Vatikán: Švajčiarska garda bude sláviť „Rok pamiatky 500. výročia vyplienenia Ríma“ a ich hrdinstva. Katolíci ho však brali ako Boží trest za úpadok pápežstva. To sa nespomenie?

6. októbra 2026

Švajčiarska garda sa odhodlala k zvláštnej aktivite, ktorá má pripomenúť hrdinstvo obrancov Ríma z jej radov v roku 1527. V nadšenej spomienke na obranu Ríma vyhlásili hneď celý rok 2027 za Rok pamiatky pri príležitosti 500. výročia vyplienenia Ríma (Sacco di Roma).

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20261005004

Sacco di Roma na obraze flámskeho maliara zo 16. storočia
zdroj: wikimedia commons

Hrdinstvo obrancov však tvorí len veľmi úzky segment v rámci udalosti, ktorá znamenala definitívny koniec úpadkového renesančného pápežstva a cirkevnej krízy. Po Sacco di Roma nasledoval Tridentský koncil, baroková obnova Cirkvi, boj s protestantizmom a rekatolizácia.

To všetko prišlo podľa celých generácií katolíckych cirkevných historikov aj ako následok vyplienenia Ríma, ktoré konečne úpadkovým renesančným pápežom a cirkevnej hierarchii ukázalo, že Boží prst vie pohroziť nehodným pastierom veľmi rázne a nikto si nemôže byť istý svojou beztrestnosťou. Šok z tohto vyplienenia bol pre renesančných pápežov taký veľký, že pochopili Božie varovanie a dali sa do nápravy mravov, obrany viery a do boja s protestantizmom.

Známy slovenský cirkevný historik Jozef Špirko vo svojich Cirkevných dejinách o okolnostiach katastrofálneho vyplienenia Ríma a laxnosti cirkevných predstaviteľov píše:

„Po Hadriánovi nasledoval Klement VII. (1523–34) z rodu Medici (strýc LevaX.). Bol to síce človek mravne bezúhonný, ale váhavý, bezradný, no aj neúprimný, preto má najväčšiu vinu na ďalšom katastrofálnom vývine nemeckých udalostí. Proti cisárovi Karolovi V. stále bojoval. Pre návrhy katolíckych ľudí, aby sa duchovne čelilo luteranizmu, nemal porozumenie, ba bagatelizoval ich. Dúfal len vo svoju diplomaciu, a tá bola osudne pomýlená.“

Klement VII. bol v podstate veľmi pokrokový človek. Spojil sa nepriamo cez Francúzov aj s tureckými moslimami aj s francúzskym kráľom, ktorý naschvál podporoval vo Svätej rímskej ríši proti cisárovi protestantov. Skrátka, načúval vanutiu doby:

„Cisár úprimne chcel zachovať v Nemecku kresťanskú jednotu, kým Francúzsko, i keď doma upaľovalo protestantov, v Nemecku ich podporovalo, aby tak oslabovalo Karola V. Keď cisár pri Pavii porazil Francúzov (1525), Klement, obávajúc sa o nezávislosť cirkevného štátu, už sa otvorene spojil s Františkom I. proti cisárovi (svätá liga v Cognac z r. 1526). Neprekážalo mu ani to, keď sa František I., „najkresťanskejší kráľ“, spojil s Turkami proti Habsburgovcom a obetoval kresťanské krajiny (Uhorsko – porážka pri Moháči r. 1526) polmesiacu. Tu sa vyvinul ten osudný a z kresťanského stanoviska nepochopiteľný stav, že najväčší nepriateľ kresťanstva – sultán Soliman, podporovateľ protestantov František I. a Klement VII. – hlava Cirkvi – boli v jednom fronte proti Karolovi V., úprimnému ochrancovi katolíckej Cirkvi!! Pápež z politických príčin nechal cisára na ľade vtedy, keď bolo potrebné medzi nimi najväčšie dorozumenie, aby zachránili kresťanskú jednotu. Sám pápež v najkritickejšej chvíli zoslaboval kresťanské sily, a tak nepriamo napomáhal heretikom.“

Následky pociťujeme zrejme doteraz:

„Musí sa s bolesťou uznať, že keby Klement nebol so zbraňou bojoval proti cisárovi, ľahko by bolo bývalo heretikov potlačiť.“

To, čo nasledovalo, bolo definitívne vyvrcholenie dlhodobého rozkladu Cirkvi pod vedením renesančných pápežov:

„Zaslepenosť pápežskej renesančnej politiky dosiahla vrchol. Nie div, keď sa nad ňou Karol V. veľmi pohoršil a skoncoval ju takým spôsobom, aký Rím ešte nevidel. Cisár apeloval proti zradnej pápežskej politike na všeobecný cirkevný snem. Ale skôr, ako by sa bolo na to dalo pomýšľať, pápeža zanechali dovtedajší spojenci. To využili cisárske vojská. Vtrhli do Ríma (6. mája 1527) a za niekoľko mesiacov tak spustošili mesto, že všelijaké navštívenia, ktoré Rím už v minulosti zažil, ani zďaleka sa nedali porovnať s terajším. Vojsko nemalo riadne vedenie a boli v ňom rozliční svetoví dobrodruhovia (medzi nimi veľa luteránov, ktorým pôsobilo zvláštnu rozkoš pomstiť sa na pápežovi a na duchovných). Sám pápež sa dostal do rúk víťaza, ktorý ho pol roka väznil v Anjelskom hrade. Toto pustošenie Ríma – Sacco di Roma – pokladali všeobecne za splnenie Savonarolových strašných predpovedí o blížiacom sa Božom treste nad večným mestom. Zneuctili mnohé kostoly, medzi nimi aj kostol sv. Petra, zničili premnohé umelecké pamiatky a vzácne rukopisy (vecná škoda sa odhaduje na 10 miliónov dukátov). Sacco di Roma znamená koniec rímskej renesancie, ale aj obrat v pápežskej katolíckej politike. Pápežstvo bolo nútené zanechať svoju dovtedajšiu pomýlenú cestu. Klement VII. r. 1529 sa zmieril s Karolom V. (barcelonská zmluva) a Rím bol teraz už prístupnejší cirkevným nápravným snahám. Bola to veľká obeta, ktorú Rím priniesol, ale nebola daromná, lebo ňou sa otvorili brány lepšej a mravnejšej kresťanskej budúcnosti.“

Čo nám teda vlastne Švajčiarska garda chce týmto ostentatívnym pripomínaním vyplienenia Ríma povedať? Celej koncepcii, s ktorou pristupuje k tomuto výročiu, chýba akýkoľvek súvis so skutočným dejinným významom Sacco di Roma, ako ho opísal Jozef Špirko. Dozvedáme sa len o hrdinstve obrancov a nič o fatálnej pomýlenosti Klementa VII., úpadku Cirkvi, mravov a benevolentnosti k Lutherovi a ďalším heretikom:

„Počas vyplienenia Ríma, známeho ako Sacco di Roma, padlo 6. mája 1527 celkom 147 zo 189 švajčiarskych gardistov, ktorí bránili pápeža Klementa VII. Zvyšných 42 odviedlo pápeža do bezpečia v Anjelskom hrade. „Vyplienenie Ríma z roku 1527 je udalosťou, ktorá najviac formovala naše dejiny,“ zdôraznil veliteľ gardy plukovník Christoph Graf. Jubilejný rok sa bude niesť v znamení hesla „Hodnoty, ktoré zostávajú: vernosť, spoľahlivosť, profesionalita a súdržnosť“.“

Pri tomto výročí, ktoré plánujú gardisti tak hlučne pripomínať, že mu venujú celý rok, sa však skôr pýta zdôrazniť ešte iné než hore vymenované hodnoty. Hodnoty, ktorých ignorovanie predchádzalo tomuto pádu – vieroučná pravovernosť, morálna zásadovosť, vernosť Evanjeliu a boj s herézami. Alebo by mohla ich pripomínaním vzniknúť príliš okatá analógia?

Na záver správy sa píše:

„Pápežská švajčiarska garda zdôrazňuje, že jubileum nemá byť iba pripomienkou udalostí spred piatich storočí.“

Vzápätí sa však rezignuje na akýkoľvek širší rámec pamäti, ktorý by pripomenul, že Boží trest sa netýka len starozákonných udalostí, ale že Boh Všemohúci ako večný Pán, je strážcom poriadku svetského aj nebeského a ako taký si vyhradzuje právo nápravy aj dnes. Tým, či oným spôsobom.

Pre tých, čo skrývajú hlavu do piesku, zapchávajú si uši a zatvárajú oči, by mohlo byť 500 rokov od tohto Božieho trestu pripomenutím, že opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo vo veciach herézy, mravov, učenia Cirkvi a privádzania duší k spáse, sa nemusí skončiť dobre.

Vyplienenie Ríma v roku 1527 bolo také, že ešte po 50 rokoch svedkovia opisovali, ako na námestí pred Bazilikou sv. Petra rástla tráva a pásli sa husi. Rozvaliny a pokles počtu obyvateľstva, rozklad a úpadok bol taký, že ešte mocná a tvrdá ruka sv. Pia V. musela zasiahnuť, aby sa Rím definitívne pozviechal a aj zbavil pozostatkov renesančnej skazenosti.

Ten, kto si myslí podobne ako malé bábätko, že keď sa schová pod plienočku, tak ho nikto nevidí a podobne usudzuje, že keď sa bude tváriť, akoby hriech a kríza v Cirkvi neboli, tak Boh ich nevidí, pretože tí, ktorí sú za ňu zodpovední sa tvária, že neexistuje, tak ten môže byť raz veľmi prekvapený, že už nebude musieť spomínať na bývalé tragédie, ale zaoberať sa čerstvými.

Branislav Michalka

Zdroj: TK KBS, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons