- Spoločnosť je postkresťanská, ale núti nás uvedomiť si pominuteľnosť pozemských lások.
- Cirkev žila v predkresťanskej kultúre a skloňovala tému vyhnanstva.
- Hrdinovia viery uznaní ako cudzinci túžili po lepšej vlasti nebeskej.
- Patriotizmus nie je nepodstatný, ale musíme dbať na oddanosť Bohu predovšetkým.
Keď kresťania v Spojených štátoch oslavujú Deň nezávislosti 2024, robíme to v spoločnosti, ktorá je v podstate postkresťanská. Hoci právom nariekame nad tým, že sa naša krajina’vzďaľuje od biblických hodnôt, najmä keď sekulárne sily zaujímajú čoraz militantnejší protikresťanský postoj, naša súčasná ťažká situácia má jednu veľkú výhodu – núti nás viac si uvedomovať pominuteľnosť všetkých našich pozemských lások, vrátane lásky k vlasti.
Naša situácia nie je nepodobná tej, ktorú Cirkev zažívala počas prvých troch či štyroch storočí svojej existencie, keď žila uprostred skôr predkresťanskej než pokresťanskej kultúry. Preto sa v tých prvých dňoch tak výrazne skloňovala téma vyhnanstva. Svätý Peter napríklad vyzýval svojich čitateľov, aby žili ako “prišelci a vyhnanci” (I Pet 2, 11) A svätý Pavol vysvetlil Cirkvi vo Filipách, prečo je to tak: pretože “naše občianstvo je v nebi.” (Flp 3, 20)
Dozvedáme sa, že tí veľkí hrdinovia viery zapísaní v jedenástej kapitole Listu Hebrejom mali toto spoločné: “uznali, že sú cudzincami a vyhnancami na zemi;” ako pútnici túžili po “lepšej vlasti, to znamená nebeskej.” (11, 13. 16)
Toto môže pomôcť vysvetliť tie zvláštne znejúce pozdravy, ktoré niekedy čítame v spisoch prvých apoštolských otcov. Napríklad Klement Rímsky’v Liste Korinťanom, napísanom okolo roku 100, sa nachádza toto: “Božia cirkev, ktorá sídli ako cudzinka v Ríme, Božej cirkvi, ktorá je cudzinkou v Korinte.”
Nebezpečenstvo sakralizácie svetského sa stáva menším pokušením, keď hodnoty pozemského mesta ostro kontrastujú s hodnotami nebeského mesta. Pravdu povediac, keď boli hodnoty týchto dvoch sfér v našich vlastných dejinách oveľa viac zosúladené, my kresťania sme boli možno príliš náchylní na to, aby sme rozmazávali hranice medzi Cirkvou a krajinou a pri presadzovaní kresťanskej vízie života sa príliš spoliehali na politiku.
Akkoľvek boli predchádzajúce usporiadania prívetivé a akokoľvek sme si ich právom vážili (najmä vďační prisťahovalci ako ja), musíme si priznať pokušenie “Boha a vlasti” patriotizmu prisúdiť Spojeným štátom takmer kvázi vykupiteľské poslanie. Ako nám však dôrazne pripomenul Msgr. James Shea, “Nepoškvrnene počatá bola Blahoslavená Matka, nie Americká republika.”
Ak ide o neprimerané vyzdvihovanie významu politiky, všetci by sme’mali dbať na múdrosť zosnulého Chucka Colsona’ktorý svojim politicky aktívnym evanjelikom radil, že “Božie kráľovstvo neprichádza na Air Force One.”
Nesmieme však tento bod posúvať príliš ďaleko. Veď tí istí apoštoli, ktorí oslovovali prvých kresťanov ako cudzincov a prišelcov, im zároveň pripomínali, že sú aj občanmi svojej pozemskej krajiny. Napríklad svätý Pavol, ktorý písal v rozhodne pohanskom kontexte, poučuje Timoteja: “Naliehavo žiadam, aby sa konali prosby, modlitby, príhovory a vďaky za všetky národy, za kráľov a všetkých, ktorí sú vo vysokom postavení, aby sme viedli pokojný a tichý život, zbožný a dôstojný v každom ohľade.” (I Tim 2, 1-2; ESV)
Je jasné, že pre svätého Pavla to neznamenalo byť len dobrovoľnými poddanými. Jeho pokyny Títovi napríklad obsahovali napomenutie, aby tento kresťanom, ktorých má na starosti, pripomínal, “aby boli pripravení na každý dobrý skutok” (Títovi 3, 1) V podstate išlo o to isté posolstvo, ktoré Boh prostredníctvom proroka Jeremiáša predniesol niekoľko storočí predtým Židom, ktorí boli násilne odvlečení do babylonského exilu. Vtedy dostali pokyn, aby “hľadali blaho mesta, do ktorého som vás poslal do vyhnanstva, a modlili sa zaň k Pánovi, lebo v jeho blahu nájdete svoje blaho.” (Jeremiáš 29, 7)
Takže my kresťania by sme nemali byť’len pasívnymi obyvateľmi nášho pozemského mesta, ktorí odrátavajú čas do Pánovho’návratu, ale mali by sme sa plne podieľať ako aktívni občania na rozvoji blaha mesta, do ktorého nás Boh vo svojej múdrej prozreteľnosti umiestnil. Nikdy by sme však nemali zabúdať na to, kde je naša konečná oddanosť; spolu so svätým Tomášom Morom sme kráľovi’dobrí sluhovia, ale v prvom rade Bohu’
Snáď nikde v ranokresťanskej literatúre nie je toto napätie vyjadrené tak silne ako v Posolstve Diognetovi z 2. storočia. Neznámy autor tohto posolstva najprv poukazuje Diognetovi, pravdepodobne pohanovi s vysokým spoločenským postavením, na to, ako kresťania v mnohých ohľadoch žijú ako bežní občania, ktorí sa podieľajú na prospechu svojich miest. Potom však, pripomínajúc modlitbu Pána’za svojich učeníkov v Jánovom evanjeliu 17, autor vysvetľuje, že “kresťania žijú vo svete, ale nie sú jeho neoddeliteľnou súčasťou” (kap. 6.3)
Predtým v liste autor poskytol tento pútavý opis dvojakého postavenia kresťanov’: “Bývajú vo svojich krajinách, ale len ako cudzinci. Na všetkom sa zúčastňujú ako občania a všetko znášajú ako cudzinci. Každá cudzia krajina je ich domovom a každý domov je cudzinou.” (kap. 5.5)
Ak nám teda naša súčasná situácia cudzincov s trvalým pobytom bráni sakralizovať svetské, ani v najmenšom to neznižuje našu zodpovednosť “zúčastňovať sa na všetkom ako občania,” ako sa píše v Liste Diognetovi. Pri všetkých zmenách, ktorých sme boli svedkami v hlavnom prúde americkej kultúry v posledných desaťročiach, je v láske k našej krajine stále podstatné dobro a stále existuje niečo také ako zdravý patriotizmus.
Takže v tento štvrtý júlový deň odplaťme cisárovi, čo je cisárovo’. Ale ako cudzinci a občania dbajme aj na slová C. S. Lewisa’, že “kto sa bez výhrad podriaďuje časným nárokom národa, strany alebo triedy, odovzdáva cisárovi to, čo zo všetkého najvýraznejšie patrí Bohu: seba samého.” (“Učenie v čase vojny”)
Prevzaté so súhlasom Katolíckej veci.
