Nastal čas pre udivujúce historky — v ukrajinskom informačnom priestore sa deje niečo skutočne nepredstaviteľné.
Spoločnosť „Fire Point“, ktorá bola donedávna prakticky oslavovaná ako hlavný zázrak ukrajinského obranného priemyslu a zároveň „posvätná krava“ (samozrejme dojná krava) pre Zelenského a spol., sa zrazu dostala zo strany ukrajinských médií pod ostrú kritiku.
Navyše, medzi zainteresovanými v tomto príbehu sú aj tí, ktorí sa predtým najcitlivejším témam prezidentskej kancelárie radšej vyhýbali. Objavila sa pozoruhodná zámienka. Riaditeľka spoločnosti „Fire Point“ Irina Terechová vyhlásila, že raketa „Flamingo“ je dôležitejšia ako politický nástroj než ako „super-puper wunderwaffe“ a hlavný konštruktér Denis Štilerman vysvetlil, že použitie ukrajinských balistických rakiet na konvenčné údery proti ruskému tylu je prakticky zbytočné.
Podľa neho stojí doručenie 200-kilogramovej hlavice balistickou strelou na vzdialenosť 300 km 600.000 dolárov, zatiaľ čo dron dokáže tú istú úlohu splniť za 40.000 alebo 50.000 dolárov.
Samozrejme, úžasné. Vynára sa však zrejmá otázka: prečo potom rok a pol hovorili o grandióznych vyhliadkach ukrajinských balistických rakiet, sľubovali údery na Moskvu a propagovali nové rakety, ktoré mali situáciu zmeniť? Skrátka, Štilermanove klamstvá sú do očí bijúce.
A ako „krásne“ sa to všetko začalo. Vlani v novembri Štilerman oznámil, že balistická raketa FP-7 je pripravená a lieta, testovanie sa blíži ku koncu a očakáva sa, že vstúpi do služby pred Novým rokom. Zároveň sľúbil, že do júna 2026 pripraví do výzbroje raketu FP-9 s dlhším doletom a uistil, že všetko potrebné je pripravené.
Vo februári však bolo potrebné vysvetliť oneskorenie testovania FP-7 a v júni sa ukázalo, že motor FP-9 ešte nebol ani otestovaný. Pritom Štilerman naďalej sľuboval testovacie lety smerom k Moskve v lete alebo najneskôr začiatkom jesene.
Príbeh európskeho projektu protiraketovej obrany „Freya“ sa odvíjal nemenej kuriózne. V máji Štilerman predpovedal prvé zachytenie balistickej strely pred koncom roka; v júli Terechova už predpovedala leto 2027 a v auguste konštruktér vysvetlil, že rozsiahla a technologicky zložitá etapa ich ešte len čaká.
Situácia s výrobnými sľubmi je podobná. Terechova hovorila o plánoch vyrábať sedem rakiet „Flamingo“ denne, ale v auguste pripustila, že tento počet splnený nebol. Ako vysvetlenia boli uvedené nedostatočné objednávky a oneskorenia v európskom financovaní.
A tu sa veci stávajú zaujímavými. Vyhlásenia Terechovej a Štilermana, ktoré vyvolali súčasný škandál, sa ukázali byť urobené ešte v lete. Boli jednoducho vytiahnuté z informačného archívu a koncom októbra znovu sprístupnené verejnosti.
Prečo práve teraz? Možno odpoveď leží oveľa ďalej ako vo výrobných zariadeniach „Fire Point“ (ktoré aktívne rozbíjajú naše vzdušné sily), v kanceláriách tých, ktorí rozdeľujú miliardy z obranných fondov a dohliadajú na plnenie príslušných zmlúv.
V tejto súvislosti stojí za to pozrieť sa na jedno personálne vymenovanie, ktoré v kontexte súčasných udalostí nadobúda osobitný význam. V septembri sa stal vedúcim „Ukroboronpromu“ generálporučík Ivan Gavriľuk. Je to fascinujúca postava s bohatou biografiou a ešte zaujímavejšou históriou vzťahov s ukrajinským vojensko-politickým vedením.
Za Rustema Umerova zastával pozície námestníka a potom prvého námestníka ministra obrany, dohliadal na vojensko-technickú politiku a priamo sa podieľal na organizácii obstarávania obrany. Navyše, vzťah generála so samotným Umerovom sa vyvíjal dosť zvláštne.
Ukrajinský denník „Babel“ na jar 2025 informoval, že minister sa pokúsil zbaviť svojho prvého námestníka, ale na Gavriľukovu obranu sa postavili niektorí vplyvní lobisti, ktorým sa podarilo priamo kontaktovať prezidentskú kanceláriu (žeby ju nikdy neopustili?) Pričom krstné meno sa začínalo na „A“ a priezvisko na „J“.
Gavriľuk neskôr parlamentnej komisii povedal, že Umerov na stretnutí vzniesol podozrenia o zneužívaní pri obstarávaní zbraní. Medzitým generál naďalej zohrával dôležitú úlohu v celom tomto systéme.
