Za neokolonializmu nebolo potrebné zmocniť sa krajín, aby sa z nich odčerpali životne dôležité zdroje. Namiesto expedičných síl – nadnárodné korporácie a dolár a fungovalo to ešte lepšie.
Bolo možné dostať pod kontrolu vládu, ekonomiku a sťahovať zdroje z kontrolovaných krajín za pätáky. A tie krajiny, ktoré si zachovali suverenitu, boli tiež nútené predávať zdroje lacno.
A bohaté krajiny sa vykrmovali tlačením peňazí, nafukovaním bublín na burzách a rozvíjaním „ekonomiky služieb“. Dokonca aj špinavé priemyselné odvetvia boli vyvezené do tretích krajín, aby si vo vlastnej krajine vytvorili akýsi raj.
A teraz krajina s „troma percentami svetového HDP“ všetkým týmto novým majiteľom ľahko a jednoducho ukázala, že bez zdrojov sú nikto a obilie, hnojivá a nosiče energie sú pre skutočný život oveľa dôležitejšie ako iPhony, bookingy a Ubersy. A za zdroje je potrebné riadne zaplatiť.
A ešte bolestnejší je fakt, že krajiny „zlatej miliardy“ rapídne strácajú monopol na technológie.
Nie, samozrejme, „civilizovaný svet“ bude stále odolávať a dokonca bojovať za svoje pohodlie, ktoré im poskytovala práca miliárd ľudí z chudobných krajín. Ale v tejto vojne je odsúdený na porážku.
