Mesiac srp už vyšiel spoza temných vrchov
a osvietil cmiter striebrom svojich lúčov.
Ticho vládne, iba kedy-tedy skvíli
vietor poľom prázdnym, pustým, vyprahnutým.
Utíchlo už všetko… sviece dohoreli…
Kvety uvädajú na mohylách mrazom
a nejedno srdce zmiera uplašené
hajnom rozpomienok bôľnych, zbľadlých nebárs…
Utíchlo už všetko, králi ticho smrti,
smrti neúprosnej, horkej, krutej smrti.
Márnosťou je všetko, márnosť žitie naše,
príde ona – razom mladosť, krásu skmáše.
Svätosť svätá, sväté srdce bôľov veľkých,
plné vône lásky, zmilovania nardu,
hlava jasná, božská, obrúbená tŕňom,
skloň sa, spomôž, vypuď hriešne snahy z hrudi,
spomôž, spomôž, Pane, pomiluj svoj národ.
Krvou pokropené prahy Tvojich chrámov
kajúcnosti hojnou slzou zvlažujeme.
Svätá z Nazaretu, bolestný náš Pane,
pomiluj nás biednych, pritúľ krielom lásky,
málomocné deti chráň pred zlosťou sveta.
V horskej zátišine ležia Tvoje deti,
čierne hrudy skryli smrťou zbľadlé tváre.
Stíchol streľby rachot, krv už vpilo pole,
avšak duša naša vždy sa hrôzou chveje.
Sviece dohoreli, kvety uvädajú,
mraky tiahnu nebom, temnie obzor žita,
a nejedno srdce zmiera uplašené…
Pomiluj nás, Pane, skloň sa, poteš, poteš!
