Teológia oslobodenia alebo jedovatý marxizmus zabalený do sentimentálneho sociálneho pozlátka –

Branislav Krasnovský

7. januára 2025  

Cirkev História

Dnešní liberáli a modernisti v katolíckej Cirkvi sympatizujú v rámci svojho boja proti katolíckej tradícii aj s teológiou oslobodenia.

Teológia oslobodenia je syntézou pseudokatolíckej teológie a marxistickej socioekonomickej analýzy. Vznikla v Latinskej Amerike a populárna bola najmä v Brazílii a Strednej Amerike. Podľa vlastných slov sa snažila o zmiernenie náročných životných podmienok chudobných vrstiev obyvateľstva Latinskej Ameriky a vytvoriť z tzv. „Katolíckej akcie“ radikálnu politickú silu, pôsobiacu zo základní organizovaných na spôsob komunistických buniek a v najviac vyhranených formách dokonca obhajujúcich právo použiť násilie pri zvrhnutí despotických pravicových režimov.

Teológia oslobodenia v skutočnosti nie je teológiou. Nemá nič spoločné so slobodou, ani so zlepšovaním situácie chudobných. Jej skutočným cieľom je vytvoriť novú Cirkev a – ako priznávajú sami animátori hnutia – povzbudzovať katolíkov, aby prijali komunizmus.

Teológia oslobodenia sa zrodila v 60. rokoch 20. storočia a bola mnohokrát odsúdená, či už Jánom Pavlom II. alebo Benediktom XVI. S pontifikátom pápeža Františka došlo k veľkému návratu teológie oslobodenia: jej predstavitelia sú prijímaní s poctami vo Vatikáne a ich diela v Ríme prezentujú vysokopostavení kardináli. Teológia oslobodenia sa žiaľ stala súčasťou života Cirkvi.

Teológia oslobodenia vznikla vďaka spojeniu dvoch európskych intelektuálnych prúdov: ľavicového „sociálneho katolicizmu“ (neskôr známeho ako kresťanský socializmus) a liberálneho katolicizmu (či neskoršieho modernizmu). Faktorom spájajúcim obe tieto hnutia bola túžba zmieriť Cirkev s moderným svetom, čiže s víziou sveta zrodenou vďaka Francúzskej revolúcii, ktorá sa ďalej rozvíjala spolu s nasledujúcimi revolúciami roku 1870, 1917 i 1968.

Charles de Montalembert kritizuje katolicizmus za kritiku Francúzskej revolúcie a známy taliansky modernista Ernesto Buonaiutti volá po tom, aby sa katolíci zbavili skostnateného dogmatizmu a začali žiť v rytme modernej doby. Cieľ modernistov bol, je a bude vždy ten istý – zničiť katolícku Cirkev a teológia oslobodenia nevychádza z Božieho zjavenia.

Svätý pápež Pius X. opakovane odsudzoval modernizmus a zároveň ho charakterizoval ako syntézu všetkých heréz. Modernisti na to reagovali tak, že prešli do ilegality. Musíme vytvoriť katolícke slobodomurárstvo, vyzval Antonio Fogazzaro v roku 1907. V nasledujúcich rokoch toto „katolícke slobodomurárstvo“, ako napísal ďalší modernista George Tyrell, konalo trpezlivú a tajnú prácu, ktorá kládla základy novej teológie 20. storočia. Bludy, ktoré odsúdil svätý Pius X., sa začali otvorene prezentovať v 30. a 40. rokoch 20. storočia ako nouvelle théologie. Teológia oslobodenia nadväzuje na tieto tradície a z ich bludov vyvodzuje filozofické a teologické závery.

Peruánsky kňaz Gustavo Gutiérrez Merino (narodený 8. júna 1928 v Lime, Peru) je jedným zo zakladateľov teológie oslobodenia. Študoval medicínu v Lime, neskôr študoval v Lyone a Louvaine teológiu a filozofiu a tu aj nasiakol modernizmom a liberalizmom. V roku 1959 bol vysvätený za kňaza.

Gutiérrez začal teologicky reflektovať nad situáciou chudoby a útlaku v Latinskej Amerike a prišiel s novým spôsobom, ako vnímať kresťanskú vieru vo svetle sociálnej spravodlivosti. Podľa jeho slov teológia oslobodenia spája kresťanskú teológiu s politickou a sociálnou angažovanosťou, pričom zdôrazňuje potrebu oslobodenia chudobných od ekonomickej, politickej a sociálnej nespravodlivosti.

