JE NA TEBE, ČI BUDEŠ ŽIŤ V STRACHU, ALEBO V POKOJI
napsal Michal Zajden, evangelický farář
Vlkův úvod:
Velikonoce, Vánoce, 1. máj, 8. květen, 28. říjen a 17. listopad jsou pro vydavatele denního blogu jako je Kosa, velmi těžkým datem. Těžko se totiž vyhnout „povinné“ tématice a můžete mít fantazii sebevětší, v 15. roce vydávání prostě nápady dojdou. Ale nechat Pondělí Velikonoční bez bez textu o vzkříšeení a novém životě? Nelze! Nelze a zase nelze!
Požádal jsem proto Boríska, jestli by něco nenapsal, ale on mi navrhnul něco onačejšího – co takhle zkusit mého kolegu, pana faráře Michala Zajdana? Bravo Borísku, skvělý nápad! Zarazilo vás , že pana faráře jsem označil za kolegu? Přemýšlíte , že vlk snad míří do církevního stavu nebo vám jej celou dobu zatajoval? Nic takového! Přesto je otec Michal kolegou. A plným právem! Respektive, já jsem kolegou jemu… Má stejně jako já už dlouho, nejméně 6 let svou vlastní pravidelnou relaci Služby božie vždycky v neděli na Slobodnom vysielači. Je mi proto ctí a potěšením uvést otce Michala na stránky Kosy v den největšího svátku křesťanstva…
Tady je jeho text:
VEĽKONOČNÉ ZAMYSLENIE
JE NA TEBE, ČI BUDEŠ ŽIŤ V STRACHU, ALEBO V POKOJI
Veľká noc je najdôležitejším kresťanským sviatkom. Je tomu tak preto, lebo je príbehom o udalosti, ktorá sa nemohla stať a predsa sa stala. Hovorím samozrejme o Kristovom zmŕtvychvstaní. Ako vzkriesenie v toto veľkonočné nedeľné ráno prebiehalo, opisujú všetci štyria evanjelisti. Kto chce, môže si tento príbeh v Biblii prečítať. Ja chcem Vašu pozornosť obrátiť iným smerom. Iba evanjelista Lukáš nám zanechal správu, že v to nedeľné ráno, dvaja z Ježišových učeníkov opustili ostatných Ježišových prívržencov. Proste išli preč. Ich odchod z Jeruzalema, viac ako čokoľvek iné, ukazuje akú nestálu má človek povahu. Stačilo, že sa zmenili vonkajšie okolnosti. Pri pohľade na mŕtveho Ježiša, Jeho učeníci strácajú „pevnú pôdu“ pod nohami. Ich milovaný Majster, o ktorom si mysleli, že bude novým, večným, kráľom Izraela, potupne hynie.
Títo dvaja ako prvý sa vzdávajú svojich spoluveriacich a svojej viery. Ich rozum im hovorí, že zmena vonkajších okolnosti je nezvratná a im nezostáva nič iné, ako sa týmto okolnostiam prispôsobiť a to z jednoduchého dôvodu: Aby pre svoje bývalé presvedčenie neutrpeli nejakú ujmu, pripadne aby neboli vystavení prenasledovaniu a smrti. Proste život sa otočil. To čomu verili zaniklo, keď telo ich Majstra bolo uložené do hrobu. Vidia to. Preto nie div, že oni sa chcú vrátiť do starého života a v kľude dožiť. Takže odchádzajú.
Sú na ceste do neďalekého mestečka Emauzy, kde chcú prespať. Ide sa im ťažko. Strata viery a nádeje, ktorú vkladali do Ježiša je bolestná. Pochopili, že to nebol žiaden vodca, ktorý by chcel poraziť obrovské rímske impérium a odstrániť z vedenia krajiny domácich kolaborantov. Nebude žiadne sociálne spravodlivé kráľovstvo, v ktorom by aj oni hrali dôležitú úlohu.
