15. septembra 2026
V rakúskom Welse (konkrétne na zámku v Puchbergu pri Welse) prebieha od pondelka 14. septembra do štvrtka 17. septembra veľké stretnutie predstaviteľov Svetovej synody o synodalite a vrcholných cirkevných predstaviteľov z 31 krajín, zúčastnených na medzinárodnom synodálnom „workshope“ o synodálnej Cirkvi s názvom „Formovanie synodality v Európe: Od vízie k plánu“. Prítomní sú zástupcovia 29 biskupských konferencií a členských cirkví Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) vrátane 21 biskupov. Nechýbajú známi teológovia, pastorační odborníci, členovia reholí a samozrejme mladá krv – študenti.
https://www.kathpress.at/goto/dossier/2612017/
Medzi účastníkmi môžeme nájsť také hviezdy svetovej synodality ako sú kardinál Jean-Claude Hollerich, generálny spravodaj Svetovej synody, kardinál Ladislav Nemet alebo prezident CCEE, Gintaras Grusas.
zdroj: snímka obrazovky, youtube.com
Viac ako trojdňové stretnutie bude skúmať všetky okruhy cirkevnej problematiky vrátane liturgie, sociálneho vývoja v Európe, bude analyzovať cirkevné štruktúry a rozhodovacie procesy v Cirkvi. Všetko samozrejme v duchu synodálnosti, načúvania a sprevádzania, takže nie je ťažké dopredu predpokladať, o čo v konkrétnosti pôjde: liturgia sa musí ešte viac zmodernizovať, sociálny vývoj v Európe treba zachrániť pred pravicovým populizmom a cirkevné štruktúry a procesy treba zbaviť klerikalizmu.
Stretnutie, ktoré nie je mediálne príliš pokryté a vzbudzuje na prvý pohľad dojem, že v ňom o nič až také dôležité nepôjde, má v skutočnosti za cieľ prispieť k prípravám na ďalšiu Synodu o synodalite (tentokrát údajne finálnu, aj keď finálna mala byť pôvodne v roku 2024, potom 2025 a teraz 2028):
„Diskusie sa uskutočnia v rámci medzinárodných a medzigeneračných okrúhlych stolov. Výsledky budú zapracované do plánu pre ďalšie postupy realizácie synody a budú zahrnuté do príprav na synodu v roku 2028.“
Z referátu, ktorý priniesol rakúsky oficiálny katolícky a dobre informovaný portál Kathpress je zrejmé, že pokiaľ niekto dúfal v stiahnutie nohy z plynového pedálu pokroku v Cirkvi, tak dúfal márne. Celou konferenciou sa má ako červená niť niesť slovo – rozmanitosť, čiže permanentná pluralizácia a z nej vyplývajúca medzináboženskosť a ekumenizmus. Ako prvý ju spomenul Jean- Claude Hollerich:
„Kardinál Jean-Claude Hollerich na otvorení medzinárodnej konferencie o synodalite v Európe v Puchbergu pri Welse opísal ambíciu Katolíckej cirkvi prispieť k sociálnej súdržnosti nad rámec vnútorných cirkevných reforiem. Tí, ktorí sa naučia tolerovať rozdiely bez toho, aby sa rozpadli, a s rešpektom zaobchádzať s rozmanitosťou, „majú takejto spoločnosti (rozumej – liberálno demokratickej a progresívnej; pozn. aut.) čo ponúknuť,“ povedal luxemburský arcibiskup a generálny spravodajca Svetovej synody v pondelok na tlačovej konferencii v Linzi.“
Kardinál Ladislav Nemet išiel ešte ďalej a deklaroval heslo, ktoré pre zástancov vieroučne a morálne homogénnej Cirkvi neveští nič dobré: „Rozmanitosť je normou“.
Ak tomu dobre rozumieme, tak došlo k ďalšiemu posunu – rozmanitosť už nebude len tolerovanou skutočnosťou, ktorej chtiac-nechtiac treba z pastoračných dôvodov načúvať, ale – normou. Ergo, tam kde nebude, tam ju bude treba vytvoriť a podporovať, dej sa čo dej. Stáva sa novým cirkevným ideálom. Najhorším nepriateľom sa naopak potom stáva homogénnosť, čiže to, čo bolo v podstate v minulosti kýženým, aj keď nie úplne v praxi dosiahnuteľným ideálom.
