Synodikon orthodoxie – liturgická kondemnácia heréz v byzantskej tradícii –

Synodikon orthodoxie – liturgická kondemnácia heréz v byzantskej tradícii –


Lucia Laudoniu

18. apríla 2024  


Cirkev

Teológia siedmeho ekumenického koncilu zanechala v byzantskej liturgii nezmazateľné stopy, a to nielen v otázke reviviscencie kultu ikon. Návrat k ikonodúlii na Východe posilnil vedomie triumfujúcej Cirkvi (Ecclesia triumphans), ktorá však neprestáva byť Cirkvou trpiacou (Ecclesia patiens). Cirkev je víťaznou práve preto, že je zároveň trpiacou in Christo, cum Christo, per Christum.

Deň, keď sa rúcajú modly

Na pamiatku obnovenia úcty k ikonám bol do kalendára cirkví konštantínopolskej tradície zavedený sviatok Nedele orthodoxie (lat. Dominica Orthodoxiae, gr. Κυριακή της Ορθοδοξίας), v slovanskom prostredí Nedeľa pravoslávia. Termín „pravoslávie“ v tomto kontexte označuje pravovernosť, proclamatio fidei rectae, a so schizmatickou animozitou voči Rímu nemá nič spoločné.

V prostredí východných cirkví mimo pápežskej jurisdikcie je spoločenstvo s patriarchom Západu hodnotené ako leonina societas, hoci z dejín vieme, že bez morálnej i praktickej podpory pápežstva by východní Rimania svoj boj s ikonoklazmom prehrali.

V Nedeľu orthodoxie, ktorá tradične pripadá na prvú nedeľu Veľkého štyridsaťdňového pôstu, si byzantská cirkev osobitne pripomína „hyper-historickú“, teda „nad-dejinnú“, večnú a transfinitnú podstatu dogmatických právd kresťanstva.

V katedrálnych chrámoch bývalo zvykom čítať po svätej liturgii tzv. Synodikon orthodoxie (Synodicum orthodoxiae) – slávnostný kánonický dokument so sústavou anatém proti rôznym heretikom, útočiacim na teologicko-filozofickú integritu východnej cirkvi.

Z čítania Synodika, ktorého základom bola a je kondemnácia ikonoborcov, sa postupne vyvinul jedinečný rítus, ktorý praktizujú napríklad aj gréckokatolícki melchiti. Prinášame vám pohľad do dejín Synodika, jeho stručnú charakteristiku, a zamyslíme sa aj nad jeho významom pre duchovný život.

Neskorobyzantské vyobrazenie víťazstva orthodoxie zo začiatku 15. storočia. Kompozícii dominuje centrálna ikona Bohorodičky, ktorú uctieva klérus, ľud i členovia cisárskeho dvora.
Zdroj: Steven Zucker / flickr.com

Z Byzancie na Rus a späť

Synodikon orthodoxie neexistuje v jedinej normatívnej podobe, jeho obsah a charakter sa v priebehu storočí dopĺňal a obohacoval. Register anatematizovaných náuk a osôb okrem iného závisel aj od toho, či sa dané cirkevné spoločenstvo nachádzalo v kánonickom zväzku so svätopeterskou katedrou.

Pravoslávne (intelliguntur, s Rímom nezjednotené) komunity integrovali do Synodika aj anatémy namierené contra Latinos, tie sú však neskoršou interpoláciou a viac než s čistotou dogmy, súvisia s umelou a zbytočnou verbálnou kanonádou namierenou na pápežské pálium.

Pôvod tohto dokumentu však nie je „anti-okcidentálny“ a siaha do čias, kedy pupočná šnúra medzi Východom a Západom ešte nebola prestrihnutá nožnicami pýchy. Za autora prvej verzie Synodika býva považovaný konštantínopolský patriarcha svätý Metod I. (Μεθόδιος), ktorého v roku 847 vystriedal na patriarchálnom stolci známy Fotius.

Obrad proklamácie anatém sa spočiatku praktizoval len v gréckojazyčných eparchiách. Na Rus prenikol až v 17. storočí vďaka helenizačnému úsiliu patriarchu Nikona. Staroverecké komunity ho nepraktizujú.

Otázkou zostáva aj to, do akej miery bolo čítanie Synodika na Nedeľu orthodoxie udomácnené v karpatskom priestore. Do rumunského pravoslávia sa obrad anatematizovania bludárov na prvú pôstnu nedeľu vracia až koncom „storočia pary“ ako reakcia na vytriezvenie z frankofónie.

