Veľmi, veľmi smutné, tragédia obetí i agresora. Žiaľ, agresivita a špinavé zlo sa nalievajú do spoločnosti v obrovskom meradle tak, že sa to už nevie menej škodne „vsiaknuť“ okrem niektorých politikov, ale aj ďalšieho pôsobenia iných, pseudo kultúrnych vplyvov.
Úprimná sústrasť všetkým ľuďom dobrej vôle. Kde sú tie časy, keď boli v novinách prevažne pozitívne správy a potom niekde vzadu dole tzv. Čierna kronika.
Dnes samý negativizmus, strašenie, beznádej, samovraždy, vraždy, vojny. Mladí musia byť silní, aby to ustáli.
Tento hrozný čin je len jeden z viditeľných vrcholov deštrukcie spoločenského systému, ktorého sme súčasťou.
Áno, svet, v ktorom žijeme, nemožno nazvať dobrým. Ale aj my sme jeho súčasťou, je to aj naša vina.
Kde hľadať príčiny? Hry a filmy s násilím sú len nepatrná špička. Tam sú tie procesy oveľa hlbšie a sofistikovanejšie, okrem iného aj tak, že násilie nie je propagované len vizuálne, ale najmä filozoficky. Oni násilie vkladajú priamo dnu do duše skrz rôzne techniky, relativizovanie, neúctu, najhrubší materializmus. Môj názor je, že, tak ako napriek snahe a rôznym opatreniam nedokážeme zabrániť leteckým nehodám, či prírodným katastrofám, tak nebudeme mať nikdy pod kontrolou všetkých občanov so sklonmi k prílišnej agresivite.
Problém vidím aj v tom, že človek je tvor hyperemocionálny. Vo svete nášho hyperemotívneho druhu má jedno emotívne gesto oveľa väčšiu váhu, ako akýkoľvek dômyselný racionálny argument.
Kritický rozum nahradzujú emócie, nekorigovaný subjektivizmus. Je to závažný (ne)kultúrny fenomén lokálne, regionálne (Európa) i globálne.
Patrí medzi znaky degradácie súčasnej ľudskej civilizácie, žiaľ. Riešenie je pokúsiť sa o návrat zdravého rozumu, kritického myslenia a všeobecne prijímanej morálky, veľmi blízkej, prípadne zhodnej s tou kresťanskou. Počnúc výchovou v rodine, cez občiansku výchovu etickú výchovu od prvej triedy základnej školy.
Toto riešenie vyžaduje strategický pohľad dopredu a spoločne zdieľané presvedčenie skupín, spoločností, národov a kontinentov, že budúcnosť ľudstva, ak vôbec, môže zaistiť len jednoznačná orientácia všetkých na tzv. spoločné dobro.
My asi môžeme urobiť len to, že ostaneme ľuďmi.
Píšeme, hovoríme propagujeme ľudskosť, humanitu, ale niet uší, ktoré by to počúvali, niet mozgov, ktoré by to pochopili a niet rúk, ktoré by prestali vyrábať zbrane či už slovné alebo tie kovové.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Som veľmi sklamaný z prvých reakcií a fakticky neviditeľného konania zodpovedných osôb a zložiek. Neuvedomujú si v akom kontexte žijeme? Že médiá všade okolo nás rozosievajú nenávisť a že toto je jej dôsledok? Aký ďalší dôkaz potrebujú zodpovedné osoby, že činnosť médií je spoločensky nebezpečná? Školská dochádzka je u nás povinná. Deti v školách musia byť v bezpečí. A životy našich detí sú vyššou hodnotou a prioritou ako pochybne interpretovaná „sloboda slova“ aj ako „ľudské právo“ získavať živobytie šírením bulvárnych správ a naháňaním „klikov a zobrazení“.
