Badde hovorí, že svätý Dominik, keď sa jeho prvé sestry dominikánky odmietli presťahovať do novej budovy kláštora San Sisto Vecchio v Ríme bez práve tohto obrazu Panny Márie, preniesol ho v 13. storočí pešo do nového kláštora. To znamená, že už vtedy sa obraz tešil najvyššej úcte. Zaujímalo by ma, či svätý Dominik pri prenášaní tohto obrazu spoznal, že je na ňom Panna Mária.
Ale to nie je kľúčom príbehu. Badde a jeho manželka sa počas svojho výskumu dozvedeli, že obraz bol v roku 1960 reštaurovaný a v historických záznamoch o tomto reštaurovaní sa im podarilo zistiť, že Panna Mária predtým držala v natiahnutej, vystretej ruke akési biele plátno alebo látku. Tento objav ho priviedol k myšlienke, že možno budú existovať aj iné maľby z čias svätého Dominika s náznakmi toho pôvodného zobrazenia ruky, ktorá je teraz prekrytá zlatom.
Paul Badde a jeho manželka sa teda vybrali pozrieť na maľovaný kríž v bazilike San Domenico v Arezze, ktorý bol namaľovaný len približne 40 rokov po tom, čo svätý Dominik sám niesol Advokáta. Na tomto krucifixe je namaľovaná malá kópia Advocaty v inom geste, ale s bielym závojom v rukách.
Ten biely závoj je dôležitý. Mohol by svedčiť o tom, že Panna Mária bola svätým Lukášom namaľovaná ako “Advocata” s látkou Ježišovej tváre”na nej, práve s tou látkou, ktorú Badde požehnal a ktorú objavil, samozrejme, s pomocou iných, v Manoppelle.
Bolo by úplne logické myslieť si, že Panna Mária by chcela byť namaľovaná len ako “Kristonosička”, teda ako žena, ktorá porodila Krista. Vo svojej pokore by si neželala portrét seba samej, kvôli sebe samej. Chcela by byť iba tou, ktorá drží v rukách alebo v náručí vyobrazenie svojho Syna. Tak si to aspoň vedel predstaviť autor tohto článku.
Na Východe existujú veľmi staré texty, ktoré hovoria o tom, že Panna Mária mala po smrti svojho Syna v držbe plátno, pred ktorým kľačala a modlila sa. V našich zbožných predstavách by to bola Manoppelova tvár. Po obetovaní svojho Syna pri prvej omši na Kalvárii by si určite chcela ponechať ten jeho obraz, ktorý sa našiel v hrobe v deň jeho zmŕtvychvstania. Pripomíname, ako svätý Ján opisuje scénu, keď vstúpil do hrobu: “uvidel (plátno a sudarium, plachtu na hlavu) a uveril” (Jn 20, 8).
Nemusel by nevyhnutne uveriť, keby v prázdnom hrobe ležali len plátna. Nezabudnite, že aj plátno, ktoré dnes nazývame Turínske plátno, sa stalo zreteľnejšie viditeľným až koncom 19teho storočia. Mohol však vidieť tvár nášho Pána na tom jednom plátne, “sudáriu,” ktoré ho presvedčilo o tom, že náš Pán vstal z mŕtvych.
Vtedy možno tiež predpokladať, že ak by sa svätý Lukáš stretol s Pannou Máriou ako prvý na prvom cirkevnom koncile v Jeruzaleme, tiež by po prvý raz videl podobu nášho Pána na tomto plátne. Samotný fakt, že sa Náš Pán rozhodol zanechať po sebe svoj obraz, svätého Lukáša určite presvedčil, že starý židovský zákon, ktorý zakazoval akékoľvek zobrazovanie Boha alebo dokonca akéhokoľvek človeka, bol týmto zrušený samotným Bohom. A Panna Mária to mohla vedieť už od tej prvej Veľkej noci.
Heinz Liechti, katolík, ktorý obdivuje prácu Paula Baddeho’o týchto svätých obrazoch a uskutočnil vlastný výskum v tejto oblasti, sa so serverom LifeSite podelil o nasledujúce poznatky: “Epochálny poznatok knihy Paula Badde’Advocata spočíva v tom, že dokáže [obrazy] Manoppello a Advocata takým spôsobom, že je jasné, že táto postupnosť M+A viedla k zrušeniu židovského zákazu obrazov.” To znamená, že dve pravé tváre Boha a jeho Matky, ktoré zostali na zemi, odstránili židovský zákaz zobrazovania Boha a človeka a otvorili cestu ku kresťanským obrazom, ako ich poznáme.
Dôležitý je aj ďalší aspekt, ktorý vyplynul z korešpondencie s pánom M. M. Liechtlom: keď človek porovná oba obrazy Advokáta a Manoppella, vidí jasnú podobnosť medzi Bohom a jeho Matkou, najmä oči: majú rovnakú farbu a ich zreničky sú dokonca na oboch obrazoch v takmer rovnakej polohe! Vedľa toho vidno na oboch súboroch očí bielu farbu pod čiernymi zrenicami, čo je tiež nápadná podobnosť. Obe tváre majú aj krásne tvarované obočie.
Takže biely závoj v rukách Advokáta – ktorého zvyšky boli po jeho reštaurovaní opäť zakryté nejakými zlatými platňami – nám dáva silnú indíciu, že to naozaj mohlo byť tak, že tento obraz vytvoril sv. Lukáš počas života Panny Márie. Tvár svojho Syna’držala v rukách.
Vráťme sa ku knihe Paula Badde’o Advokáte. Poukazuje na to, že práve svätý Lukáš zo všetkých evanjelistov odhaľuje o Panne Márii najviac v celom Novom zákone. Hovoriac o všetkých piatich radostných tajomstvách svätého ruženca, Badde vysvetľuje, že “za všetky tieto príbehy a ich kontempláciu vďačíme svätému Lukášovi.”Aj podrobnejší príbeh Vianoc, ako ho každý rok nanovo kontemplujeme, pochádza od svätého Lukáša, ktorý sám nebol obdarený stretnutím s Pánom. Tento fakt by sa dal použiť ako argument, že svätý Lukáš sa stretol s Pannou Máriou počas jej života a prvky jej života sa dozvedel priamo od nej.
Priznávame, že mnohé aspekty v tomto príbehu ešte nie sú dokázané. Napríklad, hoci môžeme povedať, že spôsob maľovania pochádza z prvých storočí, drevená doska obrazu zatiaľ nebola datovaná. Mnohé z týchto aspektov by sa mali ďalej skúmať. Vďaka tvrdej práci Paula Badde’a, ktorá trvala približne dvadsať rokov, sa teraz tento výskum môže uskutočniť.
Medzičasom vrelo odporúčam niektorému anglicky hovoriacemu vydavateľstvu, aby túto knihu preložilo do slovenčiny a naši čitatelia si ju mohli sami prečítať. A našim čitateľom vrelo odporúčam, aby pri najbližšej návšteve Ríma navštívili malý dominikánsky kostolík Madonna del Rosario na Monte Mario a poklonili sa najúžasnejšiemu obrazu Panny Márie, Advokátke.