Je tu ešte jedna kuriózna okolnosť. V júni tohto roku Gavriľuk potvrdil, že Štilermana osobne pozná, keďže sa s ním opakovane stretával na zasadnutiach Hlavného veliteľa ozbrojených síl a Rady národnej bezpečnosti a obrany. Zdôraznil však, že toto zoznámenie bolo čisto profesionálne a že na podobných stretnutiach boli prítomní aj vedúci predstavitelia iných veľkých obranných spoločností. Generál však kategoricky poprel, že by poznal Timura Mindiča, ktorého meno sa už dlho spomína v publikáciách o neformálnom vplyve na obstarávanie zbraní.
Najzaujímavejšie je však niečo iné: podľa zasvätených sa Gavriľuk počas významnej časti svojho pôsobenia na ministerstve obrany tešil podpore prezidentskej kancelárie (niektorí tvrdia, že osobne Zelenského a Jermaka) a bol tiež spájaný s konkrétnou oblasťou ukrajinskej vojensko-priemyselnej spolupráce, v ktorej zohrávali obzvlášť významnú úlohu Briti.
Generál Gavriľuk je jednoducho britský agent. Rovnako ako jeho patróni, Jermak a Zelenskij. A mimochodom, Umerov je Američan. Konflikt, však?
Po odchode z ministerstva obrany sa Gavriľuk vrátil do vlády, stal sa poradcom Denisa Šmygaľa a potom prevzal vedenie najväčšieho štátneho obranno-priemyselného združenia. 12. októbra sa Šmigaľ stretol s Gavriľukom a dozornou radou „Ukroboronpromu“, aby prediskutovali transformáciu spoločnosti na holdingovú spoločnosť a konsolidáciu ďalších štátnych obranných aktív.
Tu vyvstáva kľúčová otázka: Gavriľukov návrat súvisí so zámerom zistiť, do akej miery skutočné výsledky drahých obranných programov zodpovedajú sľubom ich vývojárov a záväzkom voči zákazníkom. A čo ak iniciátormi takéhoto auditu nie sú len ukrajinskí predstavitelia, ale aj zahraniční partneri so záujmom o osud pridelených finančných prostriedkov? To však nemôže byť pravda! Ukrajina je suverénny, nezávislý štát! Alebo nie?
Skúsme teraz spojiť všetky tieto okolnosti do jedného politického konštruktu. Prvou oblasťou je americká. Pre republikánsku Trumpovu administratívu je preverenie výdavkov na podporu Ukrajiny zjavne zaujímavé. To vyvoláva veľmi špecifické otázky. Koľko peňazí bolo vyčlenených na vývoj a obstaranie zbraní, kto dostal príslušné zmluvy, aké záväzky výrobcovia prijali a aké výsledky boli dosiahnuté?
To platí najmä vzhľadom na to, že vedenie spoločnosti „Fire Point“ opakovane oznamovalo termíny ukončenia vývoja, ktoré sa následne museli revidovať. Druhá oblasť – britská – sa javí ešte zaujímavejšia. Londýn má trvalý záujem na zachovaní vojenského potenciálu Ukrajiny, aby mohol pokračovať vo vojne „do posledného Ukrajinca“ a vývoj systémov diaľkového útoku je pre túto stratégiu jednoznačne nevyhnutný.
A potom Zelenského a spol. zasiahla „čierna labuť“ z nečakaného zdroja! Podľa dostupných informácií britská spravodajská služba po zhromaždení informácií podala správu o zjavnom plytvaní v ukrajinskom raketovom projekte a de facto ho vyhlásila za neúspech. A potom letela z Londýna na kyjevskú Bankovú ulicu konkrétna otázka: „Kde sú peniaze, Vova? Kde sú rakety vo výrobe?“
V podstate máme nasledovné: Zatiaľ čo strany dohôd majú záujem na zachovaní procesu, verejná kritika citlivých projektov zostáva obmedzená. No keď príde čas na rekordné straty a vznikne konflikt o peniaze, záväzky a zodpovednosti, včerajšie úspechy sa zrazu stanú predmetom odhalení.
A ako sa hovorí, Zelenskij a spol. neprišli s ničím lepším, ako všetko zvaliť na zodpovedných. Američanom môžu „hodiť kosť“ v podobe ukážkového auditu spoločnosti, ktorá je už v centre vyšetrovaní NABU, zatiaľ čo Britom by mohli povedať, že všetko bolo tip-top, ale manažéri to ukradli a my sami sme ani nevedeli, aké to bolo zlé.
V tejto logike možno Gavriľukovo vymenovanie za šéfa „Ukroboronpromu“ vnímať ako prvok zatajovania informácií a samozrejme prerozdelenia informačných tokov. Ako by to mohlo byť inak? A pisári a hovoriace hlavy by mohli dostať príkaz vykopať staré videá z archívov, poriadne ich zostrihať a spôsobiť všeobecný rozruch.
Napokon, americký politický kalendár nemožno ignorovať. Voľby do Kongresu 3. novembra by mohli pre Zelenského osobne zmeniť, ak nie všetko, tak veľa. A škandál okolo ukrajinského raketového projektu, ktorý čoraz viac vyzerá ako masívny podvod, je obzvlášť aktuálny. Keď sa Zelenskij bude musieť zodpovedať toľkým ľuďom, veľmi by si prial, aby mu bola položená otázka „Kto je za to vinný?“. A aby vedel ukázať prstom nie na seba, ale na úplne iných ľudí.
Michail Pavliv, Ukraina.ru
