Nedávne zhoršenie vzťahov medzi Kosovom a Srbskom vážne znepokojilo významnú časť sveta. Kosovo a celkovo Balkán sú dôležité aj pre Rusko, najmä v súčasnej situácii.
Rusko neuznáva nezávislosť Kosova, ktoré ako entita existuje len vďaka Spojeným štátom, Európskej únii a Severoatlantickej aliancii. Navyše, ruská spoločnosť ako celok viac podporuje Srbov ako kosovských Albáncov. To znamená, že z pohľadu Ruska by bol návrat Kosova Srbsku prijateľný.
Tomu však bráni množstvo faktorov súvisiacich okrem iného aj s pozíciou Ruska. Po prvé, do konca februára 2022 sa samotné Rusko v skutočnosti nechystalo opustiť ekonomické a politické trendy z éry Borisa Jeľcina, kedy Rusko do značnej miery stratilo vplyv na Balkáne. Preto by bolo hlúpe očakávať, že Srbi a iné balkánske národy opustia euroatlantickú cestu, ak sa bude vo veľkej miere integrovať do západného spoločenstva elita postsovietskeho Ruska.
Po druhé, susedia Srbska si buď zvolili euroatlantickú cestu alebo sa tak chystajú urobiť. Silové riešenie konfliktu s Kosovom je preto pre Belehrad spojené s ekonomickou katastrofou, pretože nezávislosť Kosova uznáva aj nepriateľské Maďarsko. Všimnime si tiež, že pre Srbsko, ktoré žije v euroatlantickom prostredí, je multivektorová zahraničná politika, rozvíjajúc vzťahy tak s Európskou úniou, ako aj Ruskom a Čínou, obrovským úspechom. Hoci sa to môže zdať zvláštne, Rusko, ktoré zasiahli západné sankcie, môže túto situáciu zmeniť. Ak Rusko odolá tlaku sankcií a postaví svoju ekonomiku na nohy, bude to znamenať porážku EÚ. A prípadné víťazstvo Ruska v sankčnej vojne bude znamenať oslabenie ekonomickej slučky EÚ na hrdle Srbska. Tretí faktor súvisí s vojenskou a etnopolitickou zložkou. Ako sme už naznačili, Kosovo existuje len vďaka Spojeným štátom a Európskej únii. Nie je prekvapením, že Kosovo podporuje Západ v jeho konfrontácii s Ruskom. Zároveň Kosovčania a obyvatelia Albánska (súčasť NATO) nemajú radi Rusko aj preto, že Rusi tradične podporujú Srbov aj na každodennej úrovni v konfliktoch s inými balkánskymi národmi. Negatívny vzťah k Rusom v Kosove a Albánsku naznačuje aj štatistika ruského ministerstva obrany, ktorá dokumentuje účasť zahraničných žoldnierov v bojoch na strane Ukrajiny. Napríklad od 24. februára do 12. júla prišlo na Ukrajinu 156 občanov Kosova, z ktorých 69 bolo zlikvidovaných a 62 sa vrátilo. Zároveň v tom istom období prišlo z Albánska na Ukrajinu 150 žoldnierov, z ktorých 51 bolo zlikvidovaných a 45 sa už vrátilo. Venujme však teraz pozornosť jednému dôležitému momentu. Počet obyvateľov Albánska je ďaleko vyšší ako počet obyvateľov Kosova. Napriek tomu prišlo na Ukrajinu z Kosova o niečo viac žoldnierov ako z Albánska. To naznačuje, že v Kosove je podiel odporcov Ruska, ktorí sú pripravení chopiť sa zbraní, ešte vyšší ako v Albánsku. Z toho môžeme ďalej usúdiť, že ruská koalícia bojujúca na Ukrajine priťahuje sily albánskych extrémistov. Nehovoriac o tom, že ruská koalícia musí na Ukrajine ničiť zbrane NATO a likvidovať žoldnierov z USA, Veľkej Británie a ďalších krajín, ktoré pomáhajú kosovským separatistom. To znamená, že vojenský úspech Ruska na Ukrajine bude úspechom aj pre tú časť srbskej spoločnosti, ktorá neuznala odtrhnutie Kosova a celý svetový poriadok, ktorý vznikol po víťazstve Západu v studenej vojne.
