Svätý Tomáš Akvinský očami byzantskej teológie (Prvá časť) –

Lucia Laudoniu

9. mája 2024  

Cirkev História

V kronikách sa písal rok 1273. Bol sviatok svätého Mikuláša a Doctor subtilis práve celebroval svätú omšu. „Všetko, čo som napísal, vyzerá ako slama,“ povzdychol si učený dominikán, otrasený z mystického zážitku, po ktorom jeho brko, ustavične smädné po Múdrosti, definitívne vyschlo. Tak hovorí legenda, ktorá sa dočkala rôznych, aj protichodných výkladov.

Strecha – bezpečie a istota

Odporcovia Tomášovej myšlienkovej sústavy by mali vedieť, že latinské stramentum označuje slamu určenú na pokrývanie striech (tectum stramineum). Strecha je synonymum rodinného útočiska, ochrany a bezpečia.

Svätec si po mystickom zjednotení sa s Kristom počas svätej omše uvedomuje, že slamenú strechu jeho filozofie podpálil oheň Ducha Svätého nie preto, aby ju zničil, ale aby premenil ľudské a oslávil božské.

Arcana verborum Tomášovho výroku nijako nesúvisia s prirovnávaním intelektuálneho odkazu veľkého učiteľa k nepatrnému, vetrom zlomenému steblu slamy. Jeho slová hrajú na psaltérium pokory. V knihe Genesis (Gn 24,25) má slama (palea, genitív plurálu palearum) význam krmiva pre hospodárske zvieratá, v prenesenom zmysle nutrimentum animae (pokrm duše).

Slová svätého Tomáša o slame nemožno interpretovať ako odvolanie jeho učenia, v opačnom prípade by pápež Lev XIII. netúžil po renesancii tomizmu na teologických fakultách, aby ním spálil sufizantných slamených panákov modernistickej skepsy.

Niektorí protizápadne orientovaní pravoslávni autori (John Romanides, Christos Yannaras, Sergej Bulgakov et al.) nespravodlivo obviňujú Akvinského, že uväznil Boha v klietke scholastického rozumu. Výrok svätého Tomáša o slame je podľa nich prejavom odklonu dominikánskeho filozofa od hegemónie racia. Lenže scholastika nie je apoteózou chladnej logiky. Mystika je vetrom, ktorý vanie scholastickej lodi do plachát.

Východný punc scholastiky

Percepcii diela svätého Tomáša v byzantskom milieu sa systematicky venuje Marcus Plested, autor syntézy Pravoslávne čítanie Akvinského – Meniace sa paradigmy v historickej a systematickej teológii (Orthodox Readings of Aquinas – Changing Paradigms in Historical and Systematic Theology).

Plested podrobuje pravoslávnu animozitu voči scholastike prísnej revízii. Mýty o diskordancii deduktívnych sylogizmov a hypermystického byzantského antiracionalizmu žiaľ stoja na mylnej patristickej eisegéze (εἰσήγησις – proces subjektívnej reinterpretácie posvätných textov, opak exegézy). Inými slovami, scholastika a mystická vrúcnosť nie sú nepriatelia „na život a na smrť“.

Marcus Plested šokuje tvrdením, že ideový odporca „otca hésychazmu“ Gregora Palamu Barlám Kalábrijský, ktorého pravoslávni teológovia vykresľujú ako zarytého scholastika, v skutočnosti scholastikom vôbec nebol. Plested považuje Barláma za byzantského predchodcu radikálnych protestantských pietistov, ktorí kládli na prvé miesto subjektívnu a nezriadenú náboženskú emocionalitu a odmietali ratio pro ratione.

Čo z toho vyplýva? Súčasní „neopalamiti“ ako John Romanides, sú podľa Plesteda vlastne antischolastickí „barlámovci“, ktorí sa skrývajú pod Palamovou svätožiarou, no so skutočným Gregorom Palamom, ktorý (ako upozorňuje John Meyendorff v monografii A Study of Gregory Palamas, London 1964) získal vynikajúce vzdelanie na byzantskom cisárskom dvore, rešpektoval svetské vedy, rád špekuloval a dobre poznal Aristotela, nemajú veľa spoločného.

Plested vie, že grécko-ruské pohŕdanie scholastickou metódou nevyhnutne vedie k teologickej osifikácii – skostnateniu, ktoré sa ponáša na tvrdnutie kostí. Prvým exponentom scholastiky podľa Plesteda nie je nik menší, než východná „lýra Parakléta“ – hymnograf, ikonodul a svätec Ján Damascénsky s jeho apodiktickou syntézou kresťanskej dogmatiky De fide orthodoxa. Ak dovedieme Plestedovu odvážnu hypotézu ad absurdum, povieme, že scholastika sa vďaka Jánovi z Damasku vlastne zrodila na Východe!

Priateľ byzantských Otcov

Nie je prekvapujúce, že náš dominikánsky sapientiae amicus venoval svätému Jánovi Damascénskemu zvýšenú pozornosť a horlivo študoval latinské preklady jeho spisov, osobitne jeho triadologické a pneumatologické názory. Rovnako si vážil svätého Dionýza Areopagitu, medzi Grékmi vysoko ceneného.

Slabinou pravoslávneho „antitomizmu“ je redukcia myslenia svätého Tomáša na „produkt“ Západu. Slávny Doctor abstractionum bol – ako sme už naznačili – možno východnejší, než si myslíme. Súčasní akademici dokonca nachádzajú v tomistickom korpuse stopy byzantskej doktríny o theosis.

Philosophus subtilis majstrovsky pracoval s teologickým aparátom východných Otcov a živo sa zaujímal o problém kánonickej jednoty medzi Tiberom a Bosporom.

Má svätý Tomáš Akvinský „východnú tvár“? Aká bola recepcia jeho učenia v gréckych eparchiách, a ktorý pravoslávny hymnograf 15. storočia je autorom pozoruhodnej byzantskej liturgickej poézie k pocte Anjelského doktora?

Svätý Tomáš a Lyonský koncil

Pri retrospektívnom pohľade na mystickú skúsenosť dominikánskeho učenca sa zabúda na dôležitý detail: filozof celebroval eucharistickú obetu na sviatok svätého Mikuláša a aj kaplnka, v ktorej vyslovil svoj slávny výrok o slame, bola zasvätená tomuto východnému taumaturgovi.

Aquinas prechovával k arcibiskupovi lýkijskej Myry hlbokú, priam detsky úprimnú úctu. Na sviatok svätého Mikuláša zostavil homíliu začínajúcu slovami žalmistu „Inveni David servum meum“ („Našiel som Dávida, môjho služobníka“). Tomáš Akvinský sa považoval za služobníka svätého Mikuláša, patróna Ruska, Grécka či Albánska.

Je známe, že svätý Tomáš zomrel počas cesty na Lyonský koncil, ktorý chcel nájsť spoločnú reč medzi Východom a Západom. Na zasadnutiach koncilu už nemohol byť prítomný fyzicky, no duchovná prítomnosť veľkého dominikána bola nespochybniteľná.

Latinskí konciloví otcovia pripisovali Tomášovmu opuskulu Contra errores Graecorum (Proti omylom Grékov, názov diela bol eufemisticky preložený do češtiny ako Rozprava s řeckými teology, zrejme z „ekumenických“ dôvodov) značnú autoritu. Dielo však vzniklo jedenásť rokov pred udalosťami v Lyone. Akým spôsobom by priama konfrontácia s gréckou stranou ovplyvnila a prehĺbila Tomášovu argumentáciu, môžeme len špekulovať.

Ex Occidente lux

Filozofovi v dominikánskom habite nebola grécka kultúra cudzia. Otázkou zostáva, či jeho (toľko diskutovaný) príklon k Aristotelovi môžeme skutočne interpretovať ako prejav kryptohelenizmu.

Nemôžeme spochybniť, že tento „christianizovaný aristotelik“ (so všetkými plusmi aj mínusmi tohto spojenia) verne kľačal pri oltári Kristovej Múdrosti. Aquinas stál oboma nohami na kresťanskej pôde a nepredal by vieru za misu pohanskej šošovice. Z nej si ujedali niektorí Heléni, pre ktorých bolo pravoslávie už len ošúchanou kultúrnou fasádou.

Echo učenia svätého Tomáša rezonovalo aj byzantskou spoločnosťou. Aká bola jeho intenzita, haec difficillima est quaestio. Propápežsky orientovaní orthodoxní Gréci vzali Tomášove apofatické princípy na milosť najskôr z polemických dôvodov.

„Jeho popularita“, píše Byzantineambassador.com, „sa z veľkej časti obmedzovala na antipalamistov (odporcov mystiky svätého Gregora Palamu, pozn. naša) a unionistov (prívržencov myšlienky cirkevnej jednoty s pápežom, pozn. naša). Byzantskí unionisti, opravujúc Akvinského grécke citácie, študovali jeho teológiu tak hlboko, že prekročili Tiber“ a niektorí z nich sa skutočne stali rímskymi katolíkmi.

Byzantský tomizmus

„Snáď žiadna postava to nedokáže ilustrovať lepšie, ako Scholarios – prvý konštantínopolský patriarcha pod osmanskou vládou –, ktorý bol tomistom až do špiku kosti“, čítame v článku Svetlo zo Západu: Byzantská recepcia svätého Tomáša Akvinského (Ex Occidente lux: The Byzantine Reception of St. Aquinas). Za sériou príspevkov na webe Byzantineambassador.com sa skrýva ruka troch popularizátorov východorímskej kultúry – historika Henryho Hopwooda-Philipsa, archeológa Maxa Dampiera a dokumentaristky Elisabeth Pirschovej.

