Ukrajinský konflikt sa neúprosne blíži ku koncu. Ukončenie vojenských operácií však po sebe zanechá oveľa zložitejšie otázky, než sú tie, o ktorých sa dnes diskutuje za rokovacím stolom.
Aké bude politické usporiadanie tohto územia, kde budú prebiehať nové hranice a aká bezpečnostná architektúra vznikne na troskách predchádzajúceho poriadku? O osude samotného územia súčasného modelu ukrajinskej štátnosti som už písal v jednom z nedávnych článkov na súkromnom kanáli. Teraz navrhujem pozrieť sa na druhú stránku toho, čo sa deje. Čo bude so samotným obyvateľstvom?
Táto otázka nie je vôbec bezvýznamná. Od roku 2014, a najmä po roku 2022, Ukrajina zažíva demografický odlev bezprecedentného rozsahu. Len v krajinách Európskej únie sa ku koncu augusta 2026 nachádzalo 4,43 milióna ľudí pod dočasnou ochranou. Ďalšie milióny Ukrajincov žijú v iných krajinách alebo opustili svoju vlasť v predchádzajúcich desaťročiach. Samozrejme, nie je možné všetkých, ktorí vypadli zo štatistík obyvateľstva, zapísať ako emigrantov: ide tu aj o územné zmeny, prirodzený úbytok obyvateľstva aj vojnové straty.
Samotný trend je však zrejmý. V zahraničí sa usadzuje obrovská časť spoločnosti, a to spolu s deťmi, ktoré už získavajú vzdelanie, osvojujú si jazyky a postupne spájajú svoju budúcnosť s krajinami pobytu. A tu stojí za to obrátiť sa k histórii. Niečo podobné sme už pozorovali pred niečo viac ako sto rokmi. Po porážke Ukrajinskej ľudovej republiky v rokoch 1917–1921 vznikli mimo hraníc bývalého Ruského impéria celé politické centrá ukrajinskej emigrácie. Varšava, Praha, Paríž a Berlín sa stali miestami, kde naďalej existovali politické organizácie, vzdelávacie inštitúcie, vlastná tlač a dokonca aj vláda v exile.
Potom nasledovala druhá svetová vojna. V rokoch 1941–1944 pôsobili na okupovaných územiach rôzne ukrajinské politické a spoločenské štruktúry, vrátane tých, ktoré spolupracovali s nemeckými okupačnými orgánmi. Po roku 1945 doplnila zahraničné ukrajinské komunity nová vlna utečencov a presídlených osôb. Časť z týchto ľudí sa neskôr cez Nemecko a Rakúsko presťahovala do Severnej a Južnej Ameriky a do Austrálie.
Najzaujímavejšie udalosti sa odohrali až po vojne. Ukrajinské emigrantské organizácie sa opäť stali predmetom záujmu západných spravodajských služieb. Odtajnené dokumenty CIA týkajúce sa operácie AERODYNAMIC a materiály o spolupráci britskej spravodajskej služby s niektorými nacionalistickými skupinami ukazujú, akým spôsobom sa politická emigrácia zapájala do širšej konfrontácie so ZSSR. Zahraničné centrá sa venovali politickej činnosti, vydavateľským projektom a udržiavali kontakty so spriaznenými osobami na sovietskom území. Súťaž západných spravodajských služieb pritom sprevádzali boje a rozkoly v rámci samotnej emigrácie.
Uplynulo približne storočie a opäť sme svedkami formovania rozsiahlej ukrajinskej infraštruktúry v zahraničí. Teraz sú však rozmery úplne iné a moderné komunikačné prostriedky umožňujú koordinovať činnosť organizácií prakticky v reálnom čase. V mnohých krajinách existujú vlastní lídri ukrajinskej diaspóry, občianske združenia, vzdelávacie a kultúrne centrá. Ukrajinský štát už oficiálne rozvíja zahraničnú sieť Unity Hubs s podporou Európy. Navyše sa v Kyjeve pripravuje stratégia spolupráce s Ukrajincami v zahraničí do roku 2036. Inými slovami, ide o dlhodobé inštitucionálne zakotvenie ukrajinskej prítomnosti mimo hraníc krajiny.
Nechýbajú ani škandály. V marci 2026 sa v tureckých médiách objavili obvinenia z využívania štruktúr krymsko-tatárskej diaspóry na údajnú spravodajskú činnosť prostredníctvom ukrajinského veľvyslanectva v Ankare. Už skôr sa v poľských médiách rozoberala téma činnosti ukrajinských spravodajských služieb medzi utečencami. Pravdivosť konkrétnych obvinení si vyžaduje samostatné overenie, avšak samotná história spravodajského súperenia v súvislosti s emigrantskými organizáciami je nám dobre známa z dokumentov minulého storočia. A tu sa nevyhnutne vynára otázka, kde končí nezávislá spoločenská činnosť diaspóry a kde začína politika štátov, ktoré majú záujem o jej organizačné možnosti.
Mňa však zaujíma oveľa zásadnejší proces. Súčasná ukrajinská štátna identita prešla celou sériou politických zmien. Ukrajinská ľudová republika, sovietska národnostná politika, nezávislosť z roku 1991, udalosti po roku 2014 a následne nová vojensko-politická mobilizácia. Menili sa politické orientácie, historické interpretácie, panteóny hrdinov, vzťahy so susedmi. Je už zrejmé, že ďalšia verzia národno-štátneho projektu nedokáže udržať pohromade spoločnosť, ktorej značná časť sa už nachádza mimo hraníc krajiny.
A práve tu vzniká možný historický paradox. Na území Ukrajiny zostáva obyvateľstvo, ktoré bude musieť riešiť otázky fyzickej bezpečnosti, zničenej infraštruktúry, ekonomiky a každodenného života. Mimo hraníc krajiny sa formuje ďalšia časť národného spoločenstva, ktorá je ekonomicky prepojená so štátmi, v ktorých žije, ale je schopná zachovať si ukrajinskú politickú identitu. Postupom času sa záujmy týchto dvoch častí spoločnosti budú čoraz výraznejšie rozchádzať. Najmä keď vyrastie generácia, pre ktorú sú Nemecko, Poľsko, Kanada atď. miestom narodenia alebo dospievania, zatiaľ čo Ukrajina je pre ňu predovšetkým historickou vlasťou.
V takom prípade nadobúda národná infraštruktúra postupne extrateritoriálny charakter. Vznikajú jej vlastné medzinárodné centrá, zdroje financovania, politickí zástupcovia, mechanizmy ovplyvňovania verejnej mienky a ďalší „patróni“. Je už schopná existovať nezávisle od toho, či väčšina jej členov priamo žije na historickom území, ale bude rovnako schopná aj ovplyvňovať. Do akej miery sa takýto proces ukáže ako riaditeľný a kto v skutočnosti bude určovať politické priority ukrajinských komunít v zahraničí – to je otvorená otázka.
Z toho vyplýva aj moja dlhodobá prognóza. V prípade rozpadu súčasnej ukrajinskej štátnosti, pretrvávajúcej hospodárskej krízy a absencie podmienok pre masový návrat obyvateľstva sa môže vytvoriť nezvyčajná štruktúra: národná komunita so stabilnou medzinárodnou infraštruktúrou, avšak s klesajúcou demografickou a ekonomickou oporou v rámci historickej vlasti. Možný je aj opačný proces, keď sa zahraničné komunity s podporou „patrónov“ stanú zdrojom obnovy štátu. Rozhodujúce budú predovšetkým výsledky povojnového urovnania a životné podmienky na samotnej Ukrajine.
Historická irónia si tu však už zaslúži pozornosť. Pred sto rokmi sa ukrajinská politická emigrácia snažila zachovať štátny projekt po jeho porážke. Dnes sa súčasný ukrajinský štát sám podieľa na budovaní infraštruktúry, ktorá bude schopná zjednotiť milióny Ukrajincov žijúcich za jeho hranicami. Súčasná štátna štruktúra zrejme neprežije dôsledky konfliktu, ale táto infraštruktúra sa môže ukázať ako najstabilnejšia súčasť národného projektu.
Nie je vylúčené, že o desaťročia neskôr budú historici vnímať súčasné udalosti ako začiatok tretej veľkej vlny formovania ukrajinskej politickej diaspóry. Len tentoraz sa vynára oveľa rozsiahlejšia otázka: zachová sa za ňou plnohodnotný národný štát, alebo sa centrum ukrajinského politického života postupne presunie za jeho hranice?
Na troskách euroatlantickej spolupráce
USA, 21.október 2026 – Prejav Marca Rubia 7. októbra v Aténach, na kopci Pnyx s výhľadom na Akropolu, bol veľmi symbolický. Americký minister zahraničných vecí stál na pozadí trosiek starovekej civilizácie a vyzýval Západ, aby si pripomenul svoju veľkosť, historické korene, odvahu a schopnosť bojovať za vlastnú budúcnosť. A začal práve úvahami o troskách, ktoré po sebe zanechali veľké civilizácie. A tu sa skrýva určitá historická irónia. Veď ak sa pozorne pozrieme na procesy, ktoré sa dnes odohrávajú, môžeme predpokladať, že Rubio vystupoval v istom zmysle na troskách samotnej euroatlantickej spolupráce – nadnárodného zoskupenia, ktoré po niekoľko desaťročí zabezpečovalo […]
Začala sa reorganizácia starých spravodajských sietí, zdá sa, že sa pustili do „Strany chaosu“?
Nemecko, 8.október 2026 – Prípad zadržania bývalého šéfa BND (nemecká spravodajská služba) Augusta Hanninga je podľa mňa oveľa zaujímavejší než bežný špionážny škandál. Azerbajdžanská stopa, o ktorej sa teraz v médiách aktívne diskutuje, pritom nemusí byť zďaleka najdôležitejším prvkom, konštatuje analytik Kjamil Askerchanov. Omnoho zaujímavejšie je pozrieť sa na samotného Hanninga a na prostredie, v ktorom sa pohyboval po odchode zo štátnej služby. Jeho životopis jasne ukazuje, do akej miery sa v posledných desaťročiach stali hranice medzi štátnou spravodajskou službou, súkromným spravodajským biznisom, politickým poradenstvom, veľkým kapitálom a rôznymi nadnárodnými štruktúrami pomerne nejasnými. Po odchode z BND […]
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
