1. Hlavolam menom AstraZeneca
Začneme ukážkou, ako úsmevne a povrchne vyzerá slovenská „diskusia“ o vakcínach.
Možno si spomínate na reportáž v správach RTVS o vakcíne AstraZeneca. Bola o mladej učiteľke, ktorá zomrela krátko po očkovaní. Reportáž naznačovala, že trombóza s tragickými následkami mohla byť spôsobená vakcínou.
Tento názor sa však okamžite zhodil zo stola. Novinári z iných médií boli pobúrení. Pre autorku reportáže sa požadoval trest (aj ho dostala). Úrady, vedci aj médiá dokola a jednohlasne opakovali, že takéto informácie sú nezodpovedné, nepotvrdené a nemali by mať nijaký priestor v médiách. Pretože by mohli poškodiť vakcinačnú kampaň a odradiť ľudí od hromadného očkovania… Mediálni robotníci húževnato opakovali, že neexistuje spojitosť medzi vakcínou AstraZeneca a rizikom trombózy – a kto niečo také tvrdí, šíri bludy.
Aj tento prípad ukazuje, ako Slovensko v polemikách o vakcínach zaostáva za inými európskymi krajinami. Napokon, na Slovensku vlastne nijaké odborné ani verejné polemiky neexistujú. Máme tu len predpísaný kurz – veriť pri vakcínach autoritám a nevypytovať sa. A potom tu máme ojedinelé výnimky, ktoré sa občas ozvú s polemickým názorom, no spravidla za to zaplatia. Trestom, zosmiešňovaním, odsudzovaním.
Pohoršenie nad jednou (opakujeme: jednou) kritickou reportážou pritom prišlo v čase, keď viaceré krajiny zastavili očkovanie problémovými šaržami AstraZeneca (Taliansko). V iných sa tým vážne zaoberali národné regulačné úrady.
Plochý slovenský prístup názorne ukázal virológ Klempa: „v tomto sa jednoznačne musíme spoľahnúť na autoritu, ktorá bezpečnosť vakcín posudzuje, čo je v našom prípade Európska lieková agentúra (EMA), ktorá nezistila žiadny konkrétny problém“.
Prešli tri týždne.
A so závermi autorít je zrazu všetko inak. Po množstve sťažností a po európskom verejnom tlaku už aj EMA otáča. Žiada, aby bola tvorba krvných zrazenín uvedená medzi „veľmi zriedkavými vedľajšími účinkami“ vakcíny AstraZeneca. A dodáva povinnú poučku, že prínosy aj tak prevažujú nad prípadnými rizikami. Podobne sa už vyjadruje aj WHO.
Čo teraz? Asi nič. Musíme sa predsa, ako máme v dobrom národnom zvyku, spoľahnúť na zahraničnú autoritu.
Na tomto mieste by niekto mohol namietať, že v marci bola predsa situácia iná ako dnes, keď máme viac dát o problémoch s vakcínou AstraZeneca.
Áno, situácia vtedy bola iná. Na Slovensku. Vo väčšine iných krajín sa v tom čase venovali vedeckým a verejným polemikám, kritike, skúmaniu, nepríjemným otázkam, hľadaniu odpovedí. A tlaku na „autority“, aby nezatvárali oči pred realitou.
2. Nová vláda v starých čižmách
Vláda s novým premiérom Hegerom a s ministrom Matovičom po jeho pravici má za sebou prvý týždeň. Dá sa povedať, že úspešný. Nikto sa s nikým nepobil.
O niečo horšie to vyzerá so zmätočným štýlom vládnutia. Minister financií Matovič vycestoval do Moskvy doladiť dohody o vakcíne Sputnik. Minister zahraničných vecí sa o jeho ceste dozvedel až od veľvyslanca. Neskôr ešte náhodne zistil aj to, že minister Matovič sa chystá do Budapešti. Ostatní ministri tiež o zdravotníckych a diplomatických aktivitách ministra financií veľa nevedeli.
Dozvedeli sa o nich z facebooku (Matovič vydal k téme Sputnik tri facebookové dekréty).
Korčok požiadal premiéra Hegera, aby boli nabudúce zahraničné cesty ministrov pripravené a aby ich prerokovala vláda, ako je to bežné a ako kážu pravidlá. Rezort diplomacie by mal aspoň matne tušiť, kto z ministrov kam cestuje. A s akou úlohou od vlády.
Jedna zo slabín Matovičovej vlády – chabá koordinácia, nulová príprava, chýbajúce dohody ministrov, svojvoľnosť a zmätok v kompetenciách – sa preklopila aj do novej. Rovným dielom.
Nie, nie je to prekvapujúce, skôr naopak. Prekvapilo by, ak by to zrazu fungovalo profesionálne.