Liberálna transylvánska hierarchia sa verejnému čítaniu Synodika pôvodne vyhýbala kvôli dobrým diplomatickým vzťahom s maďarskými kalvínmi a luteránskymi Sasmi, čo malo za následok, že rumunskú cirkev nahlodával vermiculus „politickej korektnosti“, zatiaľ čo veriaci strácali schopnosť dištinkcie medzi orthodoxiou a kakodoxiou.

Plač matky nad stratenými deťmi

Rusko-americký skladateľ Boris Ledkovsky, ktorý viedol pravoslávne spevácke zbory v Paríži a v Berlíne, daroval svetu jedno z najsugestívnejších zhudobnení byzantsko-slovanského obradu promulgácie anatém. Pri práci na tomto diele si podľa jeho vlastných slov predstavoval milujúcu matku, ako plače nad stratenými deťmi.

Lacrimans mater je mariánskym obrazom, ale aj obrazom Cirkvi, ktorá naplnená smútkom túži po návrate márnotratných synov. Verejné čítanie anatém preto nie je chladným aktom kliatby, manipulatívnou kritikou oponentov, ani elitárskou, anomálnou singularitou.

Anatéma je vo svojej podstate terapeutickým nástrojom – Cirkev v rámci duchovnej etiológie múdro rozoznáva príčiny a symptómy herézy ako choroby, ktorá inevitabili modo vedie k duchovnej smrti.

Heréza v eschatologickom zmysle ale nemôže ublížiť oslávenému Kristovmu telu, ktoré je perfectum semper et pellucidum. Útočí na bojujúcu Cirkev a pribíja ju na kríž, aby v očiach sveta vyzerala bezmocná.

Zátišie s lebkou a lekárskou knihou. Olejomaľba talianskeho majstra 18. storočia.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Rumunský prekladateľ Synodika, akademik Ioan I. Ică si všíma paralely medzi Mojžišovou zmluvou (prijatie a odovzdanie Desatora) a legislatívou kresťanských ekumenických koncilov. Keď Cirkev prešla temnotou ikonoklastického zajatia (ktoré teológovia 9. storočia metonymicky prirovnávali k veterotestamentárnemu egyptskému otroctvu), iussu monituque Dei vyryla do kamenných dosák ľudských sŕdc, ako píše Ică, „požehnania pre tých, čo dodržujú Zákon (učenie Evanjelia, pozn. naša), ako aj kliatby, ktorým sú podrobení všetci tí, ktorí ho porušujú.“ Najdôležitejšou časťou Synodika však nie sú anatémy, ale zvelebovanie víťaznej Cirkvi, ktorá pôsobí v tých, ktorí ju milujú.

Štruktúra Synodika – úvodné obrady

Slávnostný obrad čítania Synodika sa začína zvolaním diakona („Požehnaj, vladyka!“). Biskup (kňaz) prednesie tradičnú formulu benedikcie („Požehnaný Boh náš…“) a zhromaždený ľud sa modlí modlitby zvyčajného začiatku („Kráľu nebeský…“, trojsvätú pieseň až po „Príďte, pokloňme sa“), ktorými sa v byzantskom obrade začína každé ofícium.

Nasleduje Žalm 75, podľa počítania Septuaginty 74. žalm („Oslavujeme ťa, Bože, oslavujeme ťa a tvoje meno vzývame“), ktorý ukončuje malá doxológia („Sláva… I teraz“) a trojnásobné aleluja.

Žalmista učí, že Boh poráža pýchu hriešnikov, no spravodliví vztýčia hlavy. Slová tohto žalmu podčiarkujú bifilárnu (dvojvláknovú) podstatu Synodika, v ktorom jedno myšlienkové „vlákno“ tvoria anatémy a druhé polychróniá, teda prianie mnohých liet pravoverným kresťanom, patriarchom, kniežatám a cisárom, ktoré spravidla nasleduje po čítaní anatém.

Po speve žalmu diakon číta veľkú ekténiu, do ktorej sa vkladajú osobité prosby za ochranu Cirkvi pred bludmi, za odvrátenie rozkolov a návrat zblúdilcov do jediného Kristovho ovčinca. Po ekténii zaznie spev „Boh je Pán a zjavil sa nám“ s veršami tropárov na príslušný hlas (modus) podľa Oktoichu.

