Verím v odpustenie hriechov –

28. júla 2024  

Cirkev

„Ktorým odpustíte hriechy, budú mu odpustené.“
(Jn 20,23)

Pre nenávisť zo strany Židov a kvôli prenasledovaniu zo strany pohanov kresťania tristo rokov nemohli verejne vyznávať svoje náboženstvo. V podzemných chodbách, v takzvaných katakombách konali Božie služby. Medzi prenasledovanými kresťanmi panovala taká veľká bratská láska a taká horlivá svätosť života, že sa stala príslovečnou u pohanov. Radi chodievali na sv. omšu, nikdy nemeškali, čo by ich to priam život bolo stálo. Pri sv. omši každý deň pristúpili k sv. prijímaniu. Kňaz pri sv. omši posvätil chlieb veľkej podoby, potom ho lámal na drobné kúsky a tak po kúsku dával prijímať veriacim, preto Sv. písmo prijímanie nazýva lámaním chleba. Počas prenasledovania kresťania si i do svojho domu vzali so sebou Sviatosť oltárnu, aby ju v čase mučeníctva mohli prijať. Zavinuli ju do čistej bielej šatky a zaniesli aj uväzneným kresťanom do žalára.

To je istá pravda, že prví kresťania žili takto sväto, že sa zachovali čistými od smrteľného hriechu, preto každý deň mohli s pokojným svedomím pristúpiť k sv. prijímaniu. Pri tom všetkom našli sa tu i tam takí, ktorí sa dopustili hriechu. Takíto verejní hriešnici darmo si pýtali od Cirkvi rozhrešenie, najprv museli konať 2 – 3 alebo i viac rokov prísne pokánie, tzn. museli znášať pokutu. K tomu vám prednesiem príklad z prvých kresťanských časov, aby ste videli, že dôjsť spasenia nie je tak ľahkou vecou, akoby si to niekto mohol myslieť, Božia spravodlivosť žiada za hriech zadosťučinenie, preto učil Kristus Pán: „Robte pokánie (Mt 3,2). Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne. (Lk 13,5)

1. Za starých kresťanských čias sa stalo: k sv. Paulínovi, biskupovi z Noly dostavil sa raz istý človek zaodetý do roztrhaného plášťa, vyzeral ako žobrák, ale inak to bol zdravý chlap napohľad bez akejkoľvek telesnej chyby. Biskup sa nazdával, že prišiel pýtať almužnu, preto ho napomínal: Je dosť mrzákov, ktorí nemôžu pracovať, najprv týchto treba podporovať. Takýto zdravý a silný muž, ako ste vy, nech ide do roboty. Žobrák bez slova vybral spod plášťa svoje pravé rameno a ukázal ho biskupovi. Sv. Paulin, biskup s hrôzou cúvol pred týmto mrzákom – mal celkom tenké, vyschnuté rameno, len kosť a kožu. S útrpnosťou sa ho spýtal: Čo sa ti to stalo?

– Ešte ako mladík som chcel som vymámiť od matky peniaze na pijatiku. Matka sa vzpierala, karhala ma, na to som sa na ňu oboril, začal som ju biť, a neprestal som, kým ja táto ruka, zmrzačená ruka nezabila. Mŕtvolu som hodil do rieky, nikto sa o tom nedozvedel. Na druhý deň bol Zelený štvrtok, keď veriaci pristupujú k sv. prijímaniu. Išiel som i ja, aby som od seba odvrátil podozrenie. Opovážlivo som si kľakol i ja do radu, ale ako kňaz položil sv. hostiu na moju ruku, aby som ju prijal, celé rameno vo veľkých bolestiach sa mi stiahlo a vyschlo. Od hrozných bolestí som temer prišiel o rozum, sotva som vládal vyvliecť sa z kostola na ulicu. Od toho času ma hryzie svedomie, nemám pokoja, túlam sa po svete. Duchovný otče, ó svätý otče, biskup, zachráňte mi dušu. Povedzte mi, čo mám robiť, aby som sa zbavil tohto hrozného hriechu?

– Čiň pokánie! Aj ja sa budem za teba modliť teba. Dúfam, že nielen od hriechov sa oslobodíš, ale i ruka sa ti uzdraví.

Sv. Paulín biskup hriešnikovi predpísal sedemročné pokánie. Budúcu nedeľu už tam stál pred chrámovým vchodom. Tam musel stáť tri roky každú nedeľu a sviatok, ukazujúc vyschnutú ruku s plačom volal k idúcim do kostola: Touto rukou som zavraždil svoju matku, modlite sa za mňa! Nakoľko sa za tieto tri roky poriadne držal, bol prijatý do druhej triedy kajúcnikov, už mohol vojsť do kostola, ale len celkom v úzadí mal miesto.

Po evanjeliu však musel vyjsť z kostola na znamenie, že nie je hoden Kristovej obety kríža. I túto pokutu pretrpel tri roky a prijali ho do tretej triedy kajúcnikov: pred každou sv. omšou v strede kostola mal padnúť na tvár a hlasito vyznať svoj veľký hriech, za ktorý činí pokánie, kňazi sa zhromaždili okolo neho a modlili sa nad ním.

