V štrnástom storočí sa v Španielsku a Portugalsku objavil jedinečný náboženský fenomén: marani. Takto sa nazývali Židia v týchto krajinách, ktorí síce navonok prijali kresťanstvo, ale naďalej tajne dodržiavali prikázania judaizmu a židovské zákony.
Medzi pokrstenými boli aj násilne pokrstení, ktorí boli násilne privedení ku krstiteľnici počas nepokojov a pogromov v Kastílii a Aragónsku v roku 1391, ale bolo aj veľa tých, ktorí prijali novú vieru z vlastnej vôle, aj kvôli zvýšeniu svojho spoločenského postavenia. Niektorí opustili židovskú tradíciu ešte pred krstom, čo im uľahčilo zmenu vierovyznania. Situácia pokrstených, ktorí sa ocitli medzi judaizmom a kresťanstvom, bola nejednoznačná a postoj kresťanov k nim bol nepriateľský: naďalej ich vnímali ako outsiderov, ktorí svoju skutočnú identitu skrývali pod kresťanskou maskou.
V Kastílii a Aragónsku sa od začiatku rozlišovalo medzi “domácimi” a “novými” kresťanmi židovského pôvodu, ktorých viera bola pochybná. Začali sa nazývať maranmi (španielsky: marrano – prasa) a tornadisos (obracači). Spočiatku boli považovaní za osobitnú skupinu, z ktorej členov krst nezmyl typické židovské črty (podľa Talmudu “Žid, aj keď zhreší, zostáva Židom”). Prví Židia sa objavili v Španielsku v časoch raného kresťanstva. Na začiatku 5. storočia vtrhli na Pyrenejský polostrov Vizigóti a v 6. storočí, po prijatí katolicizmu, bolo Židom zakázané zastávať verejné funkcie. Zakázané boli aj verejné náboženské aktivity a manželstvá medzi Židmi a kresťanmi. Začiatkom 7. storočia kráľ Sizebut nariadil násilne pokrstiť židovské deti. V roku 711 jedna z vizigótskych frakcií požiadala o pomoc Arabov a Berberov zo severnej Afriky, ktorí boli neskôr nazývaní Maurami, a v roku 755 bol vyhlásený Kordóbsky kalifát.
V Kordóbskom kalifáte a v ďalších arabských štátoch v Španielsku sa Židia dostali na výslnie a niektorí z nich sa stali štátnikmi. Postupne posilnené kresťanské štáty v Španielsku začali opätovné dobývanie krajiny známe ako reconquista. V trinástom storočí boli Arabi vytlačení z väčšiny územia Španielska a v ich rukách zostalo len malé územie v oblasti Granady. Spočiatku boli kresťania voči Židom tolerantní, ale čoskoro sa začalo prenasledovanie. Zelená dáma (ako sa inkvizícia nazývala v Španielsku podľa farby jej uniforiem) prísne sledovala “katolíckych Židov”. Manželstvo Izabely Kastílskej a Ferdinanda II. Aragónskeho v 15. storočí znamenalo začiatok zjednotenia Španielska.
Izabela, katolíčka, si želala, aby sa krajina stala čisto kresťanskou. Dňa 31. marca 1492 bol podpísaný kráľovský edikt o vyhnaní Židov zo Španielska. Dostali štvormesačnú lehotu na vysporiadanie svojich záležitostí a predaj svojho majetku; bolo však zakázané vynášať peniaze a šperky. V Španielsku mohli zostať len tí, ktorí súhlasili s krstom. Jedna zo židovských “ciest exilu” viedla do Portugalska. Kráľ João II. povolil zostať v krajine len bohatým Židom (napriek zákazu vývozu cenností niektorí zostali); ostatní museli krajinu opustiť do 8 mesiacov. Ale po smrti následníka trónu a samotného João II. keď sa kráľom stal jeho synovec Manuel I., Židia mohli zostať. Manuelovou manželkou mala byť španielska infantka; podmienkou sobáša bolo, že v Portugalsku nesmú byť žiadni Židia. Niektorí z nich, podobne ako predtým v Španielsku, súhlasili s krstom, iní odišli do Turecka. Po smrti Manuela I. sa prenasledovanie Židov obnovilo.
