Skôr ako uplynuli dve storočia od víťazstva kríža nad rímskym modlárstvom, satan začal opäť kričať o víťazstve. Kým eutychianizmus bol korunovaný v Byzancii v osobe Anastázia Mlčanlivého, na Západe sa rozmohol arianizmus. Na celom starovekom území ríše vládla heréza a takmer všade prenasledovala Cirkev, ktorá teraz nemala za svojich synov nikoho iného ako porazených.
“Ale nebojte sa, radšej sa radujte,” hovorí Baronius na tomto mieste svojich análov; “je to Božia Múdrosť, ktorá sa ešte stále rada hrá vo svete. Ľudské myšlienky majú len malú váhu pred tým, kto drží svetlo vo svojich rukách, aby ho ukryl, keď sa mu zachce, a keď chce, aby ho opäť vyniesol na svetlo. Temnota, ktorá teraz pokrýva zem, označuje hodinu, keď v srdciach Frankov vypukne úsvit a katolícka viera tam zažiari v celej svojej sláve.” (Baron. Annal. eccl. ad ann. 499, xv; rok 496 je dnes všeobecne uznávaný ako dátum pokrstenia Klovisa.“
Málo známy je v našich časoch takýto spôsob písania dejín, avšak takýto názor zaujal prvý a najväčší historik Cirkvi. Pri takomto sviatku, ako je tento, by sme nemohli urobiť nič lepšie, než súhrnne zopakovať jeho opis Frankov.
Ako môžeme neobdivovať tú prozreteľnosť, ktorá Cirkvi nikdy nechýba? Zo stredu kmeňov, ktoré sú ešte pohanské, na druhý deň po nenapraviteľnom páde ríše, si Boh formuje nový ľud, vychováva si knieža: proti nim sa musí prelomiť stúpajúci príval heretikov a barbarov. Takto sa v skutočnosti v priebehu vekov javilo božské poslanie franských kráľov.
Akú energiu má viera na udržanie kráľovstiev; a akú osudnú silu má kacírstvo na vykorenenie každej rastliny, ktorú neurčil náš nebeský Otec! Na dôkaz toho pozri, ako sa kniežatstvá Gótov, Vandalov, Herulov, Alani, Suevi, a Gepidi úplne zanikli; zatiaľ čo Frankovia vidia svoj malý kúsok zeme požehnane zúrodnený a zasahujúci ďaleko do okolitých území. (Ibid. ad ann. 484, cxxxv)
Odteraz sa ukázala sila Frankov, keď ich do boja predišiel Kríž. Doteraz neznámi a bojujúci o existenciu, teraz všade víťazili. Stačilo, aby uznali Krista, aby dosiahli najvyšší vrchol slávy, cti a slávy. Pri takomto rozprávaní nehovorím nič iné než to, čo je známe celému svetu. Ak sa im dostalo väčšej priazne ako iným národom, bolo to preto, že boli vynikajúci vo viere a neporovnateľní v zbožnosti, takže horlivejšie bránili Cirkev ako vlastné hranice. (Baron. Annal. eccl. ad ann. 514, xxiii)
Mimochodom, patrilo im jedinečné a skutočne obdivuhodné privilégium: hriechy kráľov nikdy nepriniesli tomuto ľudu, ako mnohým iným, podriadenie sa cudziemu jaru. Zdá sa, že prísľub žalmu (Psalm 88, 31-34) bol obnovený v prospech tohto národa: Ak jeho deti opustia môj zákon … a nebudú zachovávať moje prikázania, navštívim ich neprávosti prútom … ale svoje milosrdenstvo mu neodnímam. (Baron. Annal. eccl. ad ann. 514, xxvii)
Všetka česť teda svätému pontifikovi, ktorý sa zaslúžil o to, aby bol nástrojom takýchto nebeských dobrodení! Podľa vyjadrenia svätého pápeža Hormisda, “Remigius obrátil národ a pokrstil Klovisa uprostred zázrakov podobných tým z apoštolského veku.” (Hormisd. Epist. 1, ad. Remigium) Modlitby Klotilda, a práce Genevie, pokánia mníchov, ktorí obývali lesy Gaul, mali nepochybne veľký podiel na obrátení, ktoré prinieslo takú radosť anjelom. Ak by nám to priestor dovolil, mohli by sme rozprávať o tom, ako ho pripravovali aj veľkí biskupi piateho storočia, Germanus z Auxerre, Lupus z Troyes, Anian z Orleánsu, Hilary z Arles, Memertus a Avitus z Vienne, Sidonius Apollinaris a mnohí ďalší, ktorí v tej dobe temna udržiavali Cirkev na dennom svetle a vzbudzovali rešpekt u barbarov.
