The Kinks – „Dead End Street“ (Slepá ulica) • Belobog

1. Historický kontext

Rok 1966 je v britskej kultúre spojený s obrazom „swinging London“ – Carnaby Street, módou, mladosťou a optimizmom. Ray Davies (nar. 1944) tento obraz vnímal ako kulisu. Sám o ňom povedal, že celý ten obraz šťastných davov bol v skutočnosti „maskovaním“ a že „Dead End Street“ (Slepá ulica) je práve o tom. Pieseň tak vstupuje do kultúrneho momentu, keď populárna hudba oslavuje prítomnosť, a pripomína, že pre veľkú časť obyvateľstva sa život odohráva v prenajatých dvoch izbách, v dlhoch a v čakaní na prácu.

Davies k vzniku uviedol, že pieseň napísal veľmi rýchlo a „na zimu“: po horúcom lete sa nálada v Anglicku mení, svetlo sa zhasína a prichádzajú ťažké časy. Inšpiroval sa aj spomienkami svojho otca na hospodársku krízu – preto má pieseň zvuk dvadsiatych a tridsiatych rokov, „pochodujúci osud, ktorý si po vás príde“. Konkrétny dej textu vysvetlil ako príbeh páru, ktorý sa chcel vysťahovať do Austrálie v rámci programu podporovaného vysťahovalectva (Assisted Passage Migration Scheme), no plán im nevyšiel a v Británii si nenašli prácu. Je to teda portrét ľudí, ktorí sa pokúsili o únik, a ten sa im nepodaril.

Pieseň vznikla v turbulentnom období skupiny. Basgitarista Pete Quaife po nehode v júni 1966 skupinu dočasne opustil a nahradil ho John Dalton, pre ktorého bola nahrávka prvou ako riadneho člena; Quaife sa vrátil v novembri 1966, a preto je už v propagačnom filme. Kapela zároveň stála na prelome: po úspechoch ako „You Really Got Me“ (Fakt si ma dostala) a „Sunny Afternoon“ (Slnečné popoludnie) sa Davies posúval od trefnej spoločenskej satiry (napr. „A Well Respected Man“ – Vysoko uznávaná osoba) k priamejšiemu sociálnemu komentáru.

2. Textová analýza

Text je zámerne civilný a bez metafor. Namiesto ideológie ponúka inventár chudoby: praskliny v strope, kvapkajúci drez, zrána mráz, premrznuté nohy, čaj s hriankou, dve izby na druhom poschodí, platenie nájomného, dlhy. Nedeľný „joint“ (tradičný nedeľný obed) je zredukovaný na chlieb s medom – ide o iróniu, ktorá z tradičného domáceho rituálu urobí mieru chudoby. Davies neargumentuje, len vymenúva, a poslucháč si čoskoro uvedomí, že nejde o dôsledok série nešťastí, ale zákonitosť systému.

Dve slohy sú takmer paralelné: obe začínajú ránom či súčasným stavom, obe položia otázku „what are we living for?“ (kvôli čomu vlastne žijeme) a obe končia úderom naliehavej reality. V prvej je to prázdna peňaženka a dlh voči prenajímateľovi, ktorý klope na dvere, v druhej koniec nádejí na lepší život – „no chance to emigrate“ (emigrovať nie je šanca) – a dlh, ktorý už nie je ako splatiť. Posun je dôležitý: prvá sloha opisuje stav, druhá odhaľuje, že existovala aj nádej na únik a stratila sa.

Najsilnejším momentom textu je dvojverš o práci: pár chce pracovať tvrdo, ale nemá príležitosť. Protest tu nemieri proti práci ani proti pasivite chudobných, ale proti systému, v ktorom si človek nemôže zaslúžiť dôstojnosť vlastnou prácou. Fráza „strictly second class“ (neúprosne druhá trieda) pomenúva triednu hierarchiu priamo, ale bez útoku na konkrétnu osobu; formulácia „we don’t understand why“ (nechápeme prečo) zároveň nie je žiadosť o zmenu režimu, ale detská, bezbranná otázka – a o to citeľnejšia.

Refrén s výkrikmi „Dead end!“ (Slepá ulica!) funguje ako zborový komentár, ktorý odpovedá na každý riadok speváka. Stupňuje sa od konštatovania („ľudia žijú“), cez horšie („ľudia umierajú“) až po osobné „I’m gonna die on dead end street“ (je mi súdené umrieť v slepej ulici). Ako poznamenáva Davies, už samotný zážitok toho, že ľudia nahlas skandujú „dead end“ (slepá ulica), ukazuje, že chápu, čo tým myslel – a v tom vidí pôvodnú funkciu folkovej piesne.

3. Hudobná analýza

Hudobne je skladba zaujímavým protikladom k textu. Znie ako pochodová, trochu pochmúrna music-hallová melódia s jazzovým backbeatom a „stompujúcimi“ akordami, čo Davies sám spájal s dvadsiatymi–tridsiatymi rokmi a s tradičnou jazzovou vampovou štruktúrou. Zároveň ju opísal ako „surovú“ – nesnažili sa ju oslaďovať, a dodal, že keby ju spravili Beatles, bola by vraj nasvietená ružovými okuliarmi. Melody Maker pri vydaní vyzdvihol práve spojenie sily textu s nostalgickým nádychom melódie z dvadsiatych rokov.

Pozoruhodný je aj vznik nahrávky. Prvá verzia, nahraná s producentom Shelom Talmym, používala organ a lesný roh; skupine v nej však chýbalo „trochu tepla“. Finálna verzia vznikla po Talmyho odchode zo štúdia: organ nahradil klavír a lesný roh pozaun, čo piesni dalo zemitejší, robotnícky charakter. Davies chcel zvuk „trochu zasmušilý, zemitý a robotnícky“ a viac pochodového stompu než popového beatu. Pieseň obsahuje dve basové linky; basový part bol podľa Daviesa čiastočne inšpirovaný „drnčivým“ zvukom gitary Duanea Eddyho. Klesajúci gitarový motív pripomína „Sunny Afternoon“, čím sa pieseň formálne zaraďuje do tej istej rodiny, no nálada je opačná.

Veľkou časťou účinku je aj kontrast: svižný, takmer tanečný rytmus (Billboard ho pri vydaní opísal ako „driving dance beat“ – rytmus pozývajúci do tanca) narúša čisto smutný obraz. Výsledok nepôsobí ako nárek, ale ako kŕčovitá, ironická hra – ľudia, ktorí si na svoju biedu zvykli natoľko, že sa jej smejú. Práve táto ambivalencia pieseň odlišuje od priamočiarych protestsongov.

K piesni patrí aj propagačný film, jeden z prvých „koncepčne“ hudobných videí. Natočený bol čiernobielo na Little Green Street v londýnskej štvrti Kentish Town; členovia skupiny sú oblečení ako pohrební zriadenci, ktorí nesú rakvu úzkymi šedými uličkami a hrajú aj ďalšie postavy. Podľa Davea Daviesa sa film nepáčil BBC – z rakvy na chodníku vyskočí rozosmiaty nebožtík v nočnej košeli a BBC to označila za nevkusné. Britskí diváci ho tak v televízii nevideli a médium, ktoré mohlo piesni dodať ďalší dosah, ju odmietlo.

4. Témy a posolstvo

• Chudoba a triedna nerovnosť zobrazená konkrétnymi, každodennými detailmi – nie ako abstraktná téza, ale ako zážitok
• Uväznenie bez východiska – nezamestnanosť, dlh a uzavretá možnosť emigrácie vytvárajú slepú ulicu bez východiska, v doslovnom aj prenesenom zmysle
• Dôstojnosť práce – „chcú pracovať, ale nedostanú šancu“ ako obžaloba systému, nie jednotlivcov
• Kritika povrchného optimizmu doby – pieseň je protiváhou k obrazu swinging London a k „ružovým okuliarom“ populárnej hudby
• Protest bez nepriateľa a bez výzvy – pieseň nenavrhuje riešenie ani neobviňuje konkrétne osoby; protestom je samotné odmietnutie skrývať alebo okrášľovať skutočnosť

Práve posledný bod pieseň odlišuje od väčšiny predchádzajúcich rozborov tejto série. Nie je to hymna ako „Give Peace a Chance“, ani cielený útok ako „Masters of War“ či „Fortunate Son“. Je to protest v podobe dôsledného opisu, ktorého sila spočíva v tom, že poslucháč nemôže poprieť pravdivosť zobrazenej scény.