Pokračovanie obradu ďalej vykazuje paralely s bohoslužbou slova v rámci svätej liturgie – diakon prednáša prokimen, po ktorom nasledujú čítania z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom (Rim 16, verše 17–20) a z Evanjelia podľa Matúša (Mt 18, verše 10–18).

Po zvestovaní Božieho slova prichádza čas na spev tzv. vrúcnej (násobnej) ekténie, ako je tomu aj na svätej liturgii, no opäť so špeciálnymi prosbami za dar pokánia a návrat hriešnikov do lona Cirkvi.

Slávnostná procesia svätých na Nedeľu orthodoxie. Rumunská ikona.
Zdroj: youtube.com

Na tejto viere stojí svet!

Po vrúcnej ekténii a modlitbách celebranta zhromaždenie jednohlasne vyznáva vieru recitovaním Nicejsko-carihradského symbolu viery, ktorý diakon „zosilňuje“ slovami: „Toto je viera apoštolov, toto je viera našich predkov, toto je pravoslávna (správna, pravoverná) viera, na tejto viere stojí svet!“

Kým predchádzajúce úkony (ekténie, prosby za obrátenie heretikov) mali predovšetkým suplikačný a katechetický rozmer (čítanie príslušných perikop z Apoštola a Evanjelia), po prednese Kréda nadobúda obrad čítania Synodika kogentný, autoritatívny charakter. Cirkev počúva slová svojho Majstra, ktorý cum caritate volá k sebe stratené ovce, no keď na Jeho lásku odpovedajú zatvrdnutosťou a nenávisťou, zdvíha varovný prst.

Múry chrámov sa otriasajú kliatbami proti Áriovi, Gótovi Wulfilovi, ale aj proti protestantom, počnúc Lutherom až po súčasných „strážnikov“ novoariánskej Strážnej veže.

Zoznam anatém pôvodne záväzný pre Rumunskú pravoslávnu cirkev sa nachádza v rukopise z roku 1890 z fondu Štátneho archívu v Iaşi. Materiál bol opätovne publikovaný v modlitebníku (Euchologion) z dielne monastiera s patrocíniom svätých archanjelov Michala a Gabriela v obci Petru Vodă v rumunskej župe Neamț. Už spomínaný preklad, pod ktorý sa podpísal Ioan I. Ică a ktorý „zavesil“ na web redakčný tím portálu Crestinortodox.ro, vychádza z gréckych prameňov.

Rumuni – na rozdiel od Grékov – zakončujú rítus čítania Synodika hymnom Te Deum. Tento klenot latinskej hymnografie bol v minulosti pripisovaný svätému Ambrózovi Milánskemu, no moderná textová kritika v ňom rozpoznala básnické umenie Nicetu (nominatív Nicetas, Νῑκήτᾱς) z Remesiany – dácko-rímskeho biskupa a svätca, ktorý odovzdal dušu Pánovi v roku 414.

Prípad vojenského zbeha

Ako už bolo povedané, zoznam anatém v jednotlivých jurisdikciách mierne variuje. Gréckokatolícke cirkvi, pochopiteľne, nebudú čítať Synodikon s anatémami proti pápežovi alebo proti svätému Františkovi z Assisi, ktoré sa tu a tam objavujú v niektorých gréckych redakciách textu.

V dejinách sa však vyskytol aj prípad, že meno osoby, ktorú jedna jurisdikcia zapísala do Synodika v duchu zlovestnej damnatio memoriae, iná národná pravoslávna cirkev rehabilitovala. Je to prípad ukrajinského občianskeho vodcu, kozáckeho hajtmana Ivana Mazepu.

Ivan Mazepa – zradca alebo hrdina?
Zdroj: commons.wikimedia.org

Rusi považujú Mazepu za vojenského zbeha, keďže v bitke pri Poltave v roku 1709 vypovedal službu cárovi Petrovi I. a pridal sa na stranu Švédov. Ruská pravoslávna cirkev ho za to „odmenila“ exkomunikáciou. Mazepovo meno sa tak ocitlo na „čiernej listine“ Synodika so slovami, že je „trikrát viac prekliaty ako Judáš!“

Lenže kozácky veliteľ sa dostal do nemilosti z politických dôvodov, nie za odklon od pravoslávia. Ba čo viac, štedro financoval výstavbu pravoslávnych chrámov a kyjevské baroko pod jeho organizačnou taktovkou priam kvitlo. Konštantínopolský patriarchát, tradičný ideový rival Moskvy, preto kliatbu nad Mazepom neuznal.

Ruská cirkev však anatému nad ukrajinským vodcom odmietla odvolať a kňazi subordinovaní Moskve nesmeli za Mazepu slúžiť zádušné panychídy. Ukrajinskí veriaci sa tak obracali na gréckokatolíkov, ktorí Mazepu nepovažovali za heretika a ruský Synodikon „nebrali vážne“.

Mazepovmu prípadu venuje pozornosť napríklad John Glen King v monografii Obrady a ceremónie gréckej cirkvi v Rusku (The Rites and Ceremonies of the Greek Church in Russia). King v 18. storočí publikoval prvý anglický preklad cirkevnoslovanského Synodika ruskej proveniencie, v ktorom nechýbalo ani Mazepovo meno.

Na perách sa však vynára otázka: Ako môže pravoslávie považovať svoj Synodikon za baštu pravovernosti, keď sa jednotlivé národné cirkvi v priebehu dejín nevedeli zhodnúť na tom, ktoré mená patria na „čiernu listinu“ a ktoré nie?

Nebeská liturgia spravodlivých, ako ju znázornil Grék Georgios Klontzas. V dolnej časti obrazu, pod podlahou chrámu, vidíme Peklo plné heretikov.
Zdroj: commons.wikimedia.org

A diskusia pokračuje…

Diskusia o obsahu Synodika opäť nabrala na obrátkach v roku 2016, kedy sa na Kréte konala ostro sledovaná σύναξις – panortodoxná synoda v réžii Grékov, opäť bojkotovaná Ruskom. Niektoré pravoslávne (najmä tzv. starokalendárne) eparchie však uznesenia krétskej synody odmietli akceptovať, keďže tá sa vyslovila v prospech pokračovania teologického dialógu pravoslávia s Rímom.

Anatémy proti krétskemu snemu jednostranne vložil do Synodika metropolita gréckeho Pirea Seraphim (Mentzelopoulos). Navrhol tiež čítať anatému proti ekumenizmu, čo sa nie všade stretlo s pochopením.

Metropolita Seraphim na seba pritiahol pozornosť médií už v marci 2010, kedy vyzval britskú panovníčku Alžbetu II., aby zbavila rytierskeho titulu speváka Eltona Johna. Popová (anti)hviezda sa rúhala Pánovi Ježišovi Kristovi, keď ho provokatívne nazvala homosexuálom. Statočný metropolita vo verejnom liste uviedol, že „(perverzný spevák) sa odvážil uraziť vtelenú bohoľudskú Osobu, ukrižovaného a vzkrieseného Božieho Syna, pripisujúc mu svoju vlastnú psychopatologickú úchylku.“

Ruská pravoslávna cirkev integrovala do Synodika aj anatému proti slobodomurárom, čo sa nedá nazvať inak, než factum laudandum!

Duchovný význam Synodika orthodoxie môžeme, ut ita dicam, prirovnať k značkovanej turistickej trase. Na cestách-necestách sa stretávame aj s výstražnými značkami. Ich cieľom nie je vydesiť nás, ale naopak, ochrániť. Aj liturgicky proklamované anatémy sú duchovnými výstražnými značkami. Varujú kresťanov pred možným pádom do priepasti, a to nie je málo.

***

Melchitská cirkev, ktorá patrí do rodiny východných katolíckych cirkví, praktizuje obrad čítania Synodika orthodoxie v plnej jednote s rímskym apoštolským stolcom. Na priloženom videu si môžete pozrieť časť tejto zaujímavej byzantskej bohoslužby (v anglofónnom svete známej ako The Anathema Service) v anglickom znení. Melchitská gréckokatolícka redakcia Synodika je v porovnaní s gréckymi a rumunskými pravoslávnymi variantmi značne skrátená. Nečítajú sa mená osôb, o ktorých nemáme istotu, či boli materiálnymi alebo formálnymi heretikmi (napríklad mená stredovekých byzantských filozofov). Hovorí sa, že menej je viac. Caveat Cirkvi je v prvom rade namierené proti stále aktuálnym starovekým herézam, ktoré si v našej dobe opäť obliekajú nebezpečný výstroj.

video
play-sharp-fill

PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 €
10 €
20 €
50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)