V roku 1599 povedala Panna Mária matke Mariane de Jesús Torres z Quita v Ekvádore: “V 19. storočí sa objaví skutočne katolícky prezident, muž s charakterom, ktorému Boh, náš Pán, dá palmu mučeníctva na námestí susediacom s týmto kláštorom. Zasvätí túto republiku Najsvätejšiemu Srdcu môjho najsvätejšieho Syna a toto zasvätenie bude udržiavať katolícke náboženstvo v nasledujúcich rokoch, ktoré budú pre Cirkev neblahé.”
Kým bol tento hrdina viery a vzor katolíckeho štátnika, udržiavajúci svetlá v jednej z posledných výsp kresťanstva v dobe, ktorá sa zatemnila liberalizmom, slobodomurárstvom a sekularizáciou? Volal sa Gabriel Garcia Moreno, muž s pozoruhodným prirodzeným nadaním a osobnou zbožnosťou.
O ňom sa hovorí ako o najväčšom katolíckom štátnikovi modernej doby a jeho život obsahuje užitočné ponaučenia pre dnešných katolíckych politikov. V určitých historických okamihoch Boh vzbudzuje výnimočných jednotlivcov, geniálnych mužov, ktorí sa vyznačujú ohromným intelektom, diamantovo tvrdou vôľou a srdcom horiacim láskou, aby vykonali rozhodujúce diela pre jeho kráľovstvo. Takéto osobnosti vyčnievajú nad svojimi druhmi, akoby pochádzali z úplne iného sveta. Taký bol Gabriel Garcia Moreno, muž, ktorý sa zväčša bez pomoci postavil mocnostiam temna svojej doby a obetoval všetko na obranu toho, čo miloval:
Život
Gabriel Garcia Moreno sa narodil v ekvádorskom Guayaquile na Štedrý deň roku 1821 a táto udalosť znamenala aj predvečer katolíckej reštaurácie v Ekvádore. Jeho otec, don Gabriel Garcia Gomez, pochádzal zo starej Kastílie v Španielsku a jeho matka, doňa Mercedes, bola dcérou rytiera. Gabrielovi rodičia poskytli svojim ôsmim deťom príklad zbožného katolíckeho života. Na začiatku Morenovho života však došlo k tragédii, keďže jeho otec náhle zomrel a rodina sa ocitla v takej chudobe, že Morenovo vzdelanie bolo ohrozené. Našťastie sa Morenovho vzdelávania ujal rodinný priateľ, otec Betancourt.
Bolo dobre, že tak urobil, pretože Moreno sa ukázal ako príkladný a akademicky nadaný učenec, ktorý prevyšoval všetkých svojich rovesníkov. Po tom, ako sa mu dostalo výučby základných predmetov od otca Betancourta, ten mu zabezpečil štúdium na univerzite v Quite, kde študoval matematiku, filozofiu a prírodné vedy. Ako píše Mary Maxwell-Scottová v knihe “Dios no Muere!” The Life of Gabriel Garcia Moreno, Regenerator of Ecuador, “Rozhodol sa naučiť všetko a z jeho pevnej vôle môžeme pochopiť, ako sa mu neskôr podarilo stať sa zároveň veľkým rečníkom, hlbokým historikom, vynikajúcim jazykovedcom, básnikom a ‘neporovnateľným štátnikom.’” V tom čase žil v ústraní a neustále študoval, pričom jeho “oddych” spočíval v učení sa angličtiny a francúzštiny.
Vzhľadom bol vysoký, pekný, so zamyslenými tmavými očami. Bol obľúbený a s pomocou otcovej’ranej výchovy sa vyrovnal so svojou prirodzenou plachou povahou a stal sa odvážnym, dokonca ohnivým temperamentom, ako o tom rozpráva Maxwell-Scott.
Moreno bol aj zbožný a táto vlastnosť sa začala prejavovať už v jeho ranom veku. Ešte ako študent uvažoval o tom, že sa stane kňazom. Jeho neodolateľná príťažlivosť k štúdiu vied spolu s radou zostať v laickom stave a slúžiť Cirkvi v svetskej sfére ho však odradili od snahy o vysvätenie. Vo veku 23 rokov sa stal právnikom a prijímal len prípady, v ktorých veril, že bojuje na strane spravodlivosti. V roku 1848 sa oženil s donou Rosou Ascasubi a zo šťastného zväzku sa narodilo šesť detí.
Moreno sa zapojil do politiky svojho národa v čase, keď sa stal právnikom. V tom čase bol prezidentom Ekvádorskej republiky muž menom generál Flores, ktorý sa snažil upevniť svoju moc vypracovaním novej ústavy, v ktorej by držal žezlo absolútnej moci. Okrem toho, keďže bol v spojení so slobodomurármi, jeho vláda zastávala silne protikatolícky postoj. Duchovenstvo bolo vylúčené zo zákonodarného zboru a vláda vydala nariadenie, aby každý zložil prísahu na ústavu. V tomto momente vypukla občianska vojna a Moreno sa aktívne zapojil do odporu proti tyranskej vláde Floresa. Vlastencom sa podarilo zvrhnúť Floresa, ktorý bol na dva roky poslaný do exilu, zatiaľ čo bol vymenovaný nový prezident, istý Olivedo Roca Noboa.
Po tomto úspechu sa Moreno preslávil ako novinár a založil niekoľko politických časopisov, ktoré kritizovali korupciu v ekvádorskej vláde. V roku 1849 odcestoval do Európy, aby z prvej ruky pozoroval výsledky vlny liberálnych revolúcií, ktoré sa tam odohrali v roku 1848. Vrátil sa s hlboko zakoreneným poznaním, že len pravé náboženstvo môže zachrániť a zachovať národ. Ako píše Maxwell-Scott, “krajina bez neho musí byť korisťou buď autokratov, alebo anarchistov.”
Po návrate do Ekvádoru zohral Moreno kľúčovú úlohu v pomohol jezuitom získať oporu v krajine a následne ich bránil proti ohováraniu slobodomurárov v brožúre s názvom Defensa de los Jesuitas. Krátko na to iný intrigánsky generál, generál Urbina, odstránil úradujúceho prezidenta a nechal sa dosadiť, čím opäť uvrhol národ do stavu rozvratu. Socialista Urbina problémového a hlasného novinára okamžite vyhostil a Moreno skončil na niekoľko rokov v Paríži, kde zdvojnásobil svoje vedecké úsilie a pripravoval sa na budúcu politickú kariéru hlbokým skúmaním politiky, vojenskej teórie, literatúry, histórie a chémie. Jeho oddanosť tomu všetkému vyvoláva údiv: jednému priateľovi napísal: „Pracujem šestnásť hodín denne, a keby bol deň štyridsaťosem hodín, pracoval by som štyridsať bez mihnutia oka.“ Aj tu, v meste svetla, Moreno prešiel hlbším duchovným obrátením, jeho ranná zbožnosť sa trochu vytratila. Vrátil sa k plnému a horlivému praktizovaniu svojej viery, od ktorej už nikdy neodstúpil.
Moreno sa vrátil do Ekvádoru na základe všeobecnej amnestie v roku 1856 vyzbrojený a pripravený na bitky, ktoré ho čakali. vyučoval na univerzite v Quite a vstúpil do senátu, kde sa postavil proti masonskej strane, ktorá prenikla do žíl vlády ako jed. Moreno si časom uvedomil, že krajinu môže z pazúrov Urbinovej tyranskej, slobodomurárskej a protikatolíckej vlády vyslobodiť len ozbrojené povstanie, a osobne vycvičil a viedol vojsko do boja, pričom bol vymenovaný aj za predsedu dočasnej vlády. Moreno a jeho spojenci zvíťazili v občianskej vojne a odstránili Urbinu a jeho vládu.
Prekvapivo si ľud zvolil Morena za predsedu novej vlády a ten sa s energiou a odhodlaním, ktoré mu boli vlastné, pustil do reformného programu. Okrem mnohých iných úspechov, ktoré o chvíľu rozoberiem, obnovil práva cirkvi a prepracoval finančný systém. Za jeho vlády prosperita neustále rástla a on úspešne odvrátil pretrvávajúce hrozby zo strany nespokojenca Urbina a iného generála, ktorý sa snažil pohltiť Ekvádor do veľkej “Kolumbijskej federácie.”
Keď v roku 1870 vojská Viktora Emanuela obsadili Rím, Moreno hlasno protestoval proti tomuto porušeniu práv Svätej stolice a pápež Pius IX. udelil Morenovi vyznamenanie I. triedy Rádu Pia IX. V roku 1873 Moreno verejne zasvätil Ekvádor Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, čím naplnil proroctvo Panny Márie spred štyroch storočí. Možno práve toto—spolu s Morenovou’neľútostnou vernosťou pápežstvu, keď sa liberáli snažili zvrhnúť jeho moc—definitívne upevnilo Morenov’osud. Tento nezdolný muž s neúnavnou energiou, ktorý sa tak dlho staval proti masonskému programu v Ekvádore a urobil z Ekvádoru skutočne katolícky národ, si na svoju hlavu privolal všetok hnev tajných spoločností, ktoré sa snažili vytvoriť nový poriadok. Ako píše Katolícka encyklopédia : “Bolo to… . notoricky známe že isté [slobodomurárske] lóže oficiálne nariadili smrť García Morena.”Tento rozsudok bol nad ním vykonaný 6. augusta 1875, keď ho po východe z katedrály, kde sa modlil pred Najsvätejšou sviatosťou, rozsekali mačetou a zastrelili revolvermi. Moreno bol viackrát varovaný pred sprisahaním proti jeho životu, ale odmietol sa skrčiť v strachu a radšej vložil svoj život a budúcnosť svojej krajiny do Božích’rúk. “Bojím sa Boha, ale len Boha. Svojim nepriateľom ochotne odpúšťam a urobil by som im dobre, keby som ich poznal alebo keby som mal príležitosť.”
Politický program
Tu boli v krátkosti načrtnuté niektoré Morenove’úspechy a politika spolu s normami jeho osobného správania.
Také boli úspechy tohto veľkého muža. A po dlhoročnej práci mu bol udelený dar mučeníctva. Keď ležal na ulici po útoku atentátnikov’, jeho život a krv odplývali ako príliv a odliv, jednu ruku a jedno rameno mal odrezané od tela a pozeral sa na blankytne modrú tropickú oblohu, aké myšlienky sa mu asi preháňali hlavou? Myslel na všetko, čo urobil pre svoj ľud a svojho Boha? Nie, nie, zdá sa to nepravdepodobné. Nikdy totiž nemyslel na seba (a opakoval si: “Som horší ako démon.”) Jeho myšlienky na konci boli o Bohu. Veď keď vrahovia úpenlivo kričali: “Zomri, ničiteľ slobody!“”, odpovedal: “Dios no muere,” “Boh neumiera.”
Ľudské impériá môžu povstať, na chvíľu sa blysnúť a potom zmiznúť ďaleko z dohľadu. Dokonca aj jednotlivé politické kariéry veľkých mužov ako Moreno kvitnú ako lekná na prúde času, ale aj tie sú pominuteľné. Často sa stáva, že to, čo urobí jedna generácia, nasledujúca generácia zruší. Ale na tom nezáleží. Boh neumiera. To, čo sa preňho vykoná, je večné, večné víťazstvo, nech sa v čase odohrá akokoľvek.
Katolícky štátnik, ktorý žije podľa nemenných právd, prekonal čas.
