dôkaz tejto pravdy Boh dopustil, aby tento pominuteľný mrak zatemnil taký vznešený intelekt, akým bol Cyprián’s. Nebezpečenstvo nemohlo byť vážne, ani omyl trvalý u toho, ktorého vládnuca myšlienka je vyjadrená týmito slovami: “Kto nezachováva jednotu Cirkvi, či si myslí, že zachováva vieru? Kto opúšťa Petrov stolec, na ktorom je Cirkev založená, môže si lichotiť, že je ešte v Cirkvi?“ (De unitate Ecclesiæ, iv)
Veľký vo svojom živote, Cyprián bol ešte väčší v smrti. Valerián vydal príkaz na vyhladenie hlavného kléru; a v Ríme, Sixtus II, nasledovaný Vavrincom, viedol cestu k mučeníctvu. Galérius Maximus, prokonzul Afriky, vtedy konal v Utike zhromaždenie a prikázal predviesť Thascia Cypriána. Biskup však nedovolil, aby sa “česť jeho cirkvi zmrzačila” smrťou na diaľku od jeho biskupského mesta. (Epist. ultima, lxxxiii. Ad clerum et plebem) Počkal teda, kým sa prokonzul nevráti do Kartága, a potom sa vydal verejným vstupom do mesta.
V dome, ktorý mu niekoľko hodín slúžil ako väzenie, Cyprián, pokojný a bez pohnutia, naposledy zhromaždil svojich priateľov a rodinu okolo svojho stola. Kresťania sa ponáhľali zo všetkých strán, aby strávili noc so svojím pastierom a otcom. Takto, kým ešte žil, držali prvú vigíliu jeho budúceho sviatku. Keď ho ráno priviedli pred prokonzula, ponúkli mu kreslo, ktoré bolo zahalené ako biskupské kreslo. Bol to skutočne začiatok biskupskej funkcie, pontifikovi’jemu vlastný osobitný úrad, aby v jednote s večným veľkňazom položil svoj život za Cirkev.
Výsluch bol krátky, lebo nebola nádej, že sa podarí otriasť jeho stálosťou, a sudca vyniesol rozsudok, že Thascius Cyprián musí zomrieť mečom. Cestou na miesto popravy vojaci vytvorili čestnú stráž biskupovi, ktorý pokojne postupoval obklopený svojím klérom ako v slávnostné dni. Hlboké dojatie rozochvievalo obrovský zástup priateľov a nepriateľov, ktorí sa zhromaždili, aby asistovali pri obete.
Nadišla hodina. Pápež sa modlil rozkročmo na zemi; potom vstal, prikázal dať na popravu dvadsaťpäť zlatých, vyzliekol si tuniku a odovzdal ju diakonom. Sám si priviazal obväz cez oči; kňaz s pomocou poddiakona mu zviazal ruky; zatiaľ čo ľudia okolo neho rozprestreli plátno, aby prijali jeho krv. Až keď sám biskup vydal príkaz, trasúci sa kat spustil meč. Večer prišli veriaci s fakľami a s hymnami pochovať Cypriána. Bolo to 14. septembra roku 258.
Prečítajme si najprv verše, ktoré posvätil svätou liturgiou rímsky biskup.
Cornelius, pôvodom Riman, bol zvrchovaným pontifikom počas vlády cisárov Galla a Volusiana. V spolupráci so sväticou menom Lucina preložil telá svätého Petra a Pavla z katakomb na čestnejšie miesto odpočinku. Telo svätého Pavla’Lucina uložila na svojom pozemku na Ostijskej ceste, blízko miesta, kde bol sťatý; zatiaľ čo telo kniežaťa apoštolov Kornélius uložil neďaleko miesta jeho ukrižovania. Keď sa o tom dozvedeli cisári a navyše im oznámili, že na radu pápeža sa mnohí stali kresťanmi, Kornélia vyhnali do Centumcellæ kde mu napísal Cyprián, kartáginský biskup, aby ho utešil.
