Litovský minister zahraničných vecí Gabrielius Landsbergis oznámil, že členské štáty EÚ začali pracovať na šiestom balíku sankcií proti Rusku s „ropnými možnosťami“.
Podobné vyhlásenie urobil írsky minister zahraničných vecí Simon Coveney. Európska komisia podľa neho pracuje na detailoch „ropného embarga“ voči Rusku. V rámci tohto balíka sa diskutuje aj o odmietnutí ruského plynu.
Motivácia takéhoto rozhodnutia vyvoláva veľa otázok, keďže závislosť mnohých európskych krajín, predovšetkým od ruského plynu a po druhé od ropy, je kritická. Ako povedal podpredseda vlády RF Alexander Novak, podiel dodávok ropy do Európy z Ruska dosahuje 30%, plynu dokopy 40%. Podľa neho „je nepravdepodobné, že by EÚ v najbližších 5-10 rokoch dokázala plne nahradiť ruskú ropu a plyn“. No a aj tieto roky treba ešte prežiť.
Čo sa stane, ak bude EÚ konzistentná vo svojich zámeroch?
Európa už začala hľadať alternatívne zdroje ropy a plynu. Britské noviny „The Economist“ píšu, že ide o „príliš ambiciózny podnik“. Zdá sa, že na Blízkom východe a v severnej Afrike je dostatok zemného plynu. V roku 2019 bol podiel Alžírska a Kataru na dovoze plynu do Európy 8% a 5%. Európa však čelí konkurencii, pokiaľ ide o dodatočné dodávky.
Na Blízkom východe rastie domáca spotreba zemného plynu, posledných desať rokov sa zvyšuje v priemere o 4,6% ročne. Stále menej energetických zdrojov zostáva na export. Ázia predstavuje takmer tri štvrtiny celosvetového dovozu skvapalneného zemného plynu (LNG). Čína a ďalšie ázijské krajiny skupujú LNG, ktorý by inak mohol ísť do Európy. Za posledný rok sa takmer zdvojnásobil dopyt v Latinskej Amerike.
Okrem toho sa väčšina ázijského plynu nakupuje na základe dlhodobých zmlúv. Európa sa vzdialila od tejto praxe tým, že sa rozhodla liberalizovať svoje trhy s plynom, vďaka čomu teraz čelí súčasným vysokým cenám. Samozrejme, EÚ sa môže zamerať aj na nové energetické projekty, ale to si vyžaduje čas a veľa peňazí.
Rusko nebude nečinne sedieť so zloženými rukami a začne hľadať, dokonca už začalo, iných kupcov pre svoju ropu a plyn. Napríklad na trhoch ázijských krajín.
Z toho vyplýva prvý záver: všetko sa dalo do pohybu vzhľadom na energetické a ekonomické toky. Zotrvačník konfrontácie sa točí, vo svete sa bojuje o prerozdelenie zdrojov, a teda aj vplyv. Unipolárny svet odchádza. Vznikajú ďalšie mocenské centrá, ktoré sú schopné určovať svoje ekonomické a spoločensko-politické parametre rozvoja so zvyšujúcim sa dopytom po energetických zdrojoch.
Druhý záver: začína sa éra „úpadku Európy“, ktorá odmieta pravidelné, cenovo dostupné, predvídateľné a stabilné dodávky energetických zdrojov a obetuje ich v prospech politickej situácie v USA. To vrhá EÚ do takej zóny turbulencií, z ktorej sa nevie, ako a s akými dôsledkami z nej vyjde.
Tretím záverom je, že ukrajinská kríza sa čoraz viac podobá naprogramovanej globálnej kríze. Nie je náhoda, že po začatí ruskej vojenskej operácie na Ukrajine začali západné krajiny rýchlo zavádzať najprísnejšie sankcie voči Rusku.
Teraz je na ceste šiesty balík so silným spätným efektom na európsku ekonomiku. Politický establišment v Európe je veľmi nervózny: v konkurenčnom boji s Ruskom prehráva. Zatiaľ len v postsovietskom priestore, no udalosti naberajú rýchly spád a konkurencia Moskvy s Bruselom sa rozšíri aj do ďalších regiónov.