5. Ohlas a odkaz

Singel bol vo Veľkej Británii veľkým úspechom – dosiahol piate miesto – no v USA sa umiestnil iba na 73. mieste Billboard Hot 100 (72. v rebríčku Cash Box). Dobová kritika ju prijala priaznivo: Melody Maker ju označil za potvrdenie Daviesovho postavenia medzi najvplyvnejšími popovými skladateľmi desaťročia a Billboard predpovedal „istý trhák“. V Európe sa umiestnila aj v rebríčkoch v Nemecku (5. miesto), Holandsku, Nórsku či Belgicku.

Dave Davies vo svojej autobiografii napísal, že pieseň je pre neho „podstatou toho, o čom Kinks boli“ – plná charakteru a pátosu, no s nádejou a túžbou po zmene – a poznamenal, že o vyše desať rokov neskôr sa The Clash inšpirovali podobným duchom v skladbe „London Calling“. Pieseň neskôr naspievali The Jam a Ray Davies ju v roku 2010 nahral ako duet s Amy Macdonald na albume See My Friends. Uvádza sa, že pieseň a jej videoklip ovplyvnili aj skladbu „The Importance of Being Idle“ od Oasis (2005). Davies ju po rozpade skupiny v roku 1996 hráva naživo častejšie než predtým; v rozhovore ju označil za najdepresívnejšiu pieseň, akú kedy napísal.

Klip sa uvádza ako predchodca modernej hudobnej videotvorby – vznikol pätnásť rokov pred nástupom MTV – a patrí k prvým, ktoré namiesto obyčajného mimovania zobrazli ucelený príbeh.

6. Zhrnutie a záver

„Dead End Street“ (Slepá ulica) je protestsong tým, že odmieta lacné útechy. Davies nevolá po revolúcii, nerobí zo svojich postáv hrdinov ani obete, nehovorí kto je vinný. Skladá obraz z drobných detailov – drez, nájomné, hrianka, dlh – obraz triednej spoločnosti, v ktorej sa neexistencia šance prejavuje každodenne v domácnosti, nie na námestí. Kontrast medzi hravým, music-hallovým zvukom a chladnou realitou textu z nej robí gesto trpkej irónie.

V kontexte série stojí vedľa piesní, ktoré sa zameriavajú na triednu skúsenosť, najmä „Fortunate Son“ od Creedence Clearwater Revival (kde je však nepriateľ pomenovaný) a „The Ghost of Tom Joad“ od Bruca Springsteena, ktorý podobne zobrazuje ľudí na okraji bez toho, aby ponúkal hotové riešenie. Od „Money, Money“ z Cabaretu ju odlišuje to, že tam ekonomický cynizmus rozprávajú tí, ktorí z neho ťažia, kým tu ho znášajú tí, ktorí z neho trpia. V línii britskej pouličnej poetiky ju s „White Riot“ od The Clash spája miesto – robotnícky Londýn – a rozdeľuje tón: Clash kričia výzvu, Kinks kladú otázku.
Hodnotu piesne tak možno zhrnúť takto:
Protest nemusí hovoriť, čo robiť; stačí, aby presne povedal, ako to vyzerá, keď sa nič neurobí, alebo nič nedá robiť.

Poďakovanie za spoluautorstvo – Claude Sonnet 5

Ak budete prehrávať video, služba Youtube môže ukladať cookies.

Link

Embed

Copy and paste this HTML code into your webpage to embed.