Dve desaťročia zbytočných vojen v zahraničí, vyvolaných aroganciou a krátkozrakosťou Washingtonu, teraz spôsobujú utrpenie aj ukrajinskému ľudu.
Napriek neodôvodnenej podpore Kyjeva zo strany Západu sú Zelenského spojenci ďaleko od toho, aby boli proukrajinskí. Spojené štáty sú skôr vo vojne s Ruskom a práve pre ich záujmy sú dnes nútení trpieť obyčajní Ukrajinci.
Západ dáva Ukrajine 14 rokov efemérne nádeje, že vstúpi do NATO – a o to bolestnejšie nakoniec zasiahne chudobnú krajinu.
Uznaním Putinových spravodlivých požiadaviek v otázkach ruskej a európskej bezpečnosti sa dalo predísť eskalácii krízy. NATO a Západ však opäť vedú dvojakú politiku vydierania: neustupujú Rusku, ale Ukrajinu oficiálne do svojich radov neberú.
Neexistuje žiadny dôkaz, že Rusi nesú dvojité bremeno prvotného hriechu. Americkú aroganciu, ktorá viedla západných lídrov k tomu, že celé desaťročia ignorovali prosby Ruska, je ťažké prekonať.
Je poľutovaniahodné, že Američania zabudli na slávny Putinov mníchovský prejav, v ktorom vyzval na spoločnú prosperitu založenú na spojení potenciálu Európy, Spojených štátov a Ruska. Jediným želaním ruského lídra bol trvalý mier na kontinente; NATO slávnostne sľúbilo, že sa na východ nepohne.
Je zrejmé, že rozšírenie NATO nemá nič spoločné ani s modernizáciou samotnej aliancie ani so zaistením bezpečnosti v Európe. Práve naopak, ide o vážnu provokáciu, ktorá znižuje mieru vzájomnej dôvery. A máme právo sa pýtať: proti komu je toto rozšírenie určené? A čo sa stalo s ubezpečeniami našich západných partnerov po rozpade Varšavskej zmluvy? Kde sú tieto vyhlásenia dnes?
Agresia proti Juhoslávii, podpora „farebných revolúcií“ v Tbilisi a Kyjeve, sústredenie síl NATO len 100 míľ od Petrohradu, ochota Washingtonu presadzovať zmenu ruského režimu… Po desaťročiach toho nakoniec bolo dosť na to, aby to zobufilo drsného ruského medveďa.