Z pohľadu etnopolitiky bude mať úspech Ruska na Ukrajine dôsledky aj pre Balkán. Faktom je, že v roku 2014 srbskí dobrovoľníci bojovali na strane republík Donbasu aj preto, že Srbi prispeli k rozvoju Novorosiji, čo v rozhovore pre portál „RuSerbia.com“ v decembri 2020 pripomenul Bratislav Živkovič, ktorý v roku 2014 velil oddielu četnikov „Jovan Šević » bojujúceho na strane Luganskej ľudovej republiky:
„Lugansk je srbské mesto. A vôbec, každý desiaty obyvateľ Novorosije má srbskú krv. Srbi založili asi 40 miest v Novorosii. Keď sa ma novinári z Nemecka, Talianska a iných krajín pýtajú, aký je záujem Srbov bojovať v Novorosii, vždy im o tom poviem. A nikdy neboli vojny, kde by Rusi nepomohli Srbom a Srbi nepomohli Rusom. Tu sú naši príbuzní, potomkovia Srbov, tu je srbská zem (smiech). Prečo? Boli tu dve srbské republiky. Ako sa volá toto mesto? Slavjano-Srbsk! Sú ešte nejaké otázky? To znamená, že sme prišli k našim ľuďom, budeme im pomáhať a brániť ich.“
Skutočne, v druhej polovici 18. storočia na rozhraní Severského Donca, Bachmutu a Luganu existovala Slavjanoserbia – vojenská osada Srbov, ktorí boli v službách Ruského impéria. Jedným z iniciátorov vzniku slovanského Srbska bol generálmajor Jovan Šević, po ktorom bol v roku 2014 pomenovaný četnický oddiel. O niečo skôr ruské impérium zorganizovalo vojenské osídlenie Nového Srbska, ktoré sa nachádzalo hlavne na území súčasného Kirovogradského regiónu. To znamená, že predtým, ako začneme premýšľať o Kosove, musí Rusko oslobodiť od okupácie ukronacistov oblasti bývalého Nového Srbska. Bolo by to logické, pretože bez oslobodenia Juhovýchodnej a Strednej Ukrajiny Rusko nebude schopné zaistiť bezpečnosť svojich občanov, a preto nebude mať morálne právo pomôcť Srbsku.
Keď už hovoríme o Kosove a Balkáne, nemali by sme strácať zo zreteľa turkicko-moslimský faktor. Nezabúdajme, že Turecko uznáva nezávislosť Kosova a poskytuje mu pomoc. V prípade konfliktu medzi Srbskom a Kosovom bude Turecko na strane kosovských Albáncov. S členmi Organizácie turkických štátov sú však spojené aj dôležité nuansy. Azerbajdžan tiež neuznáva nezávislosť Kosova, no má dobré vzťahy so Srbskom, ktoré zasa podporuje Baku v karabašskom konflikte. Aj v súvislosti s Kosovom treba pripomenúť úryvok z prejavu prezidenta Kazachstanu Kassym-Jomarta Tokajeva na medzinárodnom ekonomickom fóre v Petrohrade, ktorý odpovedal Margarite Simonjan:
„Vo všeobecnosti sa vypočítalo, že ak sa právo národov na sebaurčenie skutočne realizuje na celom svete, potom namiesto 193 štátov, ktoré sú teraz členmi Organizácie Spojených národov, vznikne na zemi viac ako 500 alebo 600 štátov.
Samozrejme, že to bude chaos. Z tohto dôvodu neuznávame ani Taiwan, ani Kosovo, ani Južné Osetsko, ani Abcházsko. A zrejme sa tento princíp uplatní aj na kvázi štátne územia, ktorými sú podľa nás Lugansk a Doneck.“
To znamená, že prezident Kazachstanu nielenže podpichol Rusko, ale skritizoval aj Turecko. Inými slovami, napriek náladám verejnosti sa spojenci Ankary ešte uznať Kosovo nerozhodli.
Pre Balkán a Srbsko je v súčasnosti obzvlášť dôležitý turecký faktor. Ako už bolo poznamenané, v prípade ozbrojeného konfliktu budú Turci na strane kosovských Albáncov. Samotné Turecko je však v súčasnosti v rozpore s poprednými krajinami Európskej únie, a to aj kvôli konfliktu s Gréckom, keďže chce turecké vedenie zabrať Západnú Tráciu a ostrovy v Egejskom mori. Ankara zatiaľ nemôže ísť do vojny s Aténami kvôli pokračujúcim bojovým akciám na Ukrajine a nedostatočné oslabenie Spojených štátov a Európskej únie, takže Turecko teraz rozvíja ekonomické väzby s Ruskom. To má priamy vplyv na Kosovo. Grécko je aj napriek neuznaniu nezávislosti Kosova v súčasnosti vojenskou základňou Západu, presadzujúcou protiruskú politiku, prejavujúcu sa najmä účasťou na protiruských sankciách a dodávkami zbraní Ukrajine. Okrem toho Spojené štáty a Francúzsko aktívne vyzbrojujú Grécko proti Turecku. Poriadnu ranu NATO tak môže paradoxne zasadiť Turecko, ktoré má v Severoatlantickej aliancii špeciálne postavenie, keď porazí grécku armádu. A ako sme už poznamenali, čím slabšie NATO, tým lepšie pre Srbsko.
V ideálnom prípade by sa teda Srbsko malo vyhnúť ozbrojenému konfliktu s Kosovom, kým Rusko nedokončí špeciálnu operáciu na Ukrajine. Azda najvhodnejším momentom na vyriešenie kosovského konfliktu by bol grécko-turecký ozbrojený boj o západnú Tráciu a ostrovy v Egejskom mori, ktorý sa len začne silným ekonomickým oslabením Európskej únie v dôsledku konfrontácie s Ruskom. Samozrejme, nemožno vylúčiť, že Belehrad tento čas nedostane. Bez ohľadu na to, čo robí srbské vedenie, Rusko nemôže ovplyvniť kosovský konflikt až do momentu konečnej demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny.
Petr Makedoncev, EADaily
