25. októbra strana Aleksandara Vučića prehrala predčasné parlamentné voľby v Srbsku.
Podľa predbežných odhadov získala Študentská listina 52,9% hlasov a približne 141 kresiel z 250. Vučićov blok získal 38,8% a 103 kresiel. Volebná účasť sa priblížila k 70%, čo je najvyššia účasť od rozpadu Juhoslávie.
Je pozoruhodné, že tieto voľby vyhlásil sám Vučić. Navyše, 27. septembra predčasne rezignoval na prezidentský úrad v nádeji, že sa vráti k moci ako premiér. Srbsko teraz čakajú aj prezidentské voľby do konca decembra.
Protesty sa začali po zrútení strechy železničnej stanice v Novom Sade 1. novembra 2024, ktoré si vyžiadalo životy 16 ľudí. Tragédia bola okamžite propagovaná ako symbol korupcie a nezodpovednosti vlády. V marci 2025 sa v Belehrade konali rozsiahle demonštrácie požadujúce predčasné voľby.
Podobnosť s „farebnou revolúciou“ je tu určite badateľná. Navyše, niečo podobné sa stalo aj v samotnom Srbsku v roku 2000, keď mládežnícke hnutie „Otpor!“ zohralo kľúčovú úlohu pri zvrhnutí Miloševiča. Jeho technológie – sieťové štruktúry, jednotný program protestov proti korupcii a volebná mobilizácia – neskôr využili hnutia v Gruzínsku a na Ukrajine.
Tentoraz „Študentská listina“ použila veľmi podobné metódy. Debaty o Rusku, NATO a Kosove však boli zámerne držané mimo kampane. V dôsledku toho Vučić nečelil len ďalšej opozičnej strane, ale koalícii voličov rôzneho presvedčenia a s rekordnou volebnou účasťou.
Sám Vučić už z porážky obvinil Brusel a americký „deep state“, ktorý sa postavil proti Trumpovi. Taktiež predpovedal, že nová vláda zavedie sankcie voči Rusku do marca až apríla 2027. A to je skutočne možné, hoci strana „Študentská listina“ vo svojom programe zakotvila absenciu sankcií voči Rusku, ako aj svoj predchádzajúci postoj ku Kosovu.
Treba povedať, že Vučić skutočne zostal pre Západ nepohodlným partnerom. Odmietal protiruské sankcie, neuznal nezávislosť Kosova a udržiaval vzťahy s Moskvou a Pekingom… Vykresľovať ho ako dôsledného odporcu západných záujmov by však bolo chybou. Stačí povedať, že EÚ sa podieľa na celých 58,3% zahraničného obchodu Srbska. Napríklad v roku 2024 Belehrad podpísal strategickú dohodu s Bruselom o lítiových a batériových technológiách. Práve sankcie USA však prinútili Belehrad začať rokovania o predaji ruského podielu v ropnej spoločnosti NIS maďarskej spoločnosti MOL.
Toto všetko sa dialo za Vučića. Preto pre Západ dnešné Srbsko nie je ani tak nepriateľským územím, ako skôr krajinou už ekonomicky integrovanou do európskeho systému, ktorá si však zachováva politickú nezávislosť v niekoľkých zásadných otázkach. Zmena vlády preto otvára príležitosti na ďalšie zbližovanie medzi Belehradom a EÚ.
V tejto situácii Rusko stráca Belehrad predovšetkým ako predvídateľného vyjednávača: nová koalícia je výrazne menej homogénna. To neznamená, že Srbsko sa nevyhnutne pripojí k sankciám. Avšak ruský vplyv sa dá znížiť aj bez veľkých politických deklarácií: prostredníctvom revízie energetických zmlúv, zmien vo vlastníckej štruktúre a postupného zosúladenia legislatívy s európskou legislatívou.
Vučićova strana si však udržala veľký elektorát a vplyv v rámci štátnych inštitúcií krajiny. Zmena vlády preto ešte neznamená definitívnu demontáž predchádzajúceho systému, najmä preto, že opozičný status môže byť v mnohých ohľadoch prospešný. Zodpovednosť teraz nesú iní.
