Čukotský folklór, zápis v roku 1895
V pradávnych dobách žil jeden človek s obrovským stádom polárnych sobov. Okrem stáda nemal nikoho. Raz sa mu polovica stáda kdesi zatúlala, preto sa rozhodol, že ho pôjde hľadať. Pri hľadaní stáda stretol ženu, s ktorou rozmnožil svoj rod. Časom ich deti vytvorili veľký bratský národ, až miesta bolo menej a menej. Ľudia sa preto rozhodli odísť smerom na západ. Ako putovali, vidia, že v celej zemi niet riek, pred očami sa im strácali i hviezdy. Napriek stmievaniu však putovali ďalej. Cestou stretli vlka s veľkým stádom, o niečo ďalej Havrana, neskôr malého vtáčika – zimušku. Pomaly sa vytratil aj úsvit a nastala úplná tma.
,,Čo je to za čudo? Čo je to za čudo?“, pýta sa človek. ,,Všade samá tma, stádo strážiť nemožno! Ako budeme žiť v tejto temnote?“
Zimuška hovorí: ,,Pôjdem za Havranom a poprosím ho o radu!“
Zimuška našla Havrana a hovorí: ,,Ako majú ľudia žiť? Čo je to za vesmír bez svetla?“
Kurkyľ sa zamyslel a odpovedá: ,,Tak pôjdeme, vyskúšame, uvidíme.“
Vybrali sa spolu na cestu, aby zistili, čo sa udialo.
Po ceste stretli jarabicu, ktorej hovoria: ,,Poď s nami, pomôžeš nám rozsvietiť celý vesmír!“
A tak sa stalo. Ako šli cestou, tma bola hustejšia a hustejšia. Zimuška s jarabicou z obidvoch strán preďobávali tmu, až si polámali obrovské zobáky. Aby mohli ďalej pokračovať, Havran im zobáky obrezal nožom (odvtedy ich majú malé). Potom Havran jedným silným úderom rozbil tmu a nastalo brieždenie.
Vrátili sa k ľuďom. Kurkyľ hovorí: ,,Pozrite sa, svitá. A teraz pôjdeme hľadať slnko.“
Ako to vyslovil, vyletel vysoko do oblakov. Priletel do vrchného sveta, pozerá: jedno dievča sa hrá s loptami. Havran jej hovorí: ,,Daj mi loptu“. A ona odpovedá: ,,Nedám!“
Dievča mu ale loptu hodilo. Havran z plnej sily loptu odrazil a po silnom údere z nej vypadlo slnko. Potom si vypýtal aj druhú loptu, z ktorej vypadol mesiac. Z tretej lopty sa rozsypali hviezdy, ale Havranovo snehobiele perie obhorelo dočierna.
Ten istý človek opäť hovorí: ,,A z čoho budeme piť vodu? Urob rieku!“
Havran mu vyhovel. Najprv vytvoril brehy a medzi nich vložil vodu, ktorá začala tiecť do všetkých strán. Potom vytvoril skaly a najväčšiu z nich postavil v strede mora. Tam stvoril aj vtákov a vrátil sa oddýchnuť do temnej zeme. Na úsvite preletel svetom, v zobáku priniesol dve veľké morské skaly a povedal ľuďom: ,,Zostaňte tu, toto je vaša zem, ktorú som stvoril pre vás.“
Ako Havran povedal, tak sa aj stalo. Po čase sa ľudský rod opäť rozmnožil. Zem bola pre ľudí malá a tak sa poniektorí rozhodli odísť znova na západ. Vtedy Havran povedal: ,,Tento národ som stvoril, ale ľudia sa zmenili, upadli a zhrešili!“
Onedlho celý národ odišiel na západ. Havran preletel ponad vysokú trávu, kde videl sedieť dvoch ľudí, muža a ženu. Oni jediní zostali v starom domove. Vyniesol ich z trávy na zem: ,,Žite na tejto zemi, rozmnožte v nej mnohopočetný národ, paste svoje stáda. A ak raz bude tesno na zemi, s týmto predošlým národom bojujte.
БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 160 – 162.
Preklad: Mgr. Soňa Valovičová.