A neprekvapuje ani to, že Matovič sa veľmi nepoučil. Opäť robí rozhodnutia o dôležitých témach bez toho, aby informoval partnerov. Dokonca v tej istej veci, ktorá bola rozbuškou koaličnej krízy a následného pádu Matoviča…
Pritom vôbec nejde o spor, čo s vakcínami Sputnik. Väčšina ministrov nemá k ich zaradeniu do ponuky zásadné výhrady. Problém bol a je v tom, že slovenská vláda nevie, čo (a prečo) podniká jeden z „lídrov“.
Predseda vlády to so svojimi ministrami nebude mať ľahké.
3. Nemci verzus Únia
So stovkami miliárd eur, ktoré má EÚ po koronakríze naliať do členských štátov, sa to komplikuje. A priamo v Nemecku, kde mal plán Únie podporu takmer všetkých strán.
Postarala sa o to malá, ale aktívna AfD (Alternatíva pre Nemecko). Dala podnet na ústavný súd, aby preskúmal, či je účasť Nemecka v európskej úverovej schéme v súlade s ústavou.
Nemecký ústavný súd vec prijal na ďalšie rozhodovanie a prikázal pozastaviť ratifikáciu finančnej dohody EÚ.
Nemecký prezident aj nemecká vláda majú zviazané ruky. A spolu s nimi aj Únia. Miliardový plán pomoci totiž musia schváliť všetky členské štáty. Inak z neho nič nebude.
Je dobré, že plán EÚ aspoň trochu naráža a že sa to deje v najsilnejšom členskom štáte. Ide predsa o obrovský balík peňazí (750 miliárd eur), ktorý by sa nemal odmávať len tak. Bez akýchkoľvek sporov.
Napokon, bola to práve nemecká vláda, ktorá roky blokovala návrhy na masívne zadlžovanie Únie cez eurobodny. Po pandémii si však Francúzi presadili aspoň kompromis – vraj jednorazovú pomoc členským štátom. Z peňaženky EÚ (do ktorej najviac prispieva Nemecko).
Keďže Únia 750 miliárd eur nemá, dohodlo sa to tak, že si ich požičia. A následne ich donesie na tácke členským štátom, ktoré peniaze minú. Prečo? Lebo Macron roky naliehal na peniaze z vrecka EÚ pre členské štáty, teda aj pre Francúzsko (škaredo zadĺžené).
Plán je nezmyselný takmer vo všetkom. Únia sa má na 30 rokov vo veľkom zadĺžiť, no nie pre svoje „federálne“ potreby, ale pre potreby národných vlád. Mnohé z nich netušili, na čo peniaze minú.
Mamutí spoločný dlh bude Brusel splácať z budúcich príjmov, ktoré nie sú dohodnuté. Zrejme sa zavedú špeciálne európske dane, ktoré v konečnom dôsledku zaťažia každého daňového poplatníka. Aj slovenského.
Nemecko, Holandsko a ďalšie ekonomicky silnejšie krajiny EÚ tento čudný nápad blokovali, no neúspešne. Francúzi a ďalší „dlžníci“ si presadili hody.
Zvezieme sa pri nich aj my. V Pláne obnovy rátame so šiestimi miliardami z kasy EÚ. No účet si na konci, po jedle, zaplatíme sami.
4. Twitterová prestrelka o Ukrajinu
Po dlhšej odmlke môžeme opäť pozorovať malú prestrelku medzi NATO a Ruskom o Ukrajinu. Dobre viditeľná je na Twitteri, ale má aj reálny – konkrétne vojenský – rozmer.
Generálny tajomník NATO Stoltenberg sa trochu rozpísal na Twitteri: že je znepokojený vojenskými aktivitami Ruska na hraniciach s Ukrajinou.
Rusi sú tiež znepokejení. Vyrušili ich plány na armádne reformy, ktorými chce Ukrajina urýchliť vstup do NATO (o tom sa zas na Twitteri rozpísal ukrajinský prezident).
Práve toto je jadro konfliktu, ktorý trvá už viac ako desať rokov. Američania chcú NATO rozšíriť o Ukrajinu. Pre Rusko je to zas bezpečnostný problém.
A v istom zmysle aj pre Európu, resp. pre európske krajiny aliancie.
Sporná otázka, či má NATO záujem expandovať na Ukrajinu, alebo nemá, sa riešila na samite aliancie v Bukurešti v roku 2008. Aj sa vyriešila. Nemecko a Francúzsko napriek tlaku Spojených štátov zablokovali pozvánku pre Ukrajinu a Gruzínsko. Vysvetlili to bezpečnostnými obavami a rizikom zhoršenia vzťahov medzi NATO a Ruskom.
Američanov to však neodradilo. Po roku 2014 táto téma ožila aj na Ukrajine. Spor pokračuje.
A zbytočne. Ak by Spojené štáty akceptovali postoj európskych partnerov k otázkam európskej bezpečnosti, bolo by už 12 rokov po probléme. Aj na Ukrajine, ktorá za konflikt zaplatila najviac.
Autor: Dag Daniš
Zdroj: https://www.postoj.sk/76244/ako-sme-pri-vakcinach-odkazani-na-autority
