POZRITE SA, AKO ŠIBE NIEKTORÝM FRANCÚZOM!
Je načase zasadiť aktuálne slovenské trampoty s demokraciou do širšieho kontextu. Neschopnosť niektorých politických síl, aktivistov a médií akceptovať vôľu ľudu je takpovediac civilizačnou chorobou súčasnosti, nie endemickým vírusom na Slovensku.
Toto ochorenie má dve pomenovania. Obe vyjadrujú príznaky tej istej choroby podľa toho, či sa manifestujú na domácej alebo medzinárodnej scéne. Ak sa ochorenie prejavuje v zahraničnej politike a v globálnych vzťahoch, môžeme ho označovať ako progresívno-liberálny internacionalizmus. Na domácej úrovni ide o mesiášstvo progresívnej utópie. O jej fungovaní som pred časom písal na stránke Ďateľ (linku prikladám nižšie).
Pozrime sa napríklad do Francúzska. Európske voľby tam vyhralo Národné zhromaždenie. Vraj krajná pravica. Miestny prezident Emmanuel Macron z toho pustil do gatí a vyhlásil predčasné voľby. Nie je celkom vylúčené, že znova vyhrá Národné zhromaždenie v spolupráci s republikánmi. V tomto bode začína byť situácia zaujímavá a aj podobná Slovensku.
Francúzske odbory v spolupráci s aktivistami a progresívno-ľavicovými kruhmi zorganizovali vlnu (aj násilných) protestov proti – a teraz si držte klobúky – budúcim výsledkom parlamentných volieb. Oni totiž protestujú proti tomu, čo sa môže stať v budúcnosti. Proti tomu, že francúzsky ľud možno slobodne rozhodne o víťazstve Národného zhromaždenia.
Prvé kolo protestov proti budúcnosti sa uskutočnilo 16. júna. Ďalšie protesty sú naplánované na 22. – 23. júna. Prvé kolo parlamentných volieb prebehne 30. júna a druhé 7. júla. Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že Národné zhromaždenie by mohlo získať 34 percent hlasov, blok ľavicových strán 22 a Macronova progresívna Renesancia 19 percent.
Parížska kaviareň je z popísanej perspektívy zjavne frustrovaná. Lenže frustrovaní sú aj mnohí voliči nepatriaci do bubliny kaviarne, pretože sa každodenne boria s existenčnými problémami, ktoré progresívne a ľavicové strany nie sú schopné alebo ochotné riešiť, a preto hľadajú nádej v pravej časti politického spektra. Nie je na tom nič nepochopiteľné ani neprirodzené. Mierne na hlavu však je organizovať protesty proti budúcemu vyjadreniu vôle ľudu.
Zrejme je namieste venovať sa chvíľu aj označeniu Národného zhromaždenia za krajnú pravicu. Je isté, že v časoch, keď stranu viedol Jean-Marie Le Pen, mala kadejaké nepekné tendencie. Okrem iného bola antisemitská. Lenže medzičasom pretiekli Seinou miliardy kubíkov vody, Marine Le Pen svojho otca Jeana-Marieho vypoklonkovala do ústrania a zmenila nielen rétoriku, ale aj smerovanie strany. Isteže by nebolo rozumné idealizovať si Národné zhromaždenie, napokon je to len politická strana. Na druhej strane je očividné, že Národné zhromaždenie dnes reprezentuje nielen vôľu približne tretiny Francúzov, ale má aj oveľa bližšie k zakladajúcim princípom francúzskej piatej republiky, ktoré definoval Charles de Gaulle, než ktorákoľvek iná strana na miestnej politickej scéne.
Takzvaná piata francúzska republika žije prinajmenšom od 4. októbra 1958 dodnes. A niektorí Francúzi si jednoducho myslia, že by mala žiť aj naďalej.
Uvedomelý občan v progresívnej utópii
