Ilustračný obrázok: Marián Moravčík
Len nedávno mi vyšiel na tomto portáli komentár na tému, či skutočne má byť hlavným spoločenským problémom pohlavie („gender“). Je to téma, ku ktorej sa podľa môjho názoru majú vyjadrovať viacerí odborníci a z tohto dôvodu som aj mnohých citoval.
Pokiaľ ide o mňa, tak sa v ostatnom čase pýtam, že kde má toto svetlo na konci tunela. Z fanatického náboženského konzervativizmu stredoveku sme sa prepracovali k fanatickému liberálnemu progresivizmu, kde každý, ktorý sa len škaredo pozrie je okamžite urážaný, obviňovaný a nálepkovaný ako nepriateľ ľudstva.
Rozdielnosť pohlaví je potrebná a jeden druhého dopĺňa a tak vytvárajú harmonicky celok. Teda nemôže sa porovnávať, chcieť to isté od muža aj ženy a teda ani medzi sebou súťažiť. Bolo by to tak, akoby mali súťažiť podpriemerný a vysoko nadpriemerný žiak v matematickej olympiáde. Zastávam názor, že pre zdravý vývin dieťa potrebuje otca aj matku.
Aby som uzavrel túto tému.
Ak sa niekto cíti a ak niekto “niečo cíti” ako slobodný človek, treba mu umožniť, aby sa tak cítil a aby slobodne “cítil”. Ak však moju slobodu pocitov, mojej biologickej podstaty atď. niekto v mene menšiny narušuje, požaduje zásahy do výchovy mojich potomkov, pochoduje po uliciach v divnom oblečení a ešte v divnejšom správaní, internacionalizuje a verejne presadzuje inak intímne záležitosti, mám právo na ochranu pred takým správaním.
Homosexualita je stará ako ľudstvo samotné, ale nepatrí na ulicu, patrí do intímnej sféry ľudstva a nepatrí jej verejná prezentácia, tak ako nepatrí verejná prezentácia heterosexuality mimo intímnu sféru dvoch ľudí. Právne vzťahy v týchto dimenziách má riešiť občianske právo a rodinné právo a nie politici.
Vzhľadom na to, že som človek, ktorý uprednostňuje mier vo všetkých jeho podobách ( vo verejnom priestore, v duši ) prijímajme vo všeobecnosti rozmanitosť, oceňujme rozdiely a podporujme prostredie, v ktorom sa každý cíti cenený a rešpektovaný. Naša sila spočíva v jednote a podporovaním tolerancie. Nie len v tejto téme samozrejme. Hovorila vo svojom príhovore pani rektorka UNI v Trnave, na ktorej som pracoval.
Pri vstupe do nového roka sa usilujme o svet, ktorý sa vyznačuje mierom a harmóniou. Vo svojich profesijných aktivitách a osobných vzťahoch sa snažme byť vyslancami dobrej vôle.
Prijmime silu pozitívneho vplyvu a svojimi činmi prispejme k súcitnejšiemu a tolerantnejšiemu globálnemu spoločenstvu.
Dodatok Mariána Moravčíka:
Znesiteľný svet musí mať hlavu a pätu.
V našej mladosti sme zažili „sexuálnu revolúciu“, hippies a kulty voľnej lásky. Spravidla všetky odmietali manželstvo ako zbytočne zväzujúcu a zaväzujúcu inštitúciu. Novodobá sexuálna revolúcia, ktorá rozširuje svoje polia sexuálneho záujmu, z mne nepochopiteľných dôvodov si chce osvojiť inštitúciu manželstva – t. j. výhradného zväzku na celý zvyšok života. Nenachádzam v tom hlavu a pätu.
To, čo mi však prekáža viac, je zužovanie lásky na sexualitu, alebo dokonca degradácia lásky pod sexualitu v hierarchii hodnôt.
V 80-tych rokoch som bol niekoľko týždňov v Gruzínsku. Za celý čas som tam nevidel bozkávať sa na verejnosti ženu s mužom. Zato však veľmi často, nepreženiem, že na každom kroku, bolo vidieť, ako sa za ruky prechádzajú dvaja chlapi a pri stretnutí a rozlúčení sa veľmi často bozkali na ústa. Toto však nemalo nič spoločné so sexualitou. Ako mi vysvetlili moji gruzínski sprievodcovia, chlapi z tohto bojovného a často bojujúceho národa nikdy nemohli vedieť, či sa nevidia naposledy.
Na rozdiel od tematického zamerania filmov a médií má v skutočnom živote láska len malý prienik so sexualitou. A sú formy lásky, ktoré sú so sexualitou nezlučiteľné, napríklad keď ide o vzťah k malým deťom.
Myslím, že aj po právnej stránke musí mať svet hlavu a pätu a právo musí viac chrániť lásku, než „právo na sexualitu“.