Remigius, súčasník a pozostalý väčšiny z nich a ich súper vo výrečnosti, vznešenosti a svätosti, akoby ich všetkých zosobňoval v tú vianočnú noc, predznamenanú toľkými túžbami, modlitbami a utrpením. V krstiteľnici Panny Márie’na Reims sa franský národ narodil Bohu; ako doteraz na brehu Jordánu, aj teraz bolo vidieť holubicu nad vodou, ktorá tentoraz neoslavovala Ježišov krst, ale krst Cirkvi’najstaršej dcéry; priniesla dar z neba, svätú čašu s krizmou, ktorá mala v budúcich storočiach pomazať franských kráľov na “najdôstojnejších zo všetkých kráľov zeme.” (Matth. paríž. ad ann. 1257: Archiepiscopus Remensis qui regem Francorum cæleste consecrat chrismate (quapropter rex Francorum regum censetur diynissimus) est omnium Franciæ parium primus et excellentissimus)
Dva kostoly v meste Remeš si nárokujú česť týchto slávnych pamiatok: a úctyhodná bazilika, v ktorej ležal Remigius s kalichom krizmatu pri nohách a strážený dvanástimi peermi, ktorí obklopovali jeho nádherné mauzóleum. Tento kostol svätého Remigia niesol meno caput Franciæ, (Mabillon. Annal benedict. xlvii. 30: Diplom Gerbergæ reginæ) hlavou celého Francúzska až do tých októbrových dní roku 1793, keď z jeho znesvätenej kazateľnice zaznelo slovo, že dni temna sa skončili; keď bola rozbitá svätá ampula a relikvie apoštola Francúzska boli hodené do spoločného hrobu (neskôr však boli objavené a autenticky uznané; a dodnes sú predmetom najväčšej úcty pútnikov).
Po 74 rokoch biskupského úradu, najdlhšom, aký bol kedy v dejinách zaznamenaný, Remigius odletel do neba 13. januára, v deň výročia svojej biskupskej vysviacky a zároveň svojho narodenia. Ešte v tom istom storočí bol za jeho sviatok zvolený prvý október; v tento deň boli jeho relikvie po prvýkrát preložené na čestnejšie miesto, a to uprostred zázrakov, aké zdobili jeho život.
Preloženie sv. Remigia je názov, ktorý tomuto dňu dodnes dáva kostol v Remeši, ktorý na základe osobitného privilégia slávi v oktávový deň Epifánie hlavný sviatok svojho slávneho patróna. Nasledujúce lekcie si požičiavame z ofícia toho dňa.
Remigius, nazývaný aj Remedius, sa narodil v Leóne, zo vznešených rodičov menom Æmilius a svätej Celinie. Boli už v pokročilom veku a medzi vlastným ľudom boli známi svojou cnosťou, keď im narodenie tohto dieťaťa predpovedal slepý pustovník menom Montanus; ten si neskôr obnovil zrak tým, že si do očí prikladal trochu mlieka, ktorým bolo dojča Remigius živené. Budúci apoštol Frankov sa v mladosti venoval modlitbe a štúdiu v ústraní, ale čím viac sa stránil spoločnosti ľudí, tým viac sa jeho sláva šírila po celej provincii.
Po smrti Bennadia, reimského arcibiskupa, bol Remigius, ktorý mal síce len 22 rokov, ale zrelý charakter starca, jednomyseľne zvolený, či skôr násilne dosadený za arcibiskupa. Snažil sa uniknúť bremenu biskupského úradu, ale na Boží príkaz sa musel podriadiť. Po vysvätení biskupmi provincie spravoval svoju cirkev s múdrosťou skúseného veterána.
Bol výrečný, učený v Písme; bol vzorom pre svoj ľud a skutkami plnil to, čo učil slovami. Starostlivo a usilovne poučoval vlastné stádo o tajomstvách viery a zaviedol disciplínu medzi svojím klérom. Potom sa podujal šíriť Kristovo kráľovstvo v Belgicku; a keď obrátil ľud na vieru, založil niekoľko nových biskupstiev a vymenoval ich za pastierov: v Terouanne svätého Antimunda alebo Aumonta, v Arrase svätého Vedasta a v Laone svätého Genebalda.
Obdivuhodné Remigiove diela, ktoré sa šírili široko-ďaleko, naplnili úžasom myseľ Klovisa a jeho ešte stále pohanských Frankov. Keď Klovis, ktorý už zvíťazil nad Gaulmi, triumfoval nad Alemanmi aj v bitke pri Tolbiacu vzývaním Kristovho mena, poslal po Remigia a ochotne si vypočul jeho výklad Kristovho učenia. Remigius naliehal na kráľa, aby prijal vieru, ten však odpovedal, že sa obáva odporu svojich ľudí. Keď to oznámil Frankom, tí jednohlasne zvolali: “Zriekame sa smrteľných bohov, zbožný kráľ, a sme pripravení nasledovať nesmrteľného Boha, ktorého hlása Remigius.”
Vtedy im biskup podľa cirkevného zvyku uložil pôst a po tom, čo v prítomnosti kráľovnej sv. Klotildy, dokončil kráľovi’náboženskú výučbu, pokrstil ho v deň Narodenia nášho Pána’a oslovil ho týmito slovami: “Sklop hlavu v pokornosti, Sicambrijský; uctievaj, čo si doteraz pálil, spáľ, čo si uctieval.”Po krste ho pomazal svätou krizmou so znakom Kristovho kríža.
Pokrstených bolo viac ako 3 000 príslušníkov vojska, ako aj Albofleda, Klovisova’ sestra, ktorá čoskoro nato zomrela; pri tejto príležitosti Remigius napísal, aby kráľa utešil. Jeho ďalšia sestra, Lanthilda, bola oslobodená od ariánskej herézy, pomazaná posvätnou krizmou a zmierená s Cirkvou.
Remigius bol mimoriadne liberálny k chudobným a milosrdný k hriešnikom. “Boh nás tu neumiestnil,” by povedal, “aby sme vykonávali hnev, ale aby sme sa starali o ľudí.” Počas koncilu raz z božskej moci udrel ariánskeho biskupa do nemoty, až kým ho znameniami nepoprosil o odpustenie, keď mu vrátil reč týmito slovami: “V mene nášho Pána Ježiša Krista, ak máš o ňom správnu vieru, hovor a vyznávaj vieru Katolíckej cirkvi.” Biskup, ktorému sa vrátil hlas, protestoval, že verí a v tejto viere aj zomrie.
Koncom života Remigius stratil zrak, ale krátko pred smrťou sa mu vrátil. Vedel, že v deň svojho odchodu bude sláviť svätú omšu a svoje stádo posilňoval posvätným Kristovým telom. Potom sa rozlúčil so svojím klérom a ľudom, každému dal bozk pokoja nášho Pána’a plný dní a dobrých skutkov odišiel z tohto života na januárové idy v roku Pána 533, keď mal 96 rokov. Pochovali ho v oratóriu svätého Krištofa; a ako za života, tak aj po smrti sa preslávil zázrakmi.