Častý výskyt týchto kresťanských a charitatívnych stykov medzi oboma svätcami vyvolal veľkú nevôľu cisárov, a preto bol Kornélius predvolaný do Ríma, kde ho akoby vinného zo zrady zbili bičmi s oloveným hrotom. Potom ho odvliekli pred obraz Marsu a prikázali mu obetovať; keďže však rozhorčene odmietol spáchať takýto bezbožný čin, osemnásteho októbra na Kalendy ho sťali. Blahoslavená Lucina s pomocou niekoľkých klerikov pochovala jeho telo v pieskovisku na svojom panstve, neďaleko Kallixtovho cintorína. Jeho pontifikát trval asi dva roky.
Cirkev si požičiava od svätého Jeronýma jej chválospev na svätého Cypriána.
Z knihy svätého kňaza Jeronýma o cirkevných spisovateľoch.
Cyprián pochádzal z Afriky a najprv tam s veľkým ohlasom vyučoval rétoriku. Keď ho kňaz Cæcilius, od ktorého prijal svoje priezvisko, presvedčil, aby sa stal kresťanom, rozdal potom všetok svoj majetok chudobným. Krátko na to, keď sa stal kňazom, bol zvolený za biskupa Kartága. Bolo by zbytočné rozvádzať jeho genialitu, pretože jeho diela prevyšujú slnko. Trpel za cisárov Valeriána a Gallienus, v ôsmom prenasledovaní, v ten istý deň ako Kornélius bol umučený v Ríme, ale nie v tom istom roku.
Svätí pontifikovia, zjednotení teraz v sláve, ako ste boli kedysi v priateľstve a v mučeníctve, zachovajte v nás ovocie svojho príkladu a učenia. Váš život nás učí pohŕdať poctami a bohatstvom pre Krista’a venovať Cirkvi všetku svoju oddanosť, ktorej svet nie je hoden. Kiež by to pochopili tí nespočetní potomkovia vznešených rodov, ktorých pomýlená spoločnosť zviedla na scestie. Nech sa od vás slávne naučia zmariť bezbožné sprisahanie, ktoré sa ich snaží vyhubiť v hanebnom zabudnutí a nútenej nečinnosti. Ak sa ich otcovia zaslúžili o ľudstvo, oni sami môžu teraz nastúpiť na vyššiu kariéru užitočnosti, kde úpadok nepoznáme a raz prinesené ovocie je večné. Pripomínajte pokorným i veľkým v Božom meste, že pokoj i vojna majú kvety, ktorými sa korunuje Kristov vojak: biely veniec dobrých skutkov sa ponúka tým, ktorí nemôžu ašpirovať na ružový diadém mučeníctva. (Cyprián, Epista viii. Ad martyres et confessores)
Bdej, Cyprián, nad svojou cirkvou v Kartágu, ktorá teraz konečne obnovuje svoju mladosť. A ty, Kornélius, obnov Rímu jeho slávnu minulosť. Zosaď cudzinca z jeho trónu, veď pani sveta nesmie poslúchať žiadneho vládcu od vikára Kráľa kráľov. Nech je jej rýchle oslobodenie pre jej ľud signálom na úplnú obnovu, ktorá teraz nemôže byť ďaleko, ak sa neblíži koniec sveta.
Čtvrtý ekumenický koncil sa konal v Chalcedóne v chráme svätej Eufémie; pri hrobe tejto svätej Panny bol odsúdený bezbožný Eutyches a bola obhájená dvojaká prirodzenosť Bohočloveka. Zdá sa, že veľká mučeníčka prejavovala záľubu v štúdiu posvätnej náuky: teologická fakulta v Paríži si ju zvolila za svoju osobitnú patrónku a starobylá Sorbona si s mimoriadnou úctou uchovávala pozoruhodnú časť jej požehnaných relikvií. Odporúčajme sa jej modlitbám, ako aj modlitbám svätej vdovy Lucie a vznešeného Geminiána, ktorých Cirkev spája s ňou.
Modlitba
Daj, Pane, radostné vydanie našim modlitbám, aby sme napodobnili stálosť vo viere svätých mučeníkov Eufémie, Lucie a Geminiána, ktorých deň utrpenia si každoročne pripomíname s úctou. Prostredníctvom.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.