Zároveň sa katolíci majú učiť od protestantov a pravoslávnych, ako to s tou synodálnosťou robiť:
„Nemet tiež poukázal na ekumenický rozmer. V juhovýchodnej Európe žijú katolíci, pravoslávni kresťania a protestanti často v rovnakých rodinách. Pravoslávne cirkvi majú dlhoročné skúsenosti so synodálnymi procesmi. Katolícka cirkev sa z toho môže poučiť. „Cirkvi môžu praktizovať zmierenie,“ povedal kardinál. Očakáva, že konferencia v Puchbergu dá hlas tým, „ktorí sú inak prehlušení: hlasy malých cirkví, žien, mladých ľudí, tých, ktorí zastávajú odlišné názory“.“
Ďalší prelát, linecký biskup Scheuer prizvukoval (v rozpore s ubezpečeniami, ktorými cirkevní predstavitelia chlácholia vyľakaných konzervatívcov, že synodalita je len pracovná metóda v Cirkvi, vždy v Cirkvi bola a neznamená nič prevratné), že synodalita nie je len „štrukturálna reforma“, ale „v prvom rade duchovný postoj“ a dokonca „štýl bytia Cirkvi“. Nešetril radikálnymi zvolaniami o povinnosti žiť v Cirkvi synodálne, z ktorých si môžeme urobiť predstavu, čo všetko sa preháňa v mysliach synodálne naladených nadšencov: „Každý, kto zostáva výlučne vo svojej bubline (asi tej katolíckej; pozn. aut.) a znevažuje ostatných, nebude žiť podľa tohto ideálu.“
Aby synodalita napredovala, tak v Pucherbergu budú diskutovať o zmenách v kánonickom práve, ktoré, napriek tomu, že má len okolo 40 rokov, je už zrejme zase zastaralé:
„V tomto štrukturálnom procese nie je pri kormidle žiadny kňaz; namiesto toho sa zdieľajú pastoračné a ekonomické zodpovednosti – a to aj medzi ženami. Zároveň existujú obmedzenia stanovené kánonickým právom. Možnosti zmeny takýchto obmedzení sú práve to, o čom by sa malo v Puchbergu diskutovať. Pre Scheuera zostáva kľúčovou otvorenou otázkou účasť žien.“
Kardinál Hollerich zaujímavo opísal, ako môže synodalita vyzerať v praxi, na príklade svojej Luxemburskej diecézy. Podobne ako v časoch Francúzskej revolúcie alebo raného boľševizmu, aj tu rastú rôzne výbory a podvýbory ako huby po daždi:
„Okrem Kňazskej rady a Pastoračnej rady tam existuje aj Rada mládeže, ktorá sa zapája do dôležitých diecéznych záležitostí. Stretnutia zámerne nedodržiavajú bežné cirkevné formáty: „Sedíme na podlahe, jeme pizzu, neponáhľame sa, modlíme sa spolu.“ To vedie k „novým myšlienkam“, povedal kardinál.“
Na tlačovej konferencii predstavitelia riešili aj veľmi (podľa nich) dôležitú otázku – ako môže Cirkev reagovať na rastúci pravicový populizmus. Podľa kardinála Nemeta skutočnosť, že ľudia súhlasia (ťažko povedať, ako to zisťuje) s postojmi Cirkvi (zrejme má na mysli politické smernice), ale potom vo voľbách hlasujú inak, je niečo, čo musí brať Cirkev vážne. Kardinál Hollerich zase varoval pred pocitom európskej nadradenosti a uviedol, že Európa nie je referenčným bodom pre univerzálnu Cirkev.
Všetci sa zhodli na tom, že synodalita nepovedie k jednotnému riešeniu a skôr by mohli byť potrebné decentralizované riešenia, aby miestne cirkvi mohli reagovať na svoje sociálne a kultúrne podmienky. Bude sa decentralizácia týkať aj tradičnej omše, odporu k LGBT, rodovej ideológii či dokonca odporu voči ideologickému environmentalizmu? Uvidíme… Všetko je otvorené (oficiálne) a ešte nerozhodnuté, pričom na konci príde čosi „nové“, čo tu ešte nebolo:
„Rôzne perspektívy budú nakoniec začlenené do „cestovnej mapy“. Csiszar zdôraznil, že v Puchbergu sa nebudú prijímať žiadne rozhodnutia. Namiesto toho budú výsledky následne vyhodnotené a predložené prezídiu CCEE. Hollerich pripomenul ďalší časový harmonogram celosvetového synodálneho procesu: Do konca roka 2026 majú diecézy implementovať prvé kroky zo záverečného dokumentu. Hodnotenia na diecéznej a národnej úrovni budú nasledovať v roku 2027 a kontinentálna fáza na jar 2028. Všeobecné cirkevné zhromaždenie je naplánované na október 2028 v Ríme. Nebude to ani koncil, ani klasická synoda biskupov, ale „niečo nové“, povedal Hollerich.“
Upokojilo vás to? Mňa ani nie. Chystá sa niečo „nové“, čo nemá byť ani koncil a dokonca ani synoda a pritom sa celé roky bavíme o synode a synodalite. Čo to bude? Modlime sa…
Branislav Michalka
Zdroj: Kathpress, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
