Satira na motívy medvedej problematiky na Slovensku
Starý medveď Samo sedel na spadnutom smreku, podopieral si hlavu labou a zmätene pozeral do mapy okresu Prievidza. Okolo neho sedel úzky výbor Medvedej komory pre expanziu do dolín, ktorému šéfoval už piaty rok.
„Kolegovia, nerozumiem tomu,“ začal Samo a vzdychol si tak zhlboka, až z neďalekého smreka spadlo pár šišiek „naša pôvodná stratégia bola jasná. Vstúpiť do intravilánov, spôsobiť ľahkú paniku, prinútiť ľudí prijať systémové opatrenia a stiahnuť sa späť k boroviciam. A výsledok?“
Medveď Žigo, ktorý sa predchádzajúcu noc vrátil z Martina, zdvihol nahnevaný labu:
„Výsledok?! Ja vám poviem aký je výsledok ! Včera večer som stál pri kontajneri s pizzou v strede mesta, pán starosta ma obišiel na bicykli, zamával mi a upozornil ma, že o niečo ďalej je nové stojisko kontajnerov!“
V skupine to zašumelo. O slovo sa prihlásila medvedica Magda:
„Šéf má pravdu. Niekde sa stala chyba. Minulý týždeň som poslala svojho najmladšieho ku kontajnerom na Liptove. Čakali sme, že pribehne zásahový tím, dohodnú kompromis, oplotia smetisko a my budeme môcť v pokoji zimovať. A čo spravili ľudia? Keď im ten môj fagan nakúkal do záhrady, otvorili mu dvere na terase a požiadali ho o foto s vnúčatami na Instagram!“
V skupine to zašumelo opäť, o niečo intenzívnejšie.
„Já vám neviem“, ozval sa po chvíli pohoršeného brumkania úzkeho výboru mladý, no nádejný káder medveď Šaňo „Títo ľudia… čo je to vlastne zač? Mám inú skúsenosť. Keď to začnete v hore naháňať… vybehnú svižne na najbližší smrek aj na bicykli, alebo si pomôžu paličkami na nordic walking a…“
„…to nebolo súčasťou dohody, Šani“ skočila mu do reči Magda, „Všetci vieme, ako naša pôvodná metodika znie: postrašiť ich, prípadne ľahko štuchnúť, aby konečne začali konať. Keď niektorí z nich pre zmenu spanikária a začnú jačať ako pokazená píla, slabší jedinci z našej komunity sa neovládnu a… a potom to v správach vyzerá, že sme krvilačné beštie. Ale to neznamená, že ich máme doriadiť, ako sa nanešťastie pár krát stalo.“
S ťažkým vzdychom a náplasťou na zadku sa prihlásil o slovo medveď Tibor, známy skeptik z Chočských vrchov:
„Nebanalizuj, Magda. Mne minule poľovník zo zásahového tímu namiesto vyjednávania strieľal okolo zadku. Je pravda, že som predtým trochu pobehol za jedným dedinčanom, ktorý so mnou nechcel o téme debatovať a to ma dopálilo…Nuž, povedzme si otvorene, naša riadená eskalácia nevyšla. Ľudia nevedia, ako na to. Že po nás budú aj občas strieľať, situáciu nevyrieši. Som frustrovaný. Túto zimu spať opäť nebudeme. To ich neoplotené žrádlo cítim až k môjmu obľúbenému malinčiu.“
Šéf Samo pozorne načúval príspevkom svojich kolegov a pritom ticho bručal. Tuho rozmýšľal. Situácia bola prekérna a zmätočná. Ľudia konali nepochopiteľne, nevyspytateľne, pôvodný plán medveďov zlyhal. Rozhodol sa dať priestor na návrhy riešenia kolegom a medvede sústredene hútali. Zrazu sa prudko zdvihol Žigo a dupol labou, až popadali ďalšie šišky:
„Vážení, veď toto môže byť pasca! Ľudia sú síce chabej kondície, nesystematického myslenia a mdlej odvahy, ale – sú prefíkaní! Nechajú nás prejsť cez všetky dediny, až skončíme v továrňach, ani nebudeme vedieť ako a budeme musieť makať za nich! Ja teda nechcem platiť dane!!“
Výborom sa nieslo hlasné nahnevané bručanie, ktoré bolo počuť až na kraj lesa. Samo ešte chvíľu premýšľal, napokon sa zdvihol v celej svojej výške a šírke, až zatienil celú skupinu:
„Kolegovia, navrhujem novú stratégiu. Keď fotia – pózujeme. Keď volajú vnúčatá – robíme grimasy a potom sa decentne vzdialime. Keď bežia – necháme ich na pokoji. Kontajnery ale budeme chodiť intenzívne vyberať naďalej a to systematicky. Len neoplotené. Keď oplotia – ideme ďalej. Až kým celá obec nebude vyzerať ako pevnosť.“
Magda súhlasne prikývla. Tibor, držiac si zadok, tiež.
„A hlavne,“ dokončil Samo, „budeme vyzerať roztomilo, ale – stále hladno!! Roztomilý hladný medveď im kazí imidž viac než ten, čo raz za čas niekoho poškriabe. Imidž je to jediné, na čom im záleží.“
Chvíľu bolo ticho. Potom Žigo rebelsky dupol:
„Takže… ich vychováme tým, že budeme roztomilí a hladní?“
„Presne. Niekto na to musí isť s rozumom, Žigo. Oni to zjavne nebudú A keď sa im to unaví a konečne oplotia – stiahneme sa. A budeme spať. Celú zimu ako kedysi. “
„A ak nie?“ opáčila Magda pochybovačne.
Šéf Samo sa pozrel smerom do údolia:
„Tak im aspoň kompletne zničíme imidž. A to je niekedy účinnejšie než ostrá laba.“
Pod Kráľovou hoľou sa ozvalo tiché, spokojné brumkanie. Nová stratégia bola schválená.
Jednomyseľne.
Slávka