Niektorí z Maranov, ktorí boli prenasledovaní rovnako ako Židia, utiekli do protestantských krajín, predovšetkým do Holandska (kam sa v 17. storočí presťahoval hlavný židovský kapitál). Pokiaľ ide o náboženstvo Maranov, za kresťanskou fasádou maskujúcou židovský obsah sa postupne zmenilo na svojrázny synkretizmus, ktorý ich historik Cecil Roth nazval “maranské náboženstvo”. Roth nás informuje, že niektorí tajní portugalskí Židia si nakoniec z judaizmu ponechali len vieru, že spása (chápaná na kresťanský spôsob) je možná skôr dodržiavaním Mojžišovho zákona než zákona Kristovho, a že mali svojich vlastných svätých, “svätú Ester” alebo “svätého Tobiáša” (v ortodoxnom judaizme neexistuje pojem rovnajúci sa kresťanskému svätcovi).
Na rozdiel od svojich španielskych predchodcov z 15. storočia portugalskí Marani dodržiavali všetky katolícke obrady, chodili na omšu a spovedali sa, takže sa mohli právom chváliť tým, že vedú ” čisto kresťanský život”. Tento spôsob života im tak silno prirástol k srdcu, že neskôr, keď sa ocitli v protestantskom Holandsku, odhalili svoju tajnú príslušnosť k judaizmu, až keď im ako katolíkom hrozilo vyhostenie. Ako sa teda odovzdávali maranské tradície z generácie na generáciu?
Určite nemohlo byť reči o úprimnosti od útleho detstva, keď deti ešte nevedia držať jazyk za zubami. Najčastejšie sa tak dialo v období dospievania a zdá sa, že aj obrad Bar micva (náboženská dospelosť) sa stal akousi mystickou iniciáciou. Tento obrad zvyčajne viedla matka rodiny.
V priebehu 16. storočia sa podnikaví portugalskí “obchodníci” rozšírili do všetkých častí vtedy známeho sveta a ako priekopníci rozvíjajúceho sa kapitalizmu vytvorili sieť nových obchodných vzťahov. V roku 1773 portugalský reformátor markíz de Pombal jedným ťahom pera zrušil právne rozlišovanie medzi “pravými” a “novými” kresťanmi. Rozsiahle prenikanie židovských dynastií do všetkých vrstiev spoločnosti ilustruje nasledujúca historická anekdota:
“Portugalský kráľ José I. vydal príkazl, aby každý Portugalčan, ktorý je v príbuzenskom vzťahu so Židmi, nosil žltý klobúk. O niekoľko dní neskôr sa na dvore objavil markíz de Pombal, ktorý držal tri takéto klobúky. Udivený kráľ sa opýtal: “Čo s nimi chcete urobiť?” Pombal odpovedal, že má v úmysle splniť kráľov príkaz. “Ale,” spýtal sa kráľ, ‘prečo máte tri klobúky? “Jeden z nich je pre mňa,” odpovedal markíz, “druhý pre veľkého inkvizítora a tretí pre prípad, že by si Vaše Veličenstvo chcelo zakryť hlavu.”
Inkvizícia bola zrušená v roku 1821. Maranské náboženstvo však naďalej existovalo a spájalo verejné dodržiavanie kresťanských obradov s tajným vyznávaním judaizmu. Znovu sa objavili v dvadsiatom storočí po prvej svetovej vojne. Pod vplyvom svojich starých tradícií naďalej dodržiavali židovské sviatky, recitovali staré modlitby v portugalčine a za zatvorenými dverami odmietali Krista, ktorého božstvo oslavovali v kostoloch. Ich počet bol niekoľko tisíc a žili v odľahlých oblastiach severného Portugalska. Najznámejším predstaviteľom maránov nie je nikto iný ako Josemaria Escriva, katolícky svätec kanonizovaný v roku 2002, zakladateľ Kňazského spoločenstva Svätého kríža a osobný prelát katolíckej cirkvi Opus Dei.
Téme sa čiastočne venuje film: Deň hnevu:
M. Zgurskaja, Armádny magazín