Toto je vhodná príležitosť, aby sme priblížili krásnu formulu, ktorá sa právom nazýva Modlitba Frankov, ktorá pochádza z prvých vekov monarchie. (Pitra. Hist. de S. Léger, Introduct. s. xxii, xxiii)
MODLITBA
Mohúci, večný Bože, ktorý si ustanovil ríšu Frankov, aby bola na celom svete nástrojom tvojej božskej vôle a mečom a oporou tvojej svätej Cirkvi: Prosíme ťa, aby si vždy a všade bránil svojím nebeským svetlom pokorným synom Frankov, aby videli, čo majú robiť na podporu tvojho kráľovstva na tomto svete, a aby v záujme naplnenia toho, čo videli, neustále rástli v láske a statočnosti.
Svätý Lev IX povedal svojim súčasníkom, a my opakujeme jeho slová, týkajúce sa francúzskej krajiny:
Vyjadrite svojej láske, že musíte slávnostne sláviť sviatok blahoslaveného Remigia; lebo to pre iných nie je apoštol, je ním aspoň vzhľadom na vás. Vzdávajte teda svojmu apoštolovi a otcovi takú úctu, aby ste si podľa božského prísľubu zaslúžili žiť dlho na zemi a aby ste jeho modlitbami získali do vlastníctva večnú blaženosť. (Leon. ix. Epist. xvii)
Keď takto prehovoril, zvrchovaný pontifik práve posvätil tvoj kostol, vtedy už po tretí raz prestavaný s veľkoleposťou, ktorú si vyžadovala rastúca zbožnosť ľudu. Deväť storočí, ktoré odvtedy uplynuli, zväčšili tvoje nároky na vďačnosť národa, do ktorého si vlial taký energický život, že sa mu žiaden iný nevyrovnal v trvaní. Prijmi našu vďaku, ty, ktorý si bol ako nový Silvester pre nového Konštantína.
Chvála nášmu Pánovi, ktorý v tebe zjavil svoje zázraky! Pamätajúc na tie Božie gestá ktoré vo všetkých krajinách vykonali jej synovia Frankovia, Cirkev uznáva (Lect. 1 Noct. in proprio Remensi et aliis) oprávnenosť aplikovať na teba krásne slová, ktoré ohlásili Mesiáš: “Uši, ostrovy, a počúvajte, ľudia, z diaľky. Pán ma povolal od lona … a povedal: … Hľa, dal som ťa za svetlo pohanom, aby si bol mojou spásou až po najvzdialenejšie končiny zeme.”
Vskutku to bol deň spásy, ten vianočný deň, keď sa nášmu Pánovi zapáčilo požehnať tvoje úsilie a splniť túžby tvojho dlhého biskupstva. Svätou vierou, ktorú si učil, si bol vtedy zakladateľom ľudu, nového ľudu zloženého z víťazov a porazených v tej francúzskej krajine, ktorý, keď sa raz sám vzchopil, čoskoro obnovil Bohu zničené dedičstvá.
O pravá Cirkev, jediná nevesta, zajatá a zúbožená, hľa, Remigius povstáva, aby povedal tvojim synom , ktorí sú spútaní: “Vyjdite von a tým, čo sú v temnotách: Ukážte sa!“” Zo severu i z juhu, spoza mora, hľa, prichádzajú v zástupoch: “všetci títo prichádzajú k tebe. Preto, vzdajte chválu, nebesia, a radujte sa, zem, lebo Pán potešil svoj ľud po celom storočí herézy a barbarstva Boh opäť ukázal, že nebudú zahanbení tí, čo ho čakajú. (Izaiáš 49,23)
Naša dôvera v Boha bude opäť odmenená, ak ty, ó, Remigius, ráčiš predložiť nášmu Pánovi modlitbu Frankov, ktorí zostali verní uctievaniu tvojej pamiatky. Odpadlíci zapredaní satanovi môžu istý čas tyranizovať oklamaný dav, ale oni nie sú národ. Príde deň, keď Kristus, ktorý je vždy Kráľom, povie anjelom svojej stráže tie slová svojho poručíka Klovisa: “Nepáči sa mi, že títo Góti vlastnia dobrú franskú zem; vyžeňte ich, lebo patrí nám.” (Greg. Turon. Histor. Franc. ii. 37; Hinemar. Vita S. Remigii, li)
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.