Ako som poznamenal minulý rok, o kultúre sa môžete veľa dozvedieť podľa toho, koho si ctí. Naše vlajky, sochy, pamätníky – tieto veci nám hovoria o tom, koho si ctíme, aké sú naše hodnoty a napokon aj o tom, kto sme. Preto sú kultúrne vojny o symboly, ktoré sa môžu zdať nedôležité, v skutočnosti príznakom oveľa hlbšej choroby. “vojny o sochy” a bitky o dúhové vlajky sú v podstate identitárne, ako si to už dávno uvedomili sexuálni revolucionári.
V Spojenom kráľovstve je Trafalgarské námestie vo Westminsteri v centre Londýna jedným z najikonickejších priestorov anglického hlavného mesta. Je pomenované podľa víťazstva lorda Horatia Nelsona nad napoleonskou flotilou v roku 1805 a jeho súčasťou je Nelsonov’stĺp, ktorý sa týči nad námestím do výšky 18 metrov a je obklopený štyrmi “podstavcami.”Na troch z nich sú sochy kráľa Juraja VI, Henryho Havelocka a Charlesa Napiera.
Podstavce majú slúžiť na uctenie si dedičstva Spojeného kráľovstva””a na uctenie si pamiatky. Na pamätnej tabuli na Havelockovom’podstavci sa píše: “Generálmajorovi Sirovi Henrymu Havelockovi KCB a jeho statočným spoločníkom v zbrani počas kampane v Indii v roku 1857. “Vojaci! Vaša práca, vaše útrapy, vaše utrpenie a vaša chrabrosť nebudú zabudnuté vďačnou krajinou.’ H. Havelock.” Nedávny článok BBC predvídateľne odmieta Havelocka aj Napiera ako “dve vojenské osobnosti 19. storočia, ktoré mali zásadný význam pre ovládnutie Indie Britániou”
Čtvrtý podstavec obsahuje rotujúce umelecké diela. V súčasnosti sa na ňom nachádza umelecká inštalácia umiestnená v septembri s názvom “Mil Vices un Instante,” alebo “Tisíckrát za okamih.” Podľa BBC, “sochu vytvorila mexická umelkyňa Teresa Margolles a sú na nej zobrazené tváre 726 trans, nebinárnych a rodovo nekonformných ľudí.”Skulptúra je masívnym blokom tvárí, ktoré pripomínajú posmrtné masky; BBC totiž opisuje expozíciu ako “usporiadanú okolo podstavca v podobe tzompantli, stojana na lebky, ktorý sa vyskytoval v mezoamerických civilizáciách a používal sa na vystavenie pozostatkov vojnových zajatcov alebo obetí obetovania.”
Margolles vytvoril sochu v Mexico City a Juárez v Mexiku; a v Londýne. Spolupracovala so skupinami LGBT v Mexiku aj v Spojenom kráľovstve, vrátane QUEERCIRCLE a Micro Rainbow, a londýnskou vládna webová stránka uviedla, že odliatky boli vytvorené “nanesením sadry priamo na tváre účastníkov, čo znamená, že okrem zaznamenania ich čŕt je sadra napustená ich vlasmi a kožnými bunkami.”Expozícia je obrovská, zakrýva okoloidúcich a je obklopená niektorými z najznámejších pamiatok Spojeného kráľovstva”. Zostane tam dva roky
Má to význam? Náhodní čitatelia by mohli byť v pokušení vnímať to ako búrku v čajníku. Takáto reakcia však nechápe to, čo sexuálni revolucionári pochopili už dávno: že symbolické víťazstvá sú skutočnévíťazstvá a na nich záleží. Jedno z médií odkazovalo na inštaláciu ako na “akt vzdoru.” Ďalší ju označil za “poctu globálnej trans komunity.” Tretí nazval ju “pamätníkom trans a nebinárneho života.”Transgenderové hnutie, najmä v Spojenom kráľovstve, vedie urputný boj o to, aby sa potvrdilo, že pojmy ako “transgender” a “nebinárny” sú odrazom reality.
Trans hnutie sa snaží presadiť uznanie pojmov “transgender,” myšlienka, že muž alebo žena, chlapec alebo dievča sa môžu “narodiť v nesprávnom tele,” a “nonbinárny,” myšlienka, že ľudia môžu existovať mimo binárneho pohlavia muža a ženy. Snažili sa o to prostredníctvom zákonov o trestných činoch z nenávisti, legislatívy a spoločenského tlaku. V tomto úsilí im roky pomáhali mainstreamové médiá a väčšina politických strán. V poslednom čase, s nátlakom sociálnych konzervatívcov, feministických skupín a vysokopostavených odporcov, ako je J. K. Rowlingová, transrodové hnutie v Spojenom kráľovstve stratilo pôdu pod nohami.
Práve preto je pôda, ktorú teraz zaberá “Tisíc krát v okamihu”, taká významná—najmä preto, že sa nachádza na Trafalgarskom námestí. Obrovská expozícia oznamuje miliónom ľudí, ktorí každoročne prúdia centrom Londýna, že debata sa skončila; že “transgender” a “nonbinary” sú nespochybniteľné pojmy; že popri Horatiovi Nelsonovi, Jurajovi VI, Charlesovi Napierovi a Henrym Havelockovi sú tieto postavy—niektoré z nich prostitútky—hodné národného uznania na jednom z najvyhľadávanejších londýnskych’nehnuteľností.
Ano, ide o “kultúrnu vojnu,” ako sa niektorí snažia pohŕdavo povedať. Je to preto, lebo je to vojna o to, čo kultúra vlastne je—a koho si ctí. Mali by sme to chápať rovnako dobre ako hnutie LGBT. Keď sú transidentifikované prostitútky vyzdvihované na rovnakú úroveň ako králi a vojenskí hrdinovia dávnych čias, hovorí to niečo o tom, kým sme sa stali.