Takto v ustavičnom pokání uplynulo sedem rokov. Konečne nadišiel blažený deň, siedmy Zelený štvrtok. Vyzliekol kajúcne rúcho, vyspovedal sa a mohol pristúpiť k sv. prijímaniu. Od slasti padol pred oltár, zabudol na všetky utrpenia sedemročného pokánia, myslel len na drahé Telo Pána Ježiša, ktoré bude môcť požívať v Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Ľavou rukou zdvihol vyschnutú pravicu, na ňu vložil biskup sv. hostiu. Sotva sa dotklo Božie Telo jeho suchej ruky, pod žltou kožou navreli žily, krv sa pustila do obehu, do vyschnutého ramena sa vrátil život, už s tou pravicou priložil si sv. hostiu k ústam a jazykom slastiplne prijal Prevelebnú sviatosť zvolajúc: Pán môj a Boh môj a od nevýslovnej radosti ako bez seba opieral sa o suseda. Vyzdravela nielen jeho duša, ale i jeho telo.

2. Aké ponaučenie z toho máme?

Najprv sa poučme, že skrúšeným a pokorným srdcom Pán Boh nepohŕda. Pán Boh je vždy pripravený odpustiť kajúcnemu hriešnikovi. Keď Ho tisíckrát opustíme, tisíckrát nás znova prijme späť. On len jednu kvapku slzy od nás čaká, jedno silné rozhodnutie, že si kľakneme v spovednici a vyznáme svoje hriechy. Ako to vo „Verím v Boha“ spomíname: „Verím v odpustenie hriechov“.

Po druhé sa dozvedáme, že za prvých kresťanských časov žiadala Cirkev dva – tri – štyri – šesť –, ba i sedem rokov trvajúce pokánie, boli i tak veľké hriechy, od ktorých len na smrteľnej posteli dávali rozhrešenie. A prví kresťania s radosťou konali toto hrozne ťažké pokánie za spásu svojich duší. – Povedz mi, drahý kresťan, ty ako premýšľaš o spáse svojej duše? Čo si vykonal doteraz alebo čo mieniš vykonať potom pre svoju dušu? Snáď sa len nenazdávaš, že za svoje mnohé ťažké hriechy učinil si zadosť potajomky odbavenými jedným-dvomi Otčenášmi, jedným-dvoma žiaľnymi povzdychmi. Ak chceš, aby ti Pán Boh odpustil hriechy, musíš sa pred kňazom vyspovedať, lebo bez spovede, keď môžeš k nej pristúpiť a nechceš sa spovedať, niet odpustenia. Kristova Cirkev to vždy tak konala a konať bude do skončenia sveta: v spovedi dáva rozhrešenie.

Katolícky kresťan by mal každý deň vzdávať vďaky dobrotivému Bohu, že ustanovil spoveď, v ktorej sa môže zbaviť každého hriechu. Inoverci nám závidia spoveď, ktorú zakladatelia ich náboženstva odvrhli. Protestantský časopis, Der Reichsbote, si takto vzdychol za spoveďou: potrebný by nám bol dom, taký dom, ktorý by bol zariadený na liečbu duše. Do tohto domu by bola potrebná spovednica, do ktorej by mohol vojsť každý, kto trpí na duši.

Protestanti cítia, že im chýba spoveď, túžia po nej: katolíci však majú tento dušu zachraňujúci podivný liek a neužívajú ho. Prečo? Lebo ho nepoznajú, alebo zaznávajú. Domnievajú sa, že len zbojníci a vrahovia majú hriechy. Obyčajný smrteľník nepotrebuje odpustenie hriechov. Podivná je to veru duševná zaslepenosť. Nevinné dietky, svätého života kňazi, zasvätené kláštorné panny každý týždeň sa spovedajú, tedy týždenne nachádzajú škvrny na svojej duši, tí však, ktorí po blatistej ceste života kráčajú, pokladajú sa za čistých anjelov. Nedvíhaj pyšne svoju hlavu, uznaj, že si hriešny, kľakni si v spovednici a povzdychni: Bože, buď milostivý mne hriešnemu!

Stalo sa vo svetovej vojne:

Vojaci ležali v zákopoch. Zrazu zaznel povel do útoku. Každý vyskočil na nohy, len istý mladý dobrovoľník sa nepohol. Pravdepodobne mu žily vypovedali službu, meravo sa díva za svojimi druhmi bežiacimi do útoku. Priskočí k nemu poručík a zareve mu do uší: „Zbabelec!“ Toto slovo sťa hrom zarazilo vojaka, vyskočil a po boku svojho poručíka beží za svojimi druhmi. Po bitke ťažko poranení jeden pri druhom ležia poručík a dobrovoľník. Tento napnutím všetkých síl privlečie sa k poručíkovi, ktorý ho nazval zbabelcom a pýta sa ho: No, pán poručík, či som napravili chybu? – Áno, bol si hrdina, odpovedal zomierajúci poručík. Vzápätí obaja zavreli oči na večnosť, obaja zomreli s blaženým úsmevom na perách.

Čo všeličo sme zle vykonali, čo všeličo sme pokazili behom svojho života. Avšak hľa, sám Pán Boh pristúpi k nám a hovorí: „Naprav svoju chybu!“ Nebuďme zbabelcami. Buďme hrdinami. Najväčším hrdinom je, kto sám nad sebou zvíťazí. Sladkým bol hriech, zadosťučinenie je však trpkým, ale tento trpký nápoj bude liekom tvojej duši.

Drahý brat! Odstráň všetok ľudský ohľad, premôž všetku bázeň a ostýchavosť, nech ťa nezdrží lenivosť. Radšej dnes, ako zajtra vykonaj úprimnú svätú spoveď. Zaiste, hovorím ti, že ako ten kajúcnik s vyschnutou rukou, požehnávať budeš ten deň, v ktorý došiel si k tomuto spásonosnému predsavzatiu. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, IV. zväzok, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)