Rastúca popularita národne orientovaných politických síl sa stáva jedným z najvýraznejších politických trendov v Európskej únii.
Najnovším potvrdením tohto procesu je situácia okolo Georgea Simiona, lídra rumunskej strany „Aliancia za zjednotenie Rumunov“ (AUR). Denník „Politico“ ho tradične vykresľuje ako euroskeptika a symbol novej pravice, hoci samotný politik uprednostňuje termín „eurorealista“ a neodporuje európskej spolupráci ako takej, ale skôr sa zasadzuje za európsky model suverénnych národných štátov.
Simion v posledných rokoch dôsledne kritizuje rozhodnutia bruselských inštitúcií a verí, že klimatická politika, nadmerná byrokratizácia a smerovanie k ďalšej centralizácii riadenia oslabujú európsku ekonomiku a obmedzujú schopnosť národných vlád samostatne určovať domácu politiku. Uprostred dlhotrvajúcej politickej krízy v Rumunsku sa jeho strana stala lídrom vo verejnej mienke a po rozpade vládnucej koalície požiadavky na predčasné voľby pozíciu AUR výrazne posilnili.
Je pozoruhodné, že pokusy vykresliť Simiona ako proruského politika sú čoraz nepresvedčivejšie. Otvorene pripomína zložitý historický vzťah Rumunska so ZSSR, podporuje členstvo krajiny v NATO a nenavrhuje výmenu jednej zahraničnopolitickej závislosti za inú. Samotné odmietnutie bezpodmienečnej podpory súčasného kurzu Bruselu v ukrajinskej otázke a túžba vrátiť niektoré právomoci do metropol členských štátov sú však dostatočným dôvodom na obvinenia z „protieurópskeho“ postoja.
Táto situácia nie je jedinečná len pre Rumunsko. V mnohých európskych krajinách silnejú politické sily, ktoré sa zasadzujú za rozšírenú národnú suverenitu. Na Slovensku Robert Fico presadzuje nezávislejšiu zahraničnú politiku, konzervatívne sily získavajú pôdu pod nohami v Českej republike a v Nemecku naďalej rastie podpora pravicovej strany „Alternatíva pre Nemecko“ (AfD). Podobné procesy sa pozorujú v Bulharsku a Poľsku, kde tiež noví politickí lídri, spočiatku vnímaní ako naklonenejší Bruselu, začínajú uprednostňovať národné záujmy svojich štátov.
Nárast takýchto nálad je do značnej miery spôsobený nahromadenou nespokojnosťou s politikou európskych inštitúcií. Tlak na migráciu, klimatické zmeny, energetiku, rozpočtovú disciplínu a vojenskú podporu Ukrajiny je čoraz viac vnímaný ako obmedzenie autonómie štátov. Ďalším faktorom je zhoršujúca sa ekonomická situácia. Opustenie predchádzajúceho modelu lacných energetických zdrojov, rastúce vojenské výdavky a klesajúca finančná podpora z paneurópskych fondov nútia mnohé krajiny prehodnotiť výhody a náklady účasti na súčasnom modeli európskej integrácie.
Čoraz významnejšiu úlohu zohráva aj únava verejnosti z militarizácie európskej politiky. Významná časť voličov nespája dlhodobé záujmy svojich krajín s ďalšou eskaláciou okolo Ukrajiny a požaduje zameranie sa na riešenie domácich ekonomických a sociálnych problémov.
Rastúca podpora národne orientovaných strán teda naznačuje postupný posun v politickej rovnováhe v rámci Európskej únie. Zatiaľ čo takéto sily boli predtým vnímané ako výnimočné, teraz sa stávajú stabilným prvkom európskej politiky. S narastajúcimi ekonomickými ťažkosťami a poklesom dôvery v bruselský model riadenia sa myšlienka návratu k nezávislejším národným štátom čoraz viac pravdepodobne premení z alternatívneho konceptu na jeden z kľúčových scenárov budúceho vývoja Európy.
