Útok na národný štát
Pred niekoľkými rokmi napísal holandský politik Thierry Baudet knihu s názvom „Útok na národný štát.“ Je to dobre napísaná kniha, ktorá jasne ukazuje, ako sa útočí na národné štáty Európy a ako dochádza k ich pomalému zničeniu. Problémom je, že európski politici to ani nepopierajú. V skutočnosti dokonca aktívne povzbudzujú zničenie národných štátov. Tvrdia, že národné štáty sú zastarané a za posledné storočie nám priniesli mnoho utrpenia, národným štátom dokonca prisudzujú obidve svetové vojny.
Vo svetle týchto tvrdení sa na chvíľu pozastavme a posúďme, kde sa vzali národné štáty, čo sú zač a či sú naozaj také zlé.
Čo je národný štát?
Slovník Merriam-Webster definuje národný štát ako „formu politickej organizácie, v rámci ktorej relatívne homogénna skupina ľudí obýva zvrchovaný štát; najmä: štát pozostávajúci z jednej národnosti ako opaku niekoľkých.“ Inak povedané, že je to územie s homogénnou kultúrou a tá je na danom území zvrchovaná. Zo zvrchovanosti vyplýva nezávislosť od vonkajšej kontroly (opäť zo slovníka).
Vezmime si ako príklad Turecko. Obývajú ho Turci, ktorí zdieľajú spoločnú históriu, jazyk, kultúru a náboženstvo. Navyše, Turecko je zvrchované a jeho vodca Erdogan je osobou, ktorá určuje, čo sa v Turecku stane. Turecko je teda národný štát.
Feudálny systém
Predtým, ako boli v Európe národné štáty, v nej bol feudálny systém. Bez príkras povedané, feudálny systém znamenal, že páni nepretržite bojovali a snovali intrigy, aby kontrolovali krajinu. Existovalo mnoho malých nezávislých štátov a jestvovali aj väčšie únie, akou bola Svätá ríša rímska. Čo určovalo hranice týchto štátov? V podstate hranice siahali tak ďaleko, ako moc panovníka. Vojna, sobáše a dedičstvá určovali, ktorá krajina bude zjednotená pod tým istým panovníkom. Preto Habsburgská ríša kontrolovala Holandsko, Španielsko, kolónie v Amerikách a ďalšie náhodné časti Európy. Jedinou vecou zjednocujúcou tie krajiny bol panovník, ktorý využíval vojny a sobáše, aby získal územia.
A čo impériá?
Tie existovali po celé dejiny. Impérium je podobné feudálnemu systém, ale je jeho väčšou verziou. Panovník dobýva krajiny a všetci ľudia sa mu podrobia. Niektorí ľudia tvrdia, že historické impériá sú prvými multikultúrnymi spoločnosťami a v istom zmysle je pravda, že mnoho impérií dovolilo, aby na ich území existovali odlišné kultúry. Aby som bol spravodlivý, po podmanení svojich protivníkov nemali veľa možností na výber, pokiaľ ich všetkých nezabili alebo nevyhodili, lebo v takom prípade by dobyli pustatinu. Preto títo panovníci umožnili ľuďom s inými náboženstvami a kultúrami žiť na ich území, aby od nich mohli vyberať dane a stať sa mocnými. Napriek tomu boli ľudia prevažne izolovaní vo svojich provinciách a tie boli skôr homogénne a ľudia si v nich veci spravovali po svojom.
Impériá nikdy nie sú demokratické
Všimnite si, že také ríše nikdy neboli demokraciou. Dobyvatelia vládli a porazení sa museli podriadiť. Mnoho impérií zaniklo potom, ako mocný panovník zomrel, a impériá boli držané pokope nasilu, nie z vôle ľudí zjednotiť sa pod jedným práporom. Povstania a vzbury boli v impériách časté a impériá majú tendenciu dramaticky skolabovať. Tým nechcem povedať, že impériá nemali výhody. Niet pochýb, že Rímska ríša vytvorila bohatstvo, lebo umožnila voľný obchod cez Stredozemné more. To ale neznamenalo, že mal niekto právo odštiepiť sa od ríše.
Ľudia chcú žiť spolu v národnom štáte
Národný štát je iný. Myšlienkou národného štátu je, že ľudia chcú žiť spolu v tej istej krajine. Nepovažujú za potrebné hranice medzi sebou či rôznych panovníkov, lebo celkovo zdieľajú históriu, jazyk, kultúru a ideológiu, vďaka ktorej sa dokážu zhodnúť vo významných otázkach. Demokracia nie je v impériu nikdy možná, lebo všetky kmene a frakcie by jednoducho súťažili a robili prekážky; neexistuje v nich zmysel pre jednotu, okrem práva silnejšieho. V národnom štáte je demokracia z hore uvedených dôvodov zrazu možná. Preto demokracia v Európe zodpovedá zánikom impérií a vzostupom národných štátov. Ľudia sa stali zvrchovanými vo vlastnej krajine.
Prvá svetová vojna
Teraz posúďme tvrdenie, že národné štáty sú zodpovedné za prvú a druhú svetovú vojnu. Prvá svetová vojna začala zavraždením arcivojvodu Františka Ferdinanda z Rakúsko-Uhorskej ríše. Zavraždil ho počas návštevy bosnianskej provincie ríše muž, ktorý chcel nezávislú Bosnu. Keďže ten muž bol Srb, obyvatelia Rakúsko-Uhorska to využili ako zámienku na napadnutie Srbska. Ruské impérium na to zareagovalo, keďže považovalo Srbsko za súčasť svojej sféry vplyvu, a zvyšok, ako sa hovorí, je história. Rakúsko-Uhorsko nebolo národným štátom, bola to ríša kontrolujúca ostatné národy. Dá sa potom súhlasiť s tvrdením, že prvú svetovú vojnu spôsobili impériá a nie národné štáty? Vo svete národných štátov by Bosna bola jednoducho nezávislou krajinou. Bol to útlak krajiny, ktorý viedol k vojne.
Druhá svetová vojna
V druhej svetovej vojne bola situácia trocha odlišná. Demokratický národný štát Nemecko vyhlásil vojnu potom, ako sa z demokracie stal diktatúrou. Dôvodom bolo zjednotenie všetkých Nemcov do jedného národného štátu, ale Nemecko využilo zámienku po homogénnom národnom štáte, aby vytvorilo ríšu. Hitler dal jasne najavo, že chce opätovne vytvoriť Nemeckú ríšu jej rozšírením na východ. V demokracii takýto druh dobývania nefunguje, keďže dobyté provincie by Nemcov rýchlo prevýšili počtom svojich obyvateľov a zvolili niekoho, kto ich oslobodí. Môžeme z druhej svetovej vojny obviňovať národné štáty? Preto môžeme povedať, že ešte predtým, ako začala druhá svetová vojna, sa Nemecko premenilo na ríšu.
Národné štáty sú mierumilovné demokracie
Národný štát môže byť mierumilovnou demokraciou, no impérium nikdy. Národný štát je mierumilovnejší, keďže je v ňom menej dôvodov na trenice. Homogénny národ neinklinuje k zahájeniu občianskej vojny kvôli nejakej menšej nezhode. Samozrejme, k vojnám dochádza stále, ale ako poukazuje Ian Morris vo svojej knihe „Vojna! Na čo je dobrá?“, naozaj žijeme v najmierumilovnejšej dobe v dejinách. Nikdy predtým nezomrelo tak málo ľudí kvôli násiliu. Z veľkej časti vďačíme za túto bezpečnosť existencii národných štátov a všeobecne prijímanej myšlienke, že ľudia majú právo na zvrchovanosť na vlastnom území.
Robert Ossenblok
Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: This is Europa