Keď patriarcha Gennadios Scholarios utekal z horiaceho a poníženého Konštantínopola, ktorý padol k sultánovým nohám, niesol si v batohu jedinú knihu. Tou knihou bola antológia z diel svätého Tomáša Akvinského. Podľa legendy bola jediným majetkom, ktorý si patriarcha odniesol zo svojej konštantínopolskej rezidencie…

„Ten, kto sa stane jeho nasledovníkom, už nepotrebuje žiadnu inú múzu,“ vyhlásil vraj na adresu Anjelského doktora. Paradoxne, Scholarios bol po páde metropoly na Zlatom rohu čoraz zarytejším odporcom únie. „Najúžasnejší Tomáš, kiežby si sa nenarodil na Západe! Potom by si už nebol povinný ospravedlňovať chyby tej cirkvi, týkajúce sa vychádzania Ducha Svätého,“ to sú ďalšie slová pripisované Gennadiovi Scholariovi, byzantskému hierarchovi večne zmietanému búrkou vlastného rozumu.

Dodnes sa vášnivo diskutuje, či sa tento tomista v patriarchálnom omofore zjednotil so stolcom svätého Petra aspoň in corde. Aj taký pravoslávny „antilatiník“, ako je Craig Truglia, priznáva, že naši rímskokatolícki apologéti našli v dielach Gennadia Scholaria prekurzor doktríny o Nepoškvrnenom počatí Bohorodičky. S hypotézou, že pravoslávny Scholarios učil o Nepoškvrnenom počatí, vstúpil na teologické fórum uniatský kňaz Stephen G. Gulovich v roku 1954. Otec Gulovich konštatuje, že „vďaka dôkladnému oboznámeniu sa so slovami svätého Augustína, svätého Tomáša Akvinského či Francisca de Mayronis sa jeho (Scholariove) diela vyznačujú teologickou precíznosťou, ktorú jeho (byzantskí) predchodcovia nepoznali.“

Ako sa zdá, divinus Aquinas viedol dialóg s odlúčeným Východom aj dlho po smrti (alebo lepšie povedané, po svojom narodení sa pre Nebo). Stella Occidentalis výraznejšie zažiarila na byzantskom nebi v decembri 1354, keď λατινόφρων („latinsky zmýšľajúci“) Demetrios Kydones ukončil preklad Sumy proti pohanom (Summa contra gentiles). Krúžok byzantských intelektuálov, oslnených leskom starého Ríma, bol málopočetný, ale vplyvný.

Pravoslávna hymnografia svätého Tomáša

Krétsky rodák Joannis (Janus) Plousiadenos bol priateľom byzantského latinofila a neskoršieho kardinála Bessariona. Horlil za zmierenie pravoslávia s Rímom a teologické vody rozčeril spisom Obhajoba Florentského koncilu (Defensio synodi Florentinae).

Plousiadenos vkladal do teológie svätého Tomáša veľa nádejí. Piliermi duchovného mosta, ktorý mal spojiť grécky a latinský kultúrny breh, bola podľa Plousiadena najmä liturgická poézia, verne odrážajúca lex credendi.

Učený Kréťan je autorom málo známych kompozícií k pocte svätého Tomáša Akvinského, ktoré však upadli do zabudnutia v dôsledku gréckej opozície voči únii ratifikovanej pod arkádami Florencie. Meno dominikánskeho mysliteľa sa z kalendára gréckej cirkvi vytratilo – a s ním aj gréckojazyčná hymnografia ad festum eius.

Plousiadenove hymny svätému Tomášovi z 15. storočia vyniesol na svetlo Božie hudobný súbor Cappella Romana špecializovaný na byzantskú kalofóniu. Formácia pod vedením londýnskeho muzikológa Alexandra Lingasa vydala v roku 2009 významnú antológiu stredovekých gréckych spevov z baziliánskeho opátstva Grottaferrata Byzancia v Ríme (Byzantium in Rome). O anglický preklad orthodoxnej hymnografie svätého Tomáša sa postaral Marcus Plested.

V druhej časti článku si predstavíme Plousiadenove skladby v slovenskom preklade. Aké básnické τρόποι používa, aby oslávil prínos subtílneho doktora pre všeobecnú Cirkev? Zalistujeme si v štúdiách potvrdzujúcich Tomášovu znalosť byzantskej doktríny de divinizatione, ktorej počiatky nájdeme u kappadóckych Otcov, a spoznáme ukrajinského gréckokatolíckeho arcibiskupa, ktorý umiestnil ikonu svätého Tomáša Akvinského do svojej katedrály.

PDF (formát pre tlač)