V roku 1971 vydal knihu Teología de la liberación: Perspectivas (Teológia oslobodenia: Perspektívy), ktorá sa stala základným textom tohto hnutia. V nej opisuje teológiu ako „kritickú reflexiu na prax vo svetle Slova“. Zdôrazňuje, že kresťanská viera má byť aktívne žitá v boji za spravodlivosť a oslobodenie od útlaku. Podľa jeho slov Učenie Cirkvi má byť zamerané najmä na tých, ktorí trpia a sú marginalizovaní, katolíci majú aktívne podporovať spravodlivosť a rovnosť. Teológia musí byť zakorenená v konkrétnom sociálnom a historickom kontexte.

Guitierrezov prístup inšpiroval mnohých kňazov a rehoľníkov i laikov v Latinskej Amerike a pápež František vysoko oceňuje jeho prácu a priznal dôležitosť preferenčnej opcie pre chudobných.

Teológia oslobodenia čelila kritike od Vatikánu, najmä počas pontifikátu pápeža Jána Pavla II. a vedenia Kongregácie pre náuku viery kardinálom Josephom Ratzingerom (neskorším pápežom Benediktom XVI.).

Dnes je žiaľ Gutierrez uznávaný ako významný teológ a jeho práca ovplyvňuje katolíkov aj protestantov po celom svete a jeho prívrženci sa stotožnili aj s jeho slovami: „Ako teológovia nechceme vrhať nové svetlo na realitu. Preto v sociálnej, politickej a ekonomickej analýze aplikujeme marxistickú metódu.“

Teológovia oslobodenia siahli po marxizme (so všetkými jeho predpokladmi), aby ho aplikovali na analýzu socio-historickej reality s cieľom prezentovať vyvodené závery ako „teológiu“.

Ako zdôrazňuje Sharon Welchová z Harvard Divinity School, ktorá sa prezentuje ako feministická teologička oslobodenia, teológia oslobodenia sa začína revoltou a revolúciou.

Katolícka teológia hovorí jasne, že Zjavenie sa skončilo smrťou posledného apoštola. Teológovia oslobodenia to popierajú a tvrdia, že Zjavenie v dejinách stále prebieha, a to v revolučnom procese.

Španielsky jezuita Jon Sobrino otvorene vyhlásil: Revolučný boj chudobných v našich krajinách je locus theologicus, prostredníctvom ktorého Boh vstupuje do histórie. Potvrdzuje to ďalší dôležitý teológ oslobodenia Juan Hernández Pico, ktorý tvrdí, že Boh revolučných kresťanov je Bohom skrytým v dejinách.

Tohto „skrytého Boha“ možno poznať iba účasťou na revolučnom procese. Jeho hlas môžu počuť iba bojujúci revolucionári. Teológovia oslobodenia interpretujú Starý a Nový zákon ako dejiny boja chudobných biblických čias a toto zjavenie treba ustavične rozvíjať. Dnešní teológovia oslobodenia, revolucionári píšu najnovší zákon a najnovšie evanjelium. Tárania prebraté z Feuerbacha a Engelsa, zaodeté do protestantského ducha hystérie.

Teológovia oslobodenia v konečnom dôsledku odmietajú Cirkev existujúcu už takmer dvetisíc rokov. Teológ oslobodenia páter Juan José Tamayo Acosta volá po novom komunitnom modeli Cirkvi, pričom ich cieľom je transformovať Cirkev na spoločenstvo spoločenstiev a zničiť všetky štruktúry, ktoré bránia dosiahnutiu tohto cieľa. Synodalita a svätenie žien sú krokom na tejto ceste.

Na dosiahnutie svojich cieľov prívrženci teológie oslobodenia vyzývajú na triedny boj aj vnútri katolíckej Cirkvi, na taký istý triedny boj, aký presadzovali a presadzujú marxisti. Nová cirkev teológie oslobodenia nemá mať špecifickú štruktúru a kňazstvo, ktoré navrhuje rozptýliť medzi ľudí vysluhujúcich „sviatosti oslobodenia“, ktoré však nemajú takmer nič spoločné s katolíckymi sviatosťami.

Jeden z najväčších rozporov v teológii oslobodenia spočíva v tom, že chudobným ubližuje. V prípade Latinskej Ameriky toto hnutie podporilo a pomohlo k moci viacerým ľavicovým vládam, ktorých najväčším úspechom bolo zničenie hospodárstva a zbedačenie spoločností, ktorým vládla. Situácia sa v porovnaní s predchádzajúcim stavom veľmi nezmenila.

Teológia oslobodenia nie je teológia. S oslobodením taktiež nemá nič spoločné. Jej tvorcovia s radosťou podporovali každý komunistický režim: od kubánskeho cez sovietsky až po severokórejský. Keď v roku 1987 predstavitelia teológie oslobodenia navštívili už upadajúci Sovietsky zväz, zdôrazňovali, že v reálnom socializme nachádzajú hodnoty Božieho kráľovstva. Podľa ich presvedčenia sa Duch Svätý zjavuje v revolučnom procese oslobodenia a bol badateľný aj v boľševickej revolúcii v Rusku.

Tradiční katolíci kritizujú pápežom Františkom presadzované sociálne učenie Cirkvi, pretože je úzko prepojené s marxistickou teológiou oslobodenia. Proti teológii oslobodenia brojil celý svoj život vynikajúci mexický kardinál Juan Sandoval Íñiguez.

Tradiční katolíci odmietajú prepojenie teológie oslobodenia s marxizmom. Teológia oslobodenia totiž vyrastá z marxistických analýz, najmä z konceptov triedneho boja a štrukturálnych nerovností. Integrácia marxistickej ideológie do kresťanskej teológie vedie k znehodnoteniu katolíckeho učenia a k nahradeniu evanjelia politickou ideológiou. Tradiční katolíci zdôrazňujú, že Cirkev nemôže prijímať marxizmus, ktorý je historicky nepriateľský voči náboženstvu a často vedie k materializmu.

Teológia oslobodenia kladie dôraz na oslobodenie od chudoby, sociálnej nespravodlivosti a utláčajúcich štruktúr. Kritici tvrdia, že tento dôraz na pozemské problémy zanedbáva duchovnú dimenziu spásy a konečný cieľ – večný život. Tradicionalisti vidia v teológii oslobodenia riziko „horizontalizmu“, teda redukcie kresťanstva na sociálnu a politickú agendu.

Podľa tradicionalistov teológia oslobodenia príliš politizuje Cirkev, čím ju odkláňa od jej duchovného a nadprirodzeného poslania. Obávajú sa, že dôraz na politický aktivizmus vedie k rozdeleniu a polarizácii veriacich. Teológia oslobodenia často zdôrazňuje obraz Krista ako revolucionára alebo bojovníka za sociálnu spravodlivosť. Tradicionalisti namietajú, že tento obraz neodráža plnosť Kristovho poslania ako Spasiteľa, ktorý prišiel priniesť spásu všetkým ľuďom, nielen oslobodenie od sociálneho útlaku.

Teológia oslobodenia viedla k vytváraniu „základných komunít“ a lokálnych interpretácií viery, čo podľa kritikov môže narušiť jednotu a univerzalitu katolíckej Cirkvi. Takéto komunity niekedy postupovali mimo tradičnej hierarchie, čo oslabovalo autoritu biskupov a pápeža.

V 80. rokoch 20. storočia Kongregácia pre náuku viery, vtedy vedená Josephom Ratzingerom, neskorším pápežom Benediktom XVI., vydala dve inštrukcie v súvislosti s teológiou oslobodenia:

Libertatis nuntius (1984) kritizovala nebezpečenstvá spojené s marxistickými vplyvmi v teológii oslobodenia a Libertatis conscientia (1986) zdôraznila legitímne aspekty boja za spravodlivosť, ale varovala pred ideologickými deformáciami. Tieto dokumenty potvrdili, že Cirkev podporuje sociálnu spravodlivosť, ale odmieta marxistické prístupy a ideológie.

Liberáli, modernisti i teológovia oslobodenia vidia v pápežovi Františkovi vizionára a reformátora, tradicionalisti sa obávajú, že jeho prístup povedie k strate identity Cirkvi. Pápež stále zdôrazňuje, že jeho cieľom je obnoviť Cirkev ako miesto milosrdenstva, prijatia a sociálnej spravodlivosti. Taká však bola určite katolícka Cirkev aj pred jeho pontifikátom.

Teológia oslobodenia má už svojich mučeníkov, patria k nim argentínsky biskup Enrique Angelleli a salvádorský biskup Oscar Romero, ktorých zavraždili kontrarevoluční príslušníci eskadier smrti. Oscar Romero zahynul po atentáte, ktorý zorganizoval major Roberto D´Abuison, šéf salvádorských eskadier smrti a zakladateľ hnutia Arena (Alianza republicana nacionalista Salvador).

Link

Embed

Copy and paste this HTML code into your webpage to embed.

PDF (formát pre tlač)