Ako išli pripojil sa k ním ďalší pútnik a šiel s nimi. Vidí ich zúfalstvo a tak sa ich pýta: „Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou?“ Obaja učeníci sú prekvapení touto otázkou. Nechápu ako môže niekto, kto bol v týchto dňoch v Jeruzaleme nevedieť o poprave Ježiša. Veď kvôli Nemu boli v meste, v poslednom týždni obrovské demonštrácie. Najprv ho židovské zástupy vítali ako kráľa a za pár dni, tak isto veľký židovský zástup žiadal, od rímskeho miestodržiteľa Piláta, jeho popravu. Tento pútnik miesto toho aby sa vypytoval na podrobnosti, začal im citovať texty Starého zákona, ktoré sa vzťahovali k osobe Ježiša Krista.
Je to zaujímavé a to preto, lebo títo dvaja učeníci dostali na ceste do Emauz, ako prví ľudia na svete jasný výklad, čo bolo cieľom Ježišovho pobytu na zemi a prečo musel zomrieť potupnou smrťou na kríži. Počas tohto výkladu sa ich smútok a zúfalstvo začali rozplývať ako ranná hmla, keď začína svietiť slnko. Ešte nechápu prečo je tomu tak, ale prežívajú obrat od beznádeje k novej nádeji. Večer keď dorazili k svojim známym v mestečku, zdržiavajú neznámeho pútnika, aby s nimi zostal. Spoločne si sadajú k stolu a pri večeri sa „im otvorili oči a poznali Ho.“ Ten, ktorý s nimi hovoril bol vzkriesený Ježiš. To čo sa nemohlo stať, sa stalo a oni z rúk Ježiša, ako prví ľudia na svete, prijali večeru Pánovu. Hneď v noci sa vracajú do Jeruzalema. Stretnutie s Ježišom ich vracia späť k ich spoluveriacim. Ich život dostáva novú náplň. Odteraz budú, až do konca svojho života, hlásať radostnú správu. Ježiš je Spasiteľ, ktorý ponúka spásu a večný život a to každému, kto Mu uverí a zmení svoj život.
Čo tento veľkonočný príbeh, o putovaní emauzských pútnikov, hovorí človeku 21. storočia a čo mu ponúka? Som rád, že Vám môžem túto otázku položiť. Skúsme sa nad ňou spoločne zamyslieť. Najprv ponúknem svoj subjektívny stručný popis, čo ovláda „dušu“ dnešného človeka. Žijeme v neistej dobe. Naučili sme sa s hlbokou skepsou prijímať správy, ktorými sme „bombardovaní“ zo všetkých strán. Od začiatku 20. storočia naše dva bratské národy prežili neuveriteľné zmeny. Žili sme ako na „hojdačke dejín.“ Najprv národný útlak v habsburskej monarchii. Potom hrôzy I. svetovej vojny, na konci ktorej sme dostali možnosť prežiť v dobrom aj v zlom dvadsať rokov v prvej Československej republike ako štátotvorné národy. Potom sme prežili zradu našich západných spojencov v Mníchove a rozpad republiky. Vy Česi ste boli pod hitlerovskou čižmou kruto prenasledovaní. My Slováci sme chvíľu žili v ilúzií samostatnej republiky, ktorá však nenaplnila naše sny a tak sme ju v národnom povstaní odmietli. Potom prišla komunistická diktatúra, ktorá ničila najposvätnejšie duchovné a národné hodnoty a keď sme si ich chceli obnoviť, tak ich rozdrvila „internacionálna pomoc.“ Po „vyštrnganí slobody“ sme zažívali eufóriu a nádej, že teraz to bude už konečne „to pravé orechové.“ Dúfali sme, že v zjednotenej demokratickej Európe budú všetky jej národy, veľké ako aj malé, žiť vzájomnej láske a prosperite.
Ako sa však ukázalo ľudská hrabivosť a túžba po mamone, natoľko ovládli srdcia mocných tohto sveta, že sme uviazli vo svete, v ktorom nateraz víťazí lož nad láskou a túžba po moci a peniazoch nad ľudskou solidaritou. Nad našimi životmi sa vznáša ako zlý duch, svet novej, neuveriteľne zvrátenej morálky, ktorá vedie ľudstvo do sveta trblietavého pozlátka.
Povrchnosť sa vydáva za múdrosť. Ukájanie najpodivnejších sexuálnych pudov za objavovanie stále nových sexuálnych menšín, ktoré je potrebné rešpektovať a chrániť. Za demokratické sa vydáva, a to takmer bez akejkoľvek diskusie, názor majiteľov korporátnych médií. Všetky vojny našej západnej liberálnej demokracie sú vraj spravodlivé, ale vojny našich politických a náboženských oponentov sú údajne skrz – naskrz zvrátené a nemorálne. Čo na tom, že pri všetkých hynú státisíce nevinných a bezbranných ľudí.
Takto by som mohol opisovať stav súčasného sveta ešte celkom dlho. Tiež nepochybujem, že by mnohí z vás k tomu mohli dodať ďalšie zvrátenosti a to aj konkrétnych mocných mužov a žien dnešného sveta.
A čo na to cirkevní predstavitelia? Biskupi a mienkotvorní členovia jednotlivých cirkví a denominácií? Až na malé výnimky buď „plávajú s hlavným prúdom“, alebo sú ticho. Miesto pravdy hľadajú výhodný „modus vivendi“ s mocnými sveta. Podobajú sa židovským veľkňazom v Ježišovej dobe, ktorí aby si udržali výhodný biznis, ktorý im prinášal rituálny kult v jeruzalemskom chráme, bez výčitiek svedomia kolaborovali s rímskymi okupantmi. To bol jeden zo svetských dôvodov, prečo musel Ježiš, kritik ich povrchnosti a bezcitnosti zomrieť.
Vráťme sa však k odkazu našich emauzských pútnikov. Ako som už písal, kráčali vo veľkonočné nedeľné ráno z Jeruzalema so zlomenou dušou. Všetko čomu verili, zaniklo Ježišovou smrťou na golgotskom kríži. Nič zo vznešených ideálov, o ktorých im ich Majster hovoril nezostalo. Čo iné mohli prežívať, ako zúfalstvo a tmu, zoči voči smrti milovaného Vodcu. Myslím, že veľmi podobne pocity sa dnes zmocňujú miliónov mužov a žien, keď vidia na jednej strane bezuzdnú zhýralosť mocných sveta, ich bezcitné užívanie moci a slávy a na druhej strane, ako tí istí ľudia, keď majú prijať rozhodnutie v prospech tých, ktorí ich volili, jednajú v rozpore so zdravým rozumom.
Nepochybne si mnohí kladú otázky: Čo s tým môžem ja, malý človiečik urobiť? Nie je lepšie sa stiahnuť do svojho vnútorného sveta a nejako prežiť? Tak ako to napokon chceli urobiť aj emauzski pútnici? Odpoveď je jasná: Je len na Tebe čo urobíš so svojim životom! Nikto za Teba nemôže v tejto veci rozhodnúť. Ježiš, ktorí vstal z mŕtvych, však ponúka aj Tebe, tak ako tým dvom spolupútnikom, pomoc. V čom konkrétne táto pomoc spočíva? Nuž ponúka Ti možnosť obrátiť sa na Neho v modlitbe. Ak tak poctivo urobíš, obráti Tvoje zúfalstvo na nádej. Tvoj hnev sa rozplynie a Ti nájdeš, aj v tejto neistej dobe, vnútorný pokoj. Budeš môcť prežiť normálny život, bez strachu z budúcnosti, plný slobody a lásky. Ak bude vzkriesený Ježiš Kristus realitou Tvojho života, zrazu sa Ti otvoria oči a Ti budeš mať radosť z toho, že si súčasťou ľudu, ktorý svojim morálnym životom podľa Božích pravidiel, vracia svet do normálu. Nie, nevrátime sa „do normálu“ zajtra, ani rok. Asi nás čaká ešte veľa bolesti, utrpenia, sklamania a smrti. Ale ak zostaneme vo svojej viere verní a vytrvalí, tak ten deň napokon príde.
Michal Zajden – evanjelický farár
