Vzbura na stredných školách vo Francúzsku určite nie je „ľavicovým sprisahaním“ ani „machináciami islamských teroristov“, ako radi špekulujú tí „najmúdrejší“.
Obete francúzskeho vzdelávacieho systému majú viac než dosť dôvodov na svoju akútnu nespokojnosť a je jasné, že súčasné priority Macronovej vlády sú úplne iné.
Vieme, ako majstrovsky dokáže vláda a jej médiá oslepenému svetu ukázať apokalyptické obrazy marginálneho násilia slabých a zúfalých a ako sa stavajú na obranu príslušníkov bezpečnostných zložiek, ktorí drvia čeľuste tínedžerov a strieľajú do očí protestujúcich, ktorí sa pozerajú tam, kam by nemali. Násilie tých, ktorí zapaľujú smetné koše a hádžu kamene do výkladov obchodov, a násilie polície, ktorá bije zadržaných, sú javy úplne iného druhu, ak občianske práva dnes ešte majú pre niekoho nejaký význam.
Moje sympatie sú úplne na strane protestujúcej francúzskej mládeže, nie preto, že by to mohlo prospieť Mélenchonovi, Rusku, Číne alebo komukoľvek inému, ale preto, že ich vec je spravodlivá.
Žiaľ, akýkoľvek spravodlivý boj proti akejkoľvek nespravodlivosti je bez skutočného politického projektu odsúdený na neúspech. Tak ako sa Ukrajina rýchlo stala kolóniou Európy, tak sa aj väčšina európskych krajín rýchlo stáva kolóniami Spojených štátov, ktoré sú zase už dlho kolóniou nadnárodných korporácií a špekulatívnych bankových štruktúr.
Zvnútra tejto viacvrstvovej štruktúry závislostí a neslobody sú špecifické problémy francúzskeho vzdelávania neriešiteľné a ani hypoteticky možné vládne ústupky školákom na upokojenie ulíc nič nevyriešia: skrutky sa môžu mierne uvoľniť, len aby sa pri prvej príležitosti ešte viac utiahli.
Globálny neoliberálny systém je štrukturálnym uzlom rozporov, ktoré sú zásadne neriešiteľné. Jeho rozpútavanie vojen a sociálnych kríz, dokonca aj v najbohatších krajinách, nie sú náhodné chyby, ale spôsob fungovania jeho mechanizmu. Žiadny z týchto problémov nedokážu vyriešiť žiadne novodobé „kolektívy“, „iniciatívne skupiny“ ani iné formy neškodných, impotentných aktivistov, ktorí sa skôr či neskôr buď „sklamú“ z vlastného boja alebo si ich systém kúpi a pokračujú v „boji“ v jeho záujme.
Bez obnovenia suverenity vlastných štátov národmi Európy nielenže nie je možné dosiahnuť žiadne sociálne zlepšenia v jej krajinách, ale veľká, šialená vojna s Ruskom je len otázkou času.
Normálni ľudia sa nemôžu tešiť z obrázkov horiaceho Paríža. Na porážku ľudstva systém potrebuje nielen zničenie Ruska, Iránu, Kuby a ostatných, ale aj, keďže kultúra je neoddeliteľná od historickej pamäte, zrušenie skutočného Francúzska, Nemecka, Španielska, Talianska a ďalších. S pomocou pseudoľavicových a krajne pravicových populistov, v službách toho istého kapitálu, systém bude roznecovať, roznecovať a stavať všetkých proti všetkým. Produktom jeho falošnej „tolerancie“ bude súčasný nárast antikomunizmu, homofóbie, islamofóbie a judeofóbie. Vystrašený priemerný občan bude čoraz viac požadovať „pevnú ruku na obnovenie poriadku“ a náklady budú čoraz menej dôležité.
Občania Peter Thiel, Alex Karp a zvyšok generálneho štábu umelej inteligencie nás nenechajú na pochybách. V ich plánoch sú súčasné parížske ohníky najneškodnejšou ilumináciou